V martinskom divadle nie ste žiadnym nováčikom, vraciate sa sem po trinástich rokoch hosťovať. Aký je to pre vás návrat?
- Zvláštny, možno až osudový. Keď som opäť stál pred divadlom na pešej zóne, mal som pocit, akoby tých trinásť rokov ani nebolo, akoby som vôbec neodišiel. To len svedčí o tom, že Martin bol mojím snom, moje prvé angažmán, žiadne iné divadlo ako martinské v mojich túžbach neexistovalo. A vlastne sa môj kontakt s divadlom v Martine ani po odchode nikdy neprerušil. Na divadelný festival Flora Olomouc, ktorý som v tomto divadle a meste niekoľko rokov organizoval, prichádzali ako hostia každú sezónu martinskí kolegovia so svojimi aktuálnymi inscenáciami. Návrat do divadla v Martine preto pociťujem ako veľmi prirodzený. Vzťah k divadlu sa neskončil, neprerušil, pokračuje.
Keď ste roku 1991 na martinskom javisku režírovali svoju prvú inscenáciu Kolotoč, v celej spoločnosti práve prebiehali veľké zmeny. Spomínate si, ako ovplyvnili vašu prácu v divadle?
- Skôr som prežíval dramaticky búrlivé časy v roku 1989 v Prahe ešte ako študent v treťom ročníku na DAMU. Neskôr už bol pod vplyvom dramatických spoločenských zmien v divadlách skôr problém, čo hrať. Ťažšie sa hľadala sa téma. Kolotoč však je divadelná hra, ktorá vyvolávala škandály už aj v minulom storočí. K jej martinskej inscenácii sa pre mňa viaže jeden osobný zážitok, a to z bufetu. Jedného večera sa pri barovom pulte objavila celkom zničená diváčka, vyzerala, že jej je až fyzicky zle. Ešte pred skončením hry sa prišla posilniť pohárikom tvrdého alkoholu. Na otázku, či jej netreba pomôcť, odpovedala: Ja sa už na to nemôžem pozerať! To je ako u nás doma, keď sa hádame s manželom. Paradoxne moja najväčšia pochvala, pocta pre mňa ako režiséra, bolo ono úprimné zvolanie diváčky, že sa na to už nemôže pozerať... Divadlo chápem ako hru o sebe, o nás, o živote. Som rád, ak zasiahnem diváka do duše, ak divadlo osloví dušu. Toto bol ten prípad...
Ak hovoríme o návratoch a stretnutiach po rokoch, nemôžeme zabudnúť na ľudí. Aká je vaša spolupráca s kolegami v martinskom divadle dnes?
- K slovenskému herectvu sa vraciam po dlhšom čase. Priznám sa, po rokoch pôsobenia v českom divadle som sa veľmi tešil na slovenské herectvo, na kvalitu martinských hercov. Rád sa opäť stretávam s výraznými hereckými osobnosťami tohto divadla - s Janou Oľhovou, Ľubou Krkoškovou, Františkom Výrostkom či s Dominikom Zaprihačom z nádejnej mladej začínajúcej generácie.
Názov súčasnej hry Fajčenie je drina (Rollingova terapia), ktorej premiéru chystáte, napovedá, že k martinskému divákovi prichádzate opäť s komédiou. Je to zámer či náhoda, vaše osobné umelecké smerovanie, alebo jednoducho prišla taká ponuka z divadla?
- Text ponúkol Peter Kováč ako dramaturg hry. Je to moje prvé stretnutie so španielskym autorom Juanom Carlosom Rubiom, jeho hra je veľmi úspešná. Roku 2005 získala Cenu za najlepšiu divadelnú hru Spoločnosti španielskych spisovateľov. Veľmi sa mi páčila, španielska dramatika ma oslovila. Autor atraktívnym spôsobom vytvoril aktuálnu metaforu sveta, v ktorom žijeme. Z každej strany cítime tlak klamstva, manipulácie a komercie s absolútnou prioritou peňazí. Obdivujem a cením si autorov nadhľad, ktorý nad takými vážnymi témami ponúka zamyslenie v žánri komédie.
Načo sa teda môže tešiť divák Slovenského komorného divadla Martin? Aké je vaše pozvanie do hľadiska ako režiséra hry Fajčenie je drina?
- Pozývam všetkých zarytých fajčiarov – odvážlivcov, prednostne tých, ktorí sa chcú odučiť fajčiť, na terapiu Jacka Rollinga. Možno sa dozvedia niečo viac aj o sebe a medziľudských vzťahoch s najbližšími. Moja investícia do tohto projektu ma postupne presviedča o tom, že fajčenie je fakt drahá drina.
VIZITKA
Peter Gábor nerežíruje v martinskom divadle po prvý raz. Na jeho javisko sa vracia po viac ako desiatke rokov. V tomto čase pôsobil ako umelecký šéf a režisér na scénach mnohých divadiel v Čechách (Kladno, Olomouc, Praha, Ostrava, České Budějovice...). Do divadla v Martine nastúpil ako do svojho prvého angažmán po absolvovaní štúdia réžie na pražskej DAMU. V rokoch 1992 – 1995 bol interným režisérom vtedajšieho Divadla Slovenského národného povstania. V jeho réžii vzniklo šesť umelecky i divácky pozoruhodných inscenácií, prevažne úspešných komédií: Kolotoč (1991), Bláznivé popoludnie doktora Burkeho (1992), Miláčik Ornifle (1993), Ostro sledované vlaky a Štyri muchotrávky (1994), Večera vtákov (1995).
VLASTA KUNOVSKÁ
