V ktorom roku ste prišli študovať z rodnej Nitry do Turca?
- Do Martina som prišiel v roku 1973 študovať medicínu a zároveň aj hrať za mužstvo ZŤS Martin vtedajšiu I. SNHL. Ako hráč som zažil generáciu bratov Šramelovcov, Františka Mrukviu, Františka Gregora a za Martin som odohral šesť sezón. Po ukončení vysokej školy som jednu sezónu strávil v Michalovciach, ktoré tiež hrali najvyššiu slovenskú súťaž. Následne som sa vrátil späť, ale zhruba v polovici ročníka sa moje pracovné povinnosti už nedali zladiť s hokejom.
Čo treba spraviť, aby sa človek stal lekárom hokejového mužstva?
- Ja som mal počas mojej šiestej martinskej sezóny pomerne komplikovaný úraz a operoval ma vynikajúci odborník a vtedajší primár pán Gál, ktorý bol tiež športový lekár. V súčasnosti už nie je medzi nami, ale hlavne jemu vďačím za to, že som po predčasnom konci kariéry skončil na lavičke martinského mužstva ako lekár a pôsobím na nej až dodnes.
Okrem toho mojou výhodou bol aj fakt, že som sa vedel ako bývalý hokejista, ktorý okrem iného prekonal aj ťažký úraz, vcítiť do kože hráča a táto skutočnosť mi dodnes v praxi veľmi pomáha.
Teraz nám priblížte svoju cestu na reprezentačnú lavičku...
- So synom, ktorý bol vtedy ešte v žiackej kategórii, sme boli na jednom prípravnom kempe a tam som sa stretol so svojím bývalým protihráčom z I. SNHL Jánom Filcom. Ten dostal ponuku viesť reprezentačnú dvad-siatku a do realizačného tímu hľadal ľudí, ktorí mali ku hokeju blízko. Mne ponúkol post lekára a tak som cestoval na MS 20 do kanadského Winipegu, kde partia okolo gólmana Jána Lašáka získala historické bronzové medaily.
Vy vlastníte okrem spomínaného bronzu z MS 20 aj kompletnú zbierku slovenských seniorských medailí. Na zisk ktorého kovu spomínate najradšej?
- Veľmi pekné spomienky mám na MS v Česku, kde sme síce medailu nezískali, ale takú úžasnú atmosféru, akú vtedy vytvorili slovenskí fanúšiko-via, človek okúsi len párkrát za život. Samozrejme, nesmrteľný zostane Götteborg a ja osobne si vysoko cením aj petrohrad-ské striebro, ktoré od nás nikto nečakal.
V súvislosti s vašou pozíciou lekára hokejového mužstva sa stretávate aj s nepríjemnými situáciami. Ktorá bola pre vás najhoršia?
- Bolo toho viac, ale v pamäti mi asi najviac utkvelo zranenie Pavla Demitru na poslednom Svetovom pohári, ktoré mu ne-úmyselne spôsobil spoluhráč Milan Jurčina. Robustný obranca ho zasiahol pukom do oblasti oka a Pavol v prvom okamihu takmer nič nevidel, vyzeralo to dosť zle, ale našťastie všetko dopadlo na výbornú.
Veľa ľudí si myslí, že počas vrcholných podujatí len stojíte na striedačke a pozeráte na zápas...
- To je len špička ľadovca, za tým je množstvo práce medzi zápasmi. Noci na hoteloch strávené pri doliečovaní zranení a úrazov, o ktorých sa neinformuje ani v médiách.
Hráč si na svetový šampionát berie so sebou hokejový výstroj. Povedzte nám, ako vyzerá batožina lekára...
- Vždy mi nadávajú, že mám najviac batožiny.Ide o dva kontajnery, pričom prvý je plný liekov a v druhom sa nachádzajú rehabilitačné prístroje, obväzy, ortézy a rôzne veci podobného charakteru.
Ktorého vášho pacienta považujete za najprominentnejšieho?
- Pomáhal som Mariánovi Hossovi, Pavlovi Demitrovi, Miroslavovi Šatanovi a aj druhému z bratov Hossovcov, Marcelovi. Počas môjho pôsobenia pri reprezentácii sme si vybudovali taký stupeň vzájomnej dôvery, že chalani mi často volajú aj z Ameriky a konzultujeme spolu ich zdravotné problémy.
Sú vrcholoví športovci disciplinovanými pacientmi?
- Možno si niekto myslí, že sú to všetko nafúkané primadony, no nie je to tak. Komunikácia so špičkovými hráčmi je bezprob-lémová, pretože si uvedomujú, že zdravie si musia chrániť. Čím kvalitnejší hráč, tým väčší profesionál. Toto pravidlo platí nielen v športe, ale aj v iných profesiách.
Nedávno otriasol hoke-jovou verejnosťou prípad talentovaného hokejistu Avangardu Omsk Alexeja Čerepanovova. Čo sa podľa vás vlastne stalo?
- Mám len sprostredkované informácie, každopádne mladý hokejista mal chorobne zväčšené srdce. Zrejme došlo k jeho zlyhaniu, ktoré mohli spôsobiť viaceré faktory, ako únava, pretrénovanosť, stres či dehydratácia ku koncu zápasu. Pre mňa je záhadou to, že tento hráč bol draftovaný a v takom prípade musel absolvovať veľké množstvo lekárskych prehliadok, ktoré by mali takúto chybu odhaliť. V Rusku sa veľa vecí zahmlieva a možno sa časom ukáže, že podobne tomu bolo aj v tomto prípade.
Na záver nám prezraďte, ako sa v súčasnosti darí pokračovateľovi rodinnej tradície Dalimírovi Jančovičovi mladšiemu...
- Som rád, že sa vydal podobnou cestou ako ja a nespolieha sa len na hokej, ale nezabúda ani na školu. Momentálne hrá za morom najvyššiu juniorskú súťaž, pracuje na zdokonaľovaní jazyka a pripravuje sa na univerzitné štúdium.
(RB)
