, ale aj na tie, za ktoré by sa mala červenať a hanbiť. A spomenula arizáciu zinkografie „za pár grošov“ od Oskára Horského v Žiline, pri ktorej si Matica napchala svoje vrecká. Vraj ju roku 1929 vyššie menovanému predala za 300 000 Kč, ale už pri arizácii roku 1940 ju „kúpila“ späť za ľudovú cenu 20 500 korún. Matica sa teda neeticky obohatila. Aj Ústav pamäti národa zverejnil zoznam arizátorov a Matica slovenská sa znova dostala na prvé miesto v titulkoch periodík. Zalistovali sme v starých zápisniciach KUS-u, a tak v mnohom musíme poopraviť tieto polopravdy.
V prvom rade konštatujeme, že zinkografiu Matica slovenská nikdy nepredala za 300 000 korún, jej nadobúdacia hodnota roku 1920 bola 120 000 korún. Keď sa na zasadnutí Kníhtlačiarskeho účastinného spolku 14. februára 1929 hovorilo o jej predaji, stanovila sa cena zariadenia len na 50 000 korún, nemala by sa však predať za menej ako za 30 000 korún. A tak Oskár Horský kúpil zinkografiu za najnižšiu cenu, teda za 30 000 korún, aj to na výhodný úver, lebo v hotovosti mal len 10 000 Sk. Nebol to podnik, len jeho zariadenie. Oskár Horský tu pracoval sám s jedným pomocníkom a ešte mal dvoch učňov a celé zariadenie mal v pivnici svojho domu na Moysesovej ul. č. 50 v Žiline.
Keď Matica slovenská budovala v Martine svoju tlačiareň Neografiu, mala záujem o zariadenie žilinskej zinkografie, uchádzala sa oň a na zasadnutí Kníhtlačiarskeho spolku ponúkla aj slušnú cenu: 30 000 korún za zariadenie a 10 000 korún za suroviny. Obrazne povedané – za čo majetok predala, za to aj kúpila, a to po vyše desaťročnom užívaní zariadenia. Navyše, kým bude zariadenie v Žiline, mala platiť ešte 500 korún za prenájom miestnosti. A tak obvinenia MS z arizátorskej pažravosti stoja na tenkom ľade.
Naletela pani Katarína Zavacká na zlý údaj z monografie Ivana Kučmu, konkrétne na vetu: „Toto postupné strácanie podnikateľskej iniciatívy kedysi prvej slovenskej tlačiarne sa napokon odrazilo v núdzovom odpredaji zinkografie do Žiliny len za 300 tis. Kč, teda s veľkou stratou (1. zápisnica správy KUS-u z 13. marca 1929).“ (Ivan Kučma: Martinské typografissimo. Dejiny a súčasnosť tlačiarstva v Martine. Martin 2007, str. 55). Odborne a argumentačne má Kučmova monografia chybičku, a to tú, že práve uvedený citát je nepravdivý, k jednému číslu sa pridala nula a tak zo sumy tridsaťtisíc vzniklo tristotisíc. Zinkografiu chcel KÚS preniesť zo Žiliny do Martina, navyše sa rátalo s tým, že Oskár Horský bude i naďalej jej vedúcim, a to prinajmenej päť rokov, kým sa nezapracuje nový vedúci a potom v nej mal zostať robiť naďalej. Ani finančné ohodnotenie jeho práce nebolo najhoršie, počítalo sa s mesačným platom 2 000 Ks a každý polrok sa mu malo vyplácať 5 percent z čistého zisku zinkografie. Ešte v roku 1941 mu Matica slovenská pomáhala pri vybavovaní pasu do Protektorátu a do Nemecka, kam cestoval, aby mohol nakúpiť zinkografické zariadenia a suroviny.
Žiaľ, donedávna sme nevdeli nič o osudoch Žida Oskára Horského, ale Matica slovenská, aj vtedajší jej pracovníci, ktorí vybavovali arizáciu (Marták, Hronský, Škultéty), by sa tomuto človeku mohli pozrieť rovno do očí bez výčitiek svedomia. Toto sme mohli konštatovať ešte donedávna, no novinár STV zistil, že Oskár Horský padol ako partizán a je pochovaný na Partizánskom cintoríne v Martine-Priekope, jeho syn žije v Izraeli. Vyhol sa teda transportom Židov do vyhladzovacích táborov a jeho rodina prežila zlý, neľudský čas. A to aj zásluhou Matice slovenskej.
TOMÁŠ WINKLER,
vedecký tajomník MS
