jalovice? Málokto vie, že hral dokonca v indiánkach nemeckého štúdia DEFA. Režisér Martin Ťapák.
Išli sme naslepo. Keď sme zastali pred domčekom v Slovenskom Grobe, rovno oproti kostolu, netušili sme, či zdravie dovolí 82-ročnému Martinovi Ťapákovi rozprávať sa s nami. Ako nám povedala jeho manželka Darina, on by aj chcel, nepripustí, že srdiečko ho obmedzuje, no nie vždy to ide. Išlo. Ba dokonca nám pán Martin predviedol, ako Lúčničiarov učil kroky goralských tancov – až keď zbadal manželkin ostražitý a varovný pohľad, sadol si späť do kresla. No zároveň mu v očiach pohasli iskry, ktoré sa tam počas tanca objavili...
Ako s chlