Nie sme najväčší výrobcovia
Zdenka Lacková je vyučená kuchárka, no už od roku 1990 podniká takpovediac na vlastné triko. Keďže pochádza z tucta detí, varenie a pečenie sa s ňou prirodzene ťahalo. „Vydala som sa mladá a možno aj preto som sa rozhodla pre pekáreň,“ hľadá dôvody svojej voľby živobytia i životného koníčka Zdenka Lacková. Ako sama povedala, chcela si vyskúšať svoje organizačné schopnosti.
Momentálne sa teší z vlastnej pekárne a zo záujmu médií. Pred nedávnom ju redaktorka jedného časopisu nazvala najväčším výrobcom vo svojom odbore. Polichotilo jej to, no skromne priznala, že najväčším sa necíti byť. „Rozvážame naše výrobky po celom strednom Slovensku, no najväčší určite nie sme,“ spresňuje informácie Zdenka Lacková.
Začiatky boli ťažké, no čo je teraz...
Zo stiesnených priestorov bytovej špajze sa po štyroch rokoch presťahovali do terajšej budovy. „Už sme tu 14 rokov,“ spomína Zdenka Lacková na svoje začiatky. „Robila som 27 rokov v školskej jedálni a postupne som sa stala hlavnou kuchárkou. Ale kuchárčina ma neobišla, práve naopak, robila som ako ostatné a ešte som mala robotu navyše.“
Parný program je v Lackovej pekárni tým hlavným. Robia knedle, parené buchty, ale aj pekárske výrobky, ako sú moravské koláče, dukátové buchtičky či bratislavské rožky. „Všetko vyrábame ručne, aby to chutilo i vyzeralo ako domáca práca. Aj preto máme len najnevyhnutnejšie stroje. Problémom ale je, že mnohé ženy s cestom dnes nevedia robiť. U nás je podmienka, aby to zamestnanci zvládali. Kvôli tomu dokonca viac od nás odchádzajú „bieli“ ako Rómovia,“ sťažuje sa podnikateľka.
V súvislosti so zmenou podmienok pre podnikateľov Zdenka priznáva, že dobre už bolo. S eurom sa už stretla zoči – voči a trápia ju najmä vysoké ceny múky a nafty. „Ľutujem najmä mladých, keď vidím, aká doba prišla. Nemajú na to, aby si založili rodinu, rodičia im tiež nemajú ako pomôcť. Dnes by som sa určite do podnikania nepustila,“ priznáva päťnásobná matka.
Robia ako „šrouby“
V pekárni je zamestnaná celá rodina. Robia piatky aj sviatky, pretože jesť sa musí. Z trinástich zamestnancov je pätica s priezviskom Lacková. Momentálne najväčším adeptom na vedenie firmy je syn Rado so ženou. V pekárni to majú dobre podelené. Sú však dni, keď si musia všetci opásať zásteru a makať – najmä v dovolenkovom a chrípkovom čase. Z vlastnej skúsenosti vedia, že podnikať v dnešnej dobe nie je ľahké. „My máme autá na lízing a veľmi sa musíme obracať, aby sme ich vládali splácať,“ hovorí podnikateľka. Momentálne prerábajú budovu, pristavili vrchné poschodie, kde plánujú rozšíriť svoje podnikanie. Stavebné práce však nerobí cudzia firma, ale Zdenkin manžel Dušan. Má totiž stavebnú firmu.
Aká matka, taká Katka
Najmä, čo sa týka cieľavedomosti. Zdenkina 22-ročná dcéra Katka podniká zase v nechtovom dizajne. Chce si totiž dokončiť vysokú školu v Liptovskom Mikuláši. Spolu s Miroslavom Kučerom sú tiež zakladateľmi tanečnej školy Sundance Academy v Martine. Katka šéfuje tej v Martine, Miroslav Kučera zase v Bratislave.
Na tanečné sústredenia však chodia obe akadémie spolu. „Každý tanečník sníva o vlastnej tanečnej škole...,“ hovorí Katka s vďakou k rodičom. Rodičia jej totiž vyčlenili miestnosť v pristavenej časti budovy, aby mala kde trénovať svojich nadaných žiakov. Trénerskú dvojicu tvorí Katka spolu so svojím externým spolupracovníkom Alexandrom Didym.
„Tancu sa venuje odmalička. Precestovala celý svet a povyhrávala veľa cien,“ hovorí pyšne otec. „Šaty jej šili na mieru v Čechách a nestáli málo,“ dodáva matka pri pohľade na Katkinu fotografiu zo súťaže. „Už by mala vilu za tie peniaze. Ale videla skoro celý svet. A tým sa nemôže chváliť každý,“ priznáva matka.
Na otázku, prečo im tak záležalo na Katkinej tanečnej kariére, Zdenka priznáva, že sa báli, aby sa dcéra nedala na zlé chodníčky. Hoci sa už tancu nevenuje súťažne, cvičí deti a tie jej nosia radosť. Venuje sa aj deťom z Detského domova z Necpál.
Pekáreň možno doplní bezbariérové centrum
Podnikateľka má v hlave niekoľko nápadov, ako využiť veľkú budovu pekárne. V Martine jej vraj chýba bezbariérové centrum pre vozíčkarov. Na tento projekt chce požiadať dotácie z eurofondov. Ďalším nápadom je ubytovanie pre starších ľudí alebo sociálne slabé rodiny. Spomínané projekty chce uskutočniť do dvoch rokov.
Neustále tlačí na ministerku práce, sociálnych vecí a rodiny a bombarduje ju projektmi centra pre rómske deti. Chcela by ich tu pripraviť na školu, aby vydržali sedieť na mieste celú hodinu. Ďalej by chcela pomôcť Rómom na Bambuskách, kde ostali ľudia bez elektriny. To všetko by rada zorganizovala pod svojím Občianskym združením Srdce.
Zohnať peniaze pre týchto ľudí by bolo pre ňu zadosťučinením. Trápi ju však, že štát podporuje len Romatan. „Treba sa najskôr zaujímať o základné potreby, potom sa môžeme prezentovať aj kultúrnymi podujatiami,“ rozvíja problém Zdenka. Jej najväčším snom je, aby sa deti „bielych“ a Rómov cítili rovnocenné.
Ak by nepiekla, išla by do politiky
Zdenka Lacková s prižmúrenými očami priznáva, že chcela ísť do politiky. V začiatkoch svojej kariéry totiž pôsobila vo Výbore pre rovnosť a príležitosť žien. Keďže mali v tom čase už rozbehnuté podnikanie, nedalo sa sedieť na dvoch stoličkách naraz. Navyše Zdenkin manžel nechcel, aby úplne vstúpila do politiky.
JANKA KOVALČÍKOVÁ
