ATRAKTÍVNOU BODKOU za festivalom Dotyky a spojenia mala byť diskusia Pod lampou s moderátorom Štefanom Hríbom. Téma: sloven-ské divadlo. Zmenila sa však podľa niektorých na verejnú popravu martinského divadla, z ktorej ostali všetci znechutení.
Odchádzajúci herec Milo Kráľ spochybnil vymenovanie Františka Výrostka na post riaditeľa SKD, dramaturg a niekdajší štatutárny zástupca divadla Róbert Mankovecký zas financovanie rekonštrukcie Národného domu a predaj divadelnej chaty v čase riaditeľovania Andreja Hrnčiara. V diskusii chýbala druhá strana Pod lampu si mali pôvodne sadnúť známi herci ako Ľuboš Kostelný či Táňa Pauhofová, ktorí mali zhodnotiť situáciu v slovenskom divadle i festival. Nemohli však prísť, a tak sa v debate stretli Marián Geišberg, Jana Oľhová a Miloslav Kráľ. Postupne sa osadenstvo na javisku menilo, gro tvorili divadelníci z Martina. Diskusia, ktorú „vyostroval“ moderátor, sa zvrhla na niečo, čo málokto z prítomných dokáže ešte aj dnes len ťažko pochopiť. Štefan Hríb sa upriamil striktne na martinské divadlo a diskutérom kládol otázky, ktoré sa zmenili iba na hádky. Viacerí diváci znechutene odišli, niektorí sa ostali pozerať na to, aké „pikantnosti“ diskusia odkryje. Herec Miloslav Kráľ spochybnil vymenovanie Františka Výrostka na post riaditeľa SKD, dramaturg Róbert Mankovecký, ktorý bol viac ako rok poverený vedením divadla, zas financovanie rekonštrukcie Národného domu a predaj divadelnej chaty za éry Andreja Hrnčiara. Františka Výrostka a umeleckého šéfa Petra Kováča, ktorí sedeli v hľadisku ako diváci, vývin diskusie šokoval, obvinenia ich zdvihli zo stoličky a začali reagovať. „Diskusia nebola korektná. Hríb kládol otázky nesprávnym osobám, pričom v diskusii chýbala druhá strana, ktorá sa nemohla vyjadriť, prípadne brániť,“ zhodnotili obaja. V Martine vraj vládne strach z mocných Objavujú sa špekulácie, že diskusiu zinscenovali M. Kráľ s R. Mankoveckým, no obaja to popierajú. „Dramaturgicky som diskusiu nepripravoval, bol som nachystaný na inú tému, takže ma Štefan Hríb prekvapil. Videl som ho v ten večer po prvýkrát, zoznámili sme sa polhodinu pred programom. Pô- vodne som mal na diskusii iba hrať na gitare, ale jedna z otázok smerovala aj na mňa, preto som sa neskôr pripojil,“ priznáva R. Mankovecký. Miloslav Kráľ, ktorý známeho moderátora pozval, si myslí, že Štefan Hríb si pred diskusiou pozbieral informácie o martinskom divadle a o ľuďoch v ňom a to sa mu zrejme zdalo zaujímavejšie. Za svojimi výrokmi si však stojí. „To, čo som na besede povedal, nie je nič nové, nemám dôvod skrývať svoje názory. Nie som rád, že sme sa bavili o martin-skom divadle, zdá sa mi to voči ostatným zúčastneným netak-tné a nechcel som, aby sa čoraz úspešnejší festival zavŕšil hádkami. Takáto diskusia je však na lokálnej úrovni veľmi potrebná,“ trvá na svojom M. Kráľ. Samotný moderátor Štefan Hríb si nemyslí, že by tému zmenil. „Názov témy bol Ako sa vám žije, divadelníci a presne o tom to bolo. O problémoch, s ktorými zápasí divadlo. O politike, ktorá všetko ničí, o úplatkoch, tunelovaní, nahradzovaní schopných priemernými. O tom bola diskusia a keďže je to stále v Martine živé, je dobre, že bola práve o tom. V Martine sa o tom dlho mlčalo, pretože tu vládne strach z mocných. Z primátora, z