V PIATOK 7. NOVEMBRA boli v Štú-diu Slovenského komorného divadla udelené čestné občianstva mesta Martin. Držiteľmi tohto prestížneho ocenenia sa stali spisovateľ Ivan Kadlečík a dvaja futbalisti – Adolf Scherer a Jú-
lius Korostelev in memoriam (nedo-žité 85. výročie narodenia). O A. Schererovi sme už na stránkach nášho týždenníka písali pri príležitosti jeho 70. narodenín. Dnes si pripomeňme osobnosť kedysi slávneho futbalového kanoniera Júliusa Korosteleva (19. 6. 1923 Martin – 18. 10. 2006 Turín, Ta-liansko), ktorého mladšia ani stredná generácia vari už nepozná.
V súčasnosti mimoriadne úspešný a medializovaný Marek Hamšík z SCC Neapol nie je prvým slovenským futbalistom hrajúcim v najvyššej talianskej futbalovej lige (Seria A). Už v povojnovom období pôsobili na Apeninskom poloostrove Ján Arpáš, Július Schubert, oveľa neskôr potom Miloš Glonek či Vratislav Greško. Vôbec prvým Slovákom v Sérii A bol však Július Korostelev z Martina.
Učarovala mu lopta
Otec J. Korosteleva pochádzal z ruského mesta Kaluga (Podmoskovská oblasť). Starí rodičia z maminej strany žili na Kryme (Simferopoľ). Po boľševickom prevrate v roku 1917 utiekli futbalistovi rodičia pred komunistickou mocou na Slovensko a usadili sa vo vtedajšom Turčianskom Sv. Martine. Otec mal malý stánok pred katolíckym kostolom, mamička pri premietaní filmov v Národnom dome predávala cukríky. Malý Julo, dieťa ťažko skúšanej emigrantskej rodiny, nemal bezstarostné idylické detstvo, ale i napriek tomu (či práve preto?) na toto obdobie veľmi rád spomínal. Najviac ho lákala futbalová lopta, ktorej venoval všetok voľný čas, nehľadiac pritom na nespočetné odreniny a škrabance. Aj po vyučení, už ako obchodný pomocník v miestnej Baťovej predajni, denne počas obedňajšej prestávky na ihrisku pri sokolovni spolu s kamarátmi trénoval, cibril techniku a nacvičoval streľbu.
S futbalom začínal v „uličnom“ mužstve ŠK Dolumestie. Keďže bol veľký talent, už v dorasteneckom veku hrával za ŠK Martin. V roku 1943 vyhrali martinskí futbalisti pod vedením trénera Jána Jesenského bez prehry severovýchodnú divíziu a postúpili do celoštátnej prvej ligy. Dvadsaťročný ľavý krídelník Korostelev vsietil v 14 zápasoch 21 gólov!
Pôsobenie v Martine
V drese ŠK Martin tvoril zo-hratú dvojicu s Radom Bu-rianom – neskorším známym dlhoročným redaktorom denníka Šport (odborník na box). Ten si po rokoch na svojho spoluhráča i dobrého priateľa zaspomínal takto: „Vysoký, driečny mládenec. Dievčence hádzali po ňom očami. Pekne ustrojený aj na ihrisku. Klubový gazda Milo Kubík ho nemusel plieskať uterákom, že nemá dres zasunutý v trenírkach. Mal dlhý, ale rýchly krok. V hre neľúbil veľký akčný rádius, skôr len vyčkával na lobovanú prihrávku. Keď ju dostal ako na podnose, musela sa lopta zatrepotať v bráne súpera... Julova strelecká schopnosť sa nedala získať na doplnkovú pôžičku. Uňho sa udomácnila tak, že dokázal „investovať“ čo najviac zo seba. Na futbalového kanoniera síce talent mal, pritom si však uvedomoval, že s talentom treba žiť. Do absurdnosti dotiahol túžbu dokázať nemožné: dávať góly falšovane priamo od rohovej zastávky“.
Prestup do ŠK Bratislava
Korostelevove strelecké kvality nemohli uniknúť pozornosti oveľa väčších a bohatších klubov. Tréneri populárneho ŠK Bratisla-
va Ferdinand „Gandhi“ Daučík a Leopold „Jim“ Šťastný vyvinuli veľké úsilie, aby martinský od-
chovanec zakotvil v ich mužstve. Po bezproblémovej dohode s ma-
terským klubom ŠK Martin 182 centimetrov vysoký, rýchly útočník s obdivuhodnou akce-leráciou a presnou ľavačkou okamžite zapadol do nového tí-
mu, ktorý mal tie najvyššie cie-le. Trénerský mág, ale i autor vtip-
ných prezývok L. Šťastný ho hneď po príchode do Bratislavy nazval „Klokim“; vraj preto, lebo hráčov beh pripomínal cval klokana...
V sezóne 1945 – 46 sa J. Korostelev stal so 17 gólmi najlepším strelcom svojho mužstva, ktoré obsadilo v elitnej A-skupine I. ligy tretie miesto. Svoj azda najpamätnejší zápas odohral 18. 5.
