Šesťdesiate roky
Žurnalistka a pedagogička Zuzana Bukovská: Zakázali nám farebné šaty
- Maturovala som na Strednej všeobecnovzdelávacej škole v Kráľovskom Chlmci na východe v roku 1962 práve v čase, keď Gagarin letel do vesmíru. I my sme žili v očarení tohto pokroku a úspechu, preto naše maturitné motto znelo, že chceme ďalej, ešte vyššie... Boli sme mladí, plní ideálov i bláznovstiev, no doba bola na nás príliš vážna. Prejavilo sa to napríklad pri výbere šiat na našu stužkovú. Do spoločnosti sa vtedy striktne nosili čierne šaty. My sme s kamarátkami však boli také divošky, ktoré túžili po farbách. Avšak vedenie školy nám rázne povedalo, že ak prídeme vo farebných šatách, na stužkovú nás nepustia. Nahnevalo ma to a napísala som rozhorčený list do mládežníckeho časopisu Smena. Pýtala som sa, či je to naozaj pravidlo, ktoré sa nemôže porušiť. Redakcia oslovila odborníka, ktorý nám odkázal, že stužková je príliš vážna vec a musíme zachovať isté dekórum. Museli sme sa teda prispôsobiť. Avšak v obchodoch žiadne šaty nemali, preto moja mama kúpila čierny taft, ktorým sa podšívali kabáty, a mne i mojej kamarátke ušila také šaty, že nám ich všetci obdivovali. Absolvovala som v nich aj svoj prvý vysokoškolský ples...
V tom čase boli stužkové spojené. V školskej telocvični nás ostužkovali aj s vedľajšou maďarskou triedou.
Už vtedy sa tancoval rodičovský tanec, no program bol v duchu vtedajšej doby – vážny. Namiesto tancov prezlečených chlapcov sme recitovali. Partnerov sme si nepozývali a na stole by ste alkohol nenašli. Vtedy platili prísne pravidlá, takže stužková sa skončila odbitím polnoci.
Sedemdesiate roky
Riaditeľ Gymnázia V.P. Tótha v Martine Marián Štefko: Poetické pásmo bolo povinné
- Na strednú školu som chodil vedľa terajšieho môjho pôsobiska – na priemyslovku. Ako riaditeľ som prežil kopec stužkových, no na svoju spomínam najradšej. Konala sa v roku 1977 a my sme ju mali v novootvorenej jedálni na mudroňke. Pozvali sme si všetkých učiteľov, lebo s ich počtom sa zvyšovala aj prestíž. Pri stužkovaní sme si nezapaľovali sviečky, ale ako priemyslováci sme si vymysleli vlastný patent – zapaľovali sme sviečky na elektrickom table, na ktorom sa postupne rozsvietil nápis: Ďakujeme vám. Triednej pri stužkovaní asistoval takzvaný krstný otec. Bol to zvyčajne obľúbený učiteľ maturantov. Na stužkách boli vyšité iba názov školy a trieda. Program bol rozdelený na dve časti – vážnu a veselú. Súčasťou tej prvej bolo povinné literárne pásmo. Recitovali sme, spievali ľudovky, tancovali sme. V tej veselej sme sa odviazali, ale nie tak, ako dnešní maturanti. To by nám asi neprešlo...
O polnoci tradičný súd s triednou za našich čias nebol, dokonca sme si zo stužkovej neodnášali ani čriepky pre šťastie. Povestné dozvuky sa vtedy nerobili na chate, ale na druhý deň, keď sme prišli upratať sálu. Začiatkom 80. rokov sa samotné stužkovanie robilo masovo. Maturanti z celej školy sa zišli doobeda v kinosále, učitelia im zapichli stužky a po krátkom kultúrnom programe sa rozišli. Zvyčajne však nasledovala hostina.
Osemdesiate roky
Hokejista Jaroslav Török: Bol som Červená
čiapočka
- Neviem, ako vyzerajú súčasné stužkové, ale myslím, že moja bola v mnohom podobná, hoci sa konala v roku 1987 pred revolúciou. Priznám sa, že veľa si z nej nepamätám, bolo to už dávno. No vybavuje sa mi svietnik, na ktorom sme zapaľovali sviečky, potom rodičovský tanec, poháre s menom a o polnoci sme rozbíjali džbán. Pokiaľ viem, so sekerou sme triednemu nad hlavou nestáli a náš program už mal tie súčasné kontúry. Aj my sme zabávali rodičov tým, že sme sa kadejako doobliekali. Nacvičili sme si napríklad scénku o Červenej čiapočke, ktorú som náhodou hral ja. Najgrotesknejšie boli na mne vysoké goratexové ponožky... Stužková v čase môjho štúdia už doznievala na chatách. Ako vyzerala tá naša, neviem, lebo už vtedy som hrával hokej a namiesto alkoholického opojenia som zarezával na ľade.
Deväťdesiate roky
Televízny moderátor Peter Čambor: Opantala nás porevolučná voľnosť
- V roku 1994 sme aj my ma priemyslovke zažívali voľnosť, ktorá prišla zmenou režimu. Namiesto klasického čierneho obleku som si na stužkovú obliekol fialové sako, slávnosť sa odohrala vo veľkom štýle v hoteli Turiec a aj zábava bola odviazanejšia. Zahrali sme si boj dvoch znepriatelených indiánskych táborov, ktorí tancujú na hudbu od Snapu Cool on snap a popritom sme vyberali do klobúkov od rodičov peniaze na dozvuky. Ja ako tanečník som v programe tancoval a prischol mi aj učiteľský tanec. Triedny pán Boďa ma uprosil, aby som šiel po jeho manželku. Vo veľkom sme si spievali elánovskú klasiku: Navždy sa zachová, v pamäti stužková a Nie sme zlí. Pamätám si, že sme sa na stužkovej cítili skutočne dospelí. Niektorí až tak, že to prehnali s alkoholom. Jedného zo spolužiakov sme ratovali na hotelovej izbe. (MD)