vedenia Žilinského samo- správneho kraja, zo Slotu. Ale ten strach treba prekonať, lebo inak sa nikam nepohneme a skvelé martinské divadlo sa stane priemerným,“ napísal nám. Herec Ján Kožuch nemá pocit, že v Martine či divadle vládne strach z mocných. „Môžeme si hrať, čo chceme, a aj dramaturgiu máme, akú chceme. Dokonca dramaturg na diskusii sedel, takže musí vedieť, že nás nikto neobmedzuje,“ tvrdí J. Kožuch, ktorý si o celej diskusii Pod lampou myslí svoje. „Takáto forma diskusie nemala čo na divadelnom fóre hľadať, lebo sa to zvrhlo na nešťastné politické záležitosti, s ktorými nechcem mať nič spoločné. Myslím si, že ak o tom kolegovia diskutovali, pravdepodobne o tom diskutovať chceli, ale neviem, prečo na takomto fóre, prečo pred verejnosťou? Takéto debaty patria na inú pôdu.“ Prečo sa ozýva až teraz? Štefan Hríb jednou z otázok mieril na vymenovanie F. Výrostka do funkcie riaditeľa divadla. Miloslav Kráľ, ktorý z SKD odchá-dza, nebol s týmto rozhodnutím spokojný. Aj s odstupom času pre náš týždenník uviedol, že sa mu zdá byť nanajvýš čudné, ak Žilinský samosprávny kraj (ŽSK) vyberá riaditeľa bez vedenia divadla, pokiaľ je s jeho výsledkami spokojný. A vo výberovej komisii spravidla vždy sedáva aj zástupca z inštitúcie. „Mám pocit, že pri zvolení Fera Výrostka zavážili iné kritériá ako je kvalita projektu. Projekt Roba Mankoveckého, ktorým sa aj on uchádzal o post riaditeľa, bol podľa mňa lepší. Tým, že ŽSK zvolil za riaditeľa Fera Výrostka, zmenil štýl vedenia divadla. Mojou ambíciou bolo formovať divadlo ako otvorenú progresívnu kultúrnu inštitúciu, čo v danej situácii považujem za nereálne, preto som sa rozhodol odísť,“ povedal M. Kráľ, bývalý umelecký šéf a člen vedenia divadla. F. Výrostko tvrdí, že divadlo v komisii zastúpenie malo – herečku Evu Gašparovú. Na výbere nového riaditeľa sa podieľal aj poslanec zastupiteľstva ŽSK Ladislav Bevilaqua (KDH) z Martina, podľa ktorého bol F. Výrostko jasný víťaz. „Ostatných kandidátov výrazne prevyšoval. Bolo to jednomyseľné rozhodnutie celej komisie,“ prízvukoval. O to viac sa dotknutý riaditeľ čuduje. „Zdá sa mi divné, že výsledok konkurzu začína bývalý umelecký šéf verejne spochybňovať po vyše polroku od jeho konania, a to napriek tomu, že som v ňom od všetkých siedmich členov výberovej komisie dostal plný počet hlasov. Navyše, jej predsedom bol Ján Greššo, riaditeľ nitrianskeho divadla, kde Milo Kráľ odchádza. A ten mi povedal, že sa mu môj projekt páčil a sám z neho čerpal do svojho programu. Verím, že Milo Kráľ nechce spochybňovať odbornú spôsobilosť svojho budúceho riaditeľa?“ bráni sa F. Výrostko. Podobne reagoval aj Peter Kubica, hovorca ŽSK - zriaďovateľa divadla. „Ak nebol niekto spokojný s menovaním riaditeľa, mohol sa na nás obrátiť. Doteraz tak nikto neurobil. Nechápem teda, prečo tak niekto robí teraz a na nesprávnom mieste?