Autorom rodokmeňa a kroniky je bývalý evanjelický farár Ale-xander Barica, ktorý zmapoval históriu svojho rodu z otcovej baricovskej i matkinej zátureckej strany. Od Baricov oslovil všetkých príbuzných a zorganizoval v roku 1995 a 1998 veľké rodinné stretnutie. Od jeho smrti sa však Baricovci nestretávajú. Ostal im však spis o svojich predkoch.
Baricovci žili pôvodne v slovenskej dedine pri maďarskej Békešskej Čabe. Keďže Blažej s Michalom v 17. storočí bojovali po boku Gabriela Betlena, zabezpečil im voľnosť. V roku 1624 ich Alžbeta Dóczyová oslobodila od poddanstva, Betlen ich povýšil do zemianskeho stavu a s plným mešcom sa vybrali tam, kde Turci vtedy nemali dosah – do Turca. V Turanoch si kúpili pozemky, ktoré doposiaľ nesú názov Baricé bok. Tu založili svoj rod. V roku 1795 Turany zničili požiare a povodne a tak sa časť už rozrastenej rodiny odsťahovala do Púchova, kde založili Baricovci druhú vetvu.
Odtiaľto sa rodina rozpŕchla do celého sveta. Na jedno zo
stretnutí prišli Baricovci až z Kanady. Z roľníkov sa postupne uplatnili v najrozličnejších povolaniach. V rode sa objavujú učitelia, univerzitný profesor, farár, hudobník, advokát, lekár, sudkyňa, novinár a patrí k nim aj sólistka opery Ľubica Baricová.
Ida Somorová (77) pochádza z turianskej vetvy Marica-Mielok. Pochádzala z 11 detí, z ktorých len piati sa dožili dospelého veku. Vydala sa za nezemana, čo už v tom čase nebolo podstatné. „Zemianstvo padlo v roku 1918 a odvtedy sa o ňom nehovorilo, takže rodičia voči môjmu výberu nemali námietky,“ povedala. Na zemianstvo teda z detstva mnoho spomienok nemá. Len čo-to jej porozprávala stará mama, ktorá pochádzala z Beníc. Tá slúžila v Rakove u Benických.
„Starého pána si veľmi vážila, pekne o ňom rozprávala. Spomínala aj jeho dcéru, ktorá keď vybehla na pole skontrolovať poddaných, deťom priniesla cukríky. Naučila ma, ako v kaštieli umývali riad. Keďže saponáty neexistovali, mávali mastnú pomyjovú vodu. A čím bola voda mastnejšia, tým bola použiteľnejšia. Mastným vechtíkom leštili v kaštieli nábytok, vodu napokon vyliali na hlinenú podlahu,“ spomenula si na praktiky našich predkov Ida Somorová, ktorá svoj rodokmeň a kroniku na papieri považuje za vzácnosť. „Veľmi si vážim prácu farára Alexandra Baricu, aspoň viem, kto boli moji predkovia a kde žijú moji príbuzní. Vďaka nemu som sa s nimi aj stretla. To sa každému nepodarí,“ dodala rozžiarene.
(MD)
