K ROZPRÁVKE PATRIA jej autori, deti, postavičky, príbehy, zázraky a množstvo otázok.
To všetko obsiahlo čarovné stretnutie žiakov z martinských základných škôl s rozprávkami Pavla Dobšinského a jeho súčasnými kolegami – Štefanom Moravčíkom, Danou Podrackou, Igorom Válekom a ilustrátorkou detských kníh Danou Moravčíkovou.
Slovesnojarné podujatie Pamodaj šťastia, lavička nieslo v piatok 4. apríla názov publikácie, ktorú zostavil Ondrej Sliacky pri príležitosti 180. výročia narodenia kráľa slovenských rozprávkárov Pavla Dobšinského (1828 – 1885). Do života ju vyprevadila autorka detských kníh Dana Podracká so slovami: „Nemal si meč, ale pero. Nemal si kráľovstvo, ale nás.“ Priznala, že na rozprávkach Pavla Dobšinského vyrastala a do Martina sa z nich prišla najesť. A pozvala k stolu aj kolegov i deti.
„Počítala som Dobšinského rozprávky. Zozbieral ich 153, a toto číslo sa objavuje aj v Biblii. Podľa Starého zákona učenci vylovili z Genezareckého jazera 153 rýb, aby sa najedli. Aj Dobšinského rozprávky sú teda ako ryby, ktoré zasýtia,“ zafilozofovala. Preto sa na viac ako hodinu Biblická škola premenila na údolie rozprávok, na ktoré ódy skladala štvorica autorov. A tak asi 200 detí počúvalo z úst dospelákov, čo pre nich rozprávka znamená.
Martinský autor, haškológ a redaktor Slovenských národných novín Igor Válek sa priznal, že k rozprávkam má veľmi blízko. „Ak mi je ťažko, vždy si nejakú prečítam. Potom sa mi lepšie zaspáva.“ Danu Podrackú na fantazijných príbehoch našich predkov fascinujú zázraky. „Jeden z nich je napríklad v príbehu o Ružovej Aničke. Dievčina bola zakliata na zlatú kačičku, ktorá sa zaľúbila do krásneho princa. Keď za ním priletela do paláca, na okne sa zo zlatého peria vyzliekla. Princ jej ho vzal a na stole prikryl fľaškou. Perie sa tak rozžiarilo, že osvietilo celý palác. A to je zázrak, lebo naši predkovia vymysleli žiarovku, čím vlastne predbehli Edisona. Za väčší zázrak však považujem to, že tieto rozprávky si rozprávali ľudia už pred 300 rokmi a stále žijú,“ vyznala sa.
Štefan Moravčík považuje rozprávku za začiatok úspechu každého autora. „Ak chcete byť veľkými spisovateľmi, čítajte rozprávky. Tak to radil začínajúcim autorom spisovateľ Rudo Sloboda. Odporúčam začať s Dobšinským a možno aj mojimi Záhoráckymi rozprávkami,“ prehodil so smiechom, pričom sa nepriamo označil za záhorackého Dobšinského. „Na Záhorí rozprávky nikto nezozbieral. Preto som ich musel zozbierať ja.“ Napokon ešte vážne dodal, že rozprávky k Slovákom patria. „Slovákmi sa voláme preto, lebo všetko ukladáme do slov. Nie sme nemí ako Nemci. Dorozumievame sa slovami, ktoré nám tu zanechali starší a múdrejší. A z nich sú stvorené aj rozprávky a ľudová slovesnosť.“
Dôležitú úlohu zohrali v piatkové popoludnie s Dobšinským i samotné deti. Žiaci z „mudroňky“, „jahodníckej“, Bellamosu a zo základnej školy Aurela Stodolu oživili niektoré príbehy z jeho rozprávok. Scénku poslednej z menovaných škôl odborná porota – Ďuro - Truľo a Zlatovláska - vyhodnotila ako najlepšiu a ocenila ju košom plným rozprávok a sladkostí. Z radov malých žiakov pochá-dzajú aj štyri krstné mamy, ktoré pokrstili najnovšie knihy prítomných autorov, a smelí novinári. Tí adresovali autorom otázky, vďaka ktorým sa dozvedeli viac, ako autori sami prezradili.
Ako vám napadá dej roz-právky?
Š. Moravčík: Niekedy mi napadne vtedy, keď počúvam ľudí v električke. Stačí mi aj jedna veta, rozširujem ju o poznámky, až sa napokon mení na roz-
právku. Veľmi vďačná je zmienka o zvieratách. Také rozprávky sa píšu samy.
Kedy ste napísali prvú roz-právku?
I. Válek: Asi vtedy, keď som prečítal prvú. Ak chcete napísať rozprávku, musíte ich najprv niekoľko prečítať. Potom sa vám začne nejaká hlásiť niekde vzadu v hlave a postupne prejde do rúk. Ja som prvú rozprávku prečítal v šiestich rokoch, na papier som ju dal oveľa neskôr.
Prečo ste sa stali spisovateľom?
Š. Moravčík: Lebo nič iné robiť neviem. Ale nie je to jednoduché povolanie. Spisovateľ – to je dievča pre všetko. Musí mať široký prehľad, veľa toho vedieť. Kedysi sa takým ľuďom hovorilo polyhistor. K písaniu roz-právok som sa dostal náhodou, a to v čase, keď mi zakázali písať. Rozhlas mi vtedy ponúkol tvoriť večerníčky. Vôbec som si to nevedel predstaviť, lebo som bol básnik, nie rozprávkar. Našťastie som mal doma dve dcéry, ktoré mi po večeroch pomáhali pri písaní. Tak vznikla zbierka rozprávok Ako klobúk stratil hlavu.
Ako dlho vám trvá napísanie knihy?
Š. Moravčík: Niekedy aj rok, niekedy týždeň. Podľa toho, čo píšem. Najľahšie je pre mňa napísať báseň, rozprávky sú ťažšie a ešte ťažšie sú romány.
Píšete aj knihy
pre dospelých?
Š. Moravčík: Áno, tak ako všetci autori. Tvorba pre deti je len doplnkom.
Ktorá kniha sa vám najviac páči?
Š. Moravčík: Kniha pre deti Kvadakum hadaku.
I. Válek: Práve tá, ktorú píšem. Budú to povesti o slovenských riekach.
Ilustrovali ste si už svoju knihu sami?
Š. Moravčík: Nie, ja mám na to dcéru Danku.
D. Podracká: Ja áno, knihu Morfeus + Persona. Použila som obrysy štátov z atlasu a urobila z nich obrazce.
I. Válek: Ešte ako malý chlapec, ale vtedy som sa za svoje kresby ešte nehanbil.
Ktorá z rozprávok je vaša najobľúbenejšia?
Š. Moravčík: Popolvár, hnusná tvár. Lebo je o malom, nenápadnom človeku, ktorý prekvapí veľkými činmi.
D. Moravčíková: Popoluška. Fascinujú má jej tri oriešky s pointou. Ale myslím, že tú majú aj otcove Záhorácke rozprávky. Také nečakané pointy som ešte nevidela.
I. Válek: Páči sa mi rozprávka Ďuro – Truľo, pri ktorej sa vždy nasmejem. Hoci sa to nezdá, je v nej skrytá veľká pravda. Mám rád veselé rozprávky, preto pripravujem najveselšie Dobšinského rozprávky.
(MD)