“ Kde sa vzalo štvrť miliardy? Štefan Hríb zabŕdol do rekonštrukcie Národného domu, ktorá trvá niekoľko rokov a pohltila už približne 240 miliónov korún. Do pléna hodil otázku, či je 240 miliónov málo alebo veľa. „Chytil“ sa jej R. Mankovecký, ktorý divadlo viedol vyše roka a od septembra 2006 bol zástupcom riaditeľa SKD. „V diskusii som nespochybnil výšku sumy, ale oprávnenosť investícií z pohľadu verejného obstarávania,“ uviedol R. Mankovecký. „Keď som si preveroval vo Vestníku verejného obstarávania výšku vysúťaženej sumy banskobystrickej firmy Ressan (predtým Ars Novum), našiel som sumu okolo 58 miliónov, ktorá bola neskôr zvýšená na 108 miliónov. Žiadnu inú verejnú súťaž, ktorá by navyšovala alebo upravovala predmetnú sumu na 240 miliónov, som vo Vestníku nenašiel. Považoval som to za problém, ale pripúšťam možnosť, že predmetná verejná súťaž existuje, len sa mi ju nepodarilo nájsť. Doklady o verejnej súťaži, zvyšujúce cenu na 240 miliónov, nie sú ani v archíve divadla a neviem o tom, že by som písomne kedykoľvek potvrdil prevzatie takéhoto dokumentu,“ vyjadril sa R. Mankovecký, ktorého riaditeľ F. Výrostko pár dní po škandalóznej diskusii zbavil postu štatutárneho zástupcu. Hľadal, čo neexistuje Martinského primátora Andreja Hrnčiara, ktorý v čase navýšenia sumy divadlo viedol, podozrenia bývalého kolegu prekvapili. „Samozrejme, že vo Vestníku nič nenašiel. Je až smiešne, že môj bývalý štatutárny zástupca nevie, že verejná súťaž bola iba jedna, a to v roku 2001. Vysúťažená suma sa nenavyšovala ďalšími súťažami, ale 36 dodatkami, v ktorých sú obsiahnuté sumy do 240 miliónov. Spolu sme všetky dokumenty schvaľovali i podpisovali. Keďže takmer všetky peniaze prichádzali do divadla prostredníctvom ŽSK, ich preinvestovanie podliehalo viacerým kontrolám. Počas rekonštrukcie sme mali kontroly zo ŽSK, z Úradu pre verejné obstarávanie a zo Správy finančnej kontroly zo Zvolena (kópie kontrol máme v redakcii, pozn. red.), podľa ktorých bolo až na niekoľko formálnych chýb všetko v poriadku. Napríklad Úrad pre verejné obstarávanie konštatoval, že všetky kroky SKD boli v súlade so zákonom o verejnom obstarávaní, dokonca v tom čase sme robili kroky, ktoré išli nad rámec tohto zákona. Pán Mankovecký hovoril o svojich pocitoch, ja som predložil úradne overené fakty,“ dodal A. Hrnčiar. S rekonštrukciou Národného domu, v ktorom divadlo sídli, začal vtedajší riaditeľ a súčasný umelecký šéf Peter Kováč ešte v roku 2000. Už v tom čase počítali so 400-miliónovou investíciou, no držali sa pri zemi a stavbu sa rozhodli financovať postupne po etapách. „Preto pôvodná suma 58 miliónov korún za jeho rekonštrukciu postupne rástla, ako pribúdali dodatky k pôvodnej zmluve. Pribudlo ich dohromady 36 a na Národný dom sme preinvestovali približne štvrť miliardy korún. Róbertovi Mankoveckému som v čase, keď bol poverený vedením divadla, navrhol, že si môže pozvať súdnych znalcov a urobiť kontrolu, či sme urobili chybu alebo nie, ale to sa doteraz neudialo. Preinvestovanie peňazí sa však dá podľa faktúr kedykoľvek skontrolovať,“ vysvetlil nám riaditeľ spoločnosti Ressan Banská Bystrica Stanislav Rajnoha. Róbert Mankovecký nám povedal, že spolu s A. Hrnčiarom podpísal ako jeho zástupca iba tri dodatky. „Keď už som bol poverený vedením divadla, nadobudol som podozrenia. Čítal som si zmluvy, začal som sa orientovať v rozpočte. Orgány činné v trestnom konaní som nemal dôvod kontaktovať, pretože nešlo o trestno-právne problémy, ale o formálne, ktoré sú právne ťažko napadnuteľné.