1946, keď sa na Tehelnom poli stretli ŠK Bratislava s víťazom Anglického pohára Derby County. Pred zrakmi 25 tisíc divákov (viac sa ich na štadión nezmestilo) sa odohrávalo jedinečné futbalové predstavenie, ktoré vyvrcholilo dych vyrážajúcim tretím gólom v sieti sebavedomých Angličanov. Spoluhráč Jozef Baláži po rokoch takto opísal excelentný Korostelevov volej: „Dostal som prihrávku pred pravý roh šestnástky a hneď som zbadal, že na mňa vyrážajú až dvaja Angličania, takže vystreliť nemôžem. Rozhodol som sa streľbu iba naznačiť a loptu som prehodil na opačnú stranu, po ktorej sa vždy rútil Julo. A čo ten vyviedol, nad tým každý žasol. Loptu bez prípravy napálil na bránu, a tá preletiac ponad brankára ostala visieť v opačnom hornom rohu v sieti.“
Súboj sa napokon skončil za obrovského nadšenia divákov 3:1 v prospech ŠK Bratislava. „Kloki“ sa stal hrdinom zápasu a dobová slovenská i česká tlač písala v superlatívoch o jeho výkone a najmä strelenom góle.
Svet veľkého futbalu
Vedenie Derby County začalo okamžite konať v záležitosti získania skvelého strelca z Tehelného poľa. Všetko však bolo inak, pretože Angličanov predbehol taliansky obchodník s cibuľou a „lišiacky“ nákupca zvučných hráčskych mien v jednej osobe Angelo Foresto. Na jeseň 1946 sa tak J. Korostelev, rodák z Martina, stáva hráčom Juventusu Turín! Za prestup zinkasoval 200 tisíc korún, čo bola v tých časoch priam astronomická suma. Ešte predtým stihol po prvý raz (aj naposledy) nastúpiť za reprezentačné mužstvo ČSR v zápase proti Švajčiarsku.
V čierno-bielom pruhova-nom drese populárnej „Starej dámy“ debutoval v zápase proti AC Miláno (3:3). Gól síce nedal, ale celkovo ich v 30 stretnutiach nastrieľal 15 (pre zaujímavosť uvedieme, že mesačne zarábal v prepočte 70 tisíc korún). Jeho spoluhráčmi boli napríklad slávny Piola či vtedy ešte len začínajúci Boniperti, ktorý je historicky najlepším strelcom Juventusu. „Ale kanonierom sa stal, až keď som odišiel ja...“
(J. Korostelev).
Aj napriek nie zlej sezóne nakoniec z Juventusu Turín za zvláštnych okolností po roku odišiel. V aktívnej kariére ďalej pokračoval v mužstvách Atalanta Bergamo, Reggina Reggio Calabria, hrával tiež v Parme a Mantove. Domov sa už nevrátil a po skončení hráčskej činnosti sa niekoľko rokov venoval trénerskej dráhe.
Ako hlavný tréner pôsobil v Piacenze, bol asistentom C. Parolu v Juventuse Turín, kde stál pri futbalových začiatkoch neskorších majstrov sveta A. Cabriniho, M. Tardelliho a C. Gentilleho. „Starej dáme“ ostal verný až do svojej smrti. Na jej domáce zápasy mal vždy k dispozícii dva voľné lístky, nezriedka mu telefonoval viceprezident klubu, bývalý skvelý útočník R. Bettega.
Ani ruku mu
nevedeli podať
Na Slovensku sa Korostelev vyučil u Baťu, v Taliansku po ukončení trénerskej činnosti pracoval vo firme na bezpečnostné systémy. V roku 2003 mu museli amputovať nohu, pretože do nej neprúdila krv... Ešte predtým ale stihol poslednýkrát v živote navštíviť starú vlasť. „Bol som aj v mojom rodnom Martine. Ľudia z futbalu ma však sklamali. Ani ruku mi nevedeli podať. Chcelo to trochu úcty... Ja som pre martinský futbal niečo urobil. Nikdy by Martin nehral prvú ligu, nebyť Ko-rosteleva. Vážne! A nielen preto, že som strieľal góly, ale že som sa staral o všetko. Aj zostavu som robil...“ (J. Korostelev, 2003).
Z použitého citátu by sa mohlo javiť, že Július Korostelev na rodný kraj zanevrel. Nebola to pravda, o čom svedčia iné myšlienky z rozhovorov, ktoré telefonicky poskytol najmä denníku Šport. Napríklad na poznámku o jeho peknej slovenčine reagoval slovami: „Veď pochádzam z Martina! Tam sa vždy hovorilo najkrajšie po slovensky.“ Škoda len, že sa nedožil udelenia Čestného občianstva mesta Martin, predstavujúceho výraz úprimnej vďaky a úcty k tomu, čo pre metropolu Turca tento jej rodák urobil. PETER CABADAJ