“ O aké formálne problémy však išlo, nekonkretizoval. Na pretras sa dostala aj chata Dramaturgovi SKD R. Mankoveckému je podozrivé ako chata na Stráňach, ktorú kedysi vlastnilo divadlo, postupne menila majiteľov. „Zastupiteľstvo ŽSK 29. júna 2005 po výberovom konaní schválilo predaj chaty Miroslavovi Kostiviarovi z Banskej Bystrice za 1 300 000 korún. Na tom by nebolo nič zvláštne. Zaujímavá je ale skutočnosť, že už o niekoľko mesiacov som na našiel na katasterportáli nového majiteľa chaty. Bola to firma Reality Invest SK, s.r.o., ktorej konateľom je Martin Hrnčiar, brat primátora, a o dva roky k nemu pribudol aj Stanislav Rajnoha, riaditeľ spoločnosti, ktorá zabezpečuje rekonštrukciu divadla. Zdá sa vám to normálne? Prinajmenšom po etickej stránke nie je všetko v poriadku,“ čudoval sa R. Mankovecký. Chatu v súčasností vlastní už ďalší majiteľ – fyzická osoba z Martina. „Na porade riaditeľov kultúrnych inštitúcií s predsedom ŽSK nám bolo nariadené, aby sme označili zariadenia, ktoré nesúvisia s predmetom našej činnosti. Na kolégiu riaditeľa SKD, ktorého členom bol aj R. Mankovecký, sme označili ako nepotrebný majetok dve rekreačné zariadenia na Bystričke a na Stráňach. Práve R. Mankovecký bol iniciátorom označenia týchto nehnuteľností ako nepotrebných, o čom exis-tuje aj zápis. Následne bol na príkaz vtedajšieho predsedu ŽSK Jozefa Tarčáka vydaný pokyn na odňatie správy SKD nad týmto nehnuteľným majetkom. Ten potom prešiel do majetku ŽSK, ktorý realizoval aj jeho predaj. Predaj nehnuteľností bol prerokovaný a schválený vo viacerých komisiách ŽSK a nakoniec o ňom v zastupiteľstve rozhodovali poslanci. Neviem o tom, komu ŽSK chaty predal, lebo nás o tom nikto neupovedomil. V posledných desiatich rokoch firmy môjho brata realizovali v Žilinskom kraji investície v desiatkach miliónoch korún a nemám vedomosť o tom, že by do týchto investícií spadala aj spomínaná chata. Vzhľadom na to, že pán Mankovecký patril k mojim najbližším spolupracovníkom, vyzývam ho, aby akékoľvek poznatky o porušovaní zákona z mojej strany oznámil orgánom činných v trestnom konaní,“ kontroval súčasný šéf martinskej radnice. Vraj sú za tým neuspokojené ambície Podľa Andreja Hrnčiara sú v hre neuspokojené ambície R. Mankoveckého, ktorý v boji o stoličku riaditeľa prehral, a Mila Kráľa, ktorý ho podporoval. Spájala ich vraj spoločná snaha pretransformovať divadlo na neziskovú organizáciu a viesť ho k privatizácii. Ani Andrej Hrnčiar, ani František Výrostko však takto budúcnosť martinského divadla nevidia. Nad obvinením A. Hrnčiara o neuspokojených ambíciách R. Mankovecký iba krútil hlavou. „Ak ide o moje ambície, môžem povedať, že som si ich už naplnil. Získal som tri ceny za tvorbu – od ministra kultúry, Slnko v sieti a Dosky. Tie pre mňa znamenajú viac ako stolička riaditeľa.“ Taktiež tvrdí, že reči o privatizácii sú iba fámy. „Neviem, kto to v divadle rozširuje, ale divadlo som sprivatizovať nechcel. Chcel som vytvoriť také podmienky, aby sme zvýšili podiel vlastných príjmov z 20 na 60 percent prenajímaním techniky, priestorov a predajom lístkov. Zriaďovateľ by potom zo zákona pretransformoval divadlo na iný druh organizácie. Buď by to bola rozpočtová alebo nezisková organizácia. Pri rozpočtovej idú zisky do štátnej pokladne, preto by bola výhodnejšia forma neziskovej organizácie. Model transformácie divadla som riešil s Petrom Ničíkom, vedúcim odboru kultúry ŽSK, teda mojím nadriadeným. Vychádzali sme pri tom z príkladu, ktorý dokonale funguje už desaťročia v Nemecku, vo Francúzsku, v Belgicku či v Holandsku. A toto niekto považuje za privatizáciu?“ pýta sa R. Mankovecký. „Neviem, na čo by sa malo meniť divadlo na neziskovku, ak funguje dobre aj v tejto forme. V mojom projekte som ho chcel zachovať ako príspevkovú organizáciu pod ŽSK, dokončiť rekonštrukciu Národného domu a vo väčšej miere prenajímať štúdio, aby sme zlepšili ekonomické podmienky našej práce. Som presvedčený, že garancia štátu nad divadlom umožňuje väčšiu slobodu tvorby bez zásadných tlakov,“ vysvetlil F. Výrostko. Výrostkov návrh zavážil u komisie asi najviac. Aj u herečky Evy Gašparovej, ktorá v nej sedela. „Bol to silný argument. Rovnako ako to, že Fero Výrostko chcel urovnať vzťahy medzi mestom a divadlom a zachovať repertoár,“ vysvetlila. Ako členku súboru ju neslávna diskusia zarmucuje, hoci na nej osobne nebola. „Všetko sme si otvorene po prvýkrát vydiskutovali až na schôdzi po festivale. Dovtedy tak nikto neurobil a nepáči sa mi, že sa tak stalo verejne. Podľa mňa len bezmocní a neschopní ľudia dokážu okolo seba kopať. Sú mi vzdialené boje o funkcie a stoličky. Mrzí ma, že v tom boji nám uniká podstata – a to umenie,“ zamyslela sa na záver herečka Eva Gašparová. Čo zistili kontrolý? Od 20. októbra do 10. decembra 2003 sa Správa finančnej kontroly Zvolen zamerala v divadle na kontrolu využitia účelových prostriedkov z rezervy vlády SR v roku 2002 a 2003. Zistila, že SKD neviedlo financie na obnovu Národného domu na osobitnom účte. Išlo o formálny nedostatok. Útvar hlavného kontrolóra Žilinského samosprávneho kraja kontroloval od 30. júna do 9. júla 2004 evidenciu financií a majetku a na požiadanie divadla aj správnosť uzatvorených zmlúv. Kontrolná skupina zistila chyby v evidencii, prečerpanie kapitálových výdavkov o necelých 17 tisíc korún. Andrej Hrnčiar prijal opatrenia na nápravu ne-dostatkov, ktoré divadlo splnilo alebo ich plnilo priebežne. Správa finančnej kontroly Zvolen kontrolovala od 31. októbra 10. novembra 2006 využitie sumy 30 miliónov korún z Ministerstva financií SR z rokov 2004 až 2006, účelovo určených na rekonštrukciu Národného domu, a nezistila žiadny ne-dostatok. Kontrolná skupina Útvaru hlavného architekta ŽSK preverovala podľa náhodného výberu aj dodávateľské faktúry z roku 2005. Zistila nesúlad medzi sumami na faktúrach a v účtovných dokladoch, čo sa stalo kvôli nedôslednej priebežnej finančnej kontrole. Skupina kontrolovala aj zmluvné vzťahy s projektantom a firmou ARS Novum Banská Bystrica a nezistila v nich žiadne nedostatky. Pri prehodnotení dvanásteho zmluvného dodatku konštatovala, že novým zmluvným vzťahom a dohodnutým postupom preberania prác a materiálov sa zvýšila finančná disciplína pri rekonštrukcii Národného domu, čo sa týkalo nielen objemu, ale aj kvality a objektivizácie cenovej úrovne. Úrad pre verejné obstarávanie 18. júla 2005 zamietol ná- mietku jedného zo sub-dodávateľov, skontroloval a potvrdil postup Slovenského komorného divadla pri celom verejnom obstarávaní, vrátane uzatvorenia dodatkov zmlúv.
Niektoré príbehy sa začínajú potichu – v malej izbe, s vôňou prvej vlastnoručne napraženej kávy. Taký bol aj začiatok cesty Petra Szaba, dnes už známeho mena vo svete výberovej kávy.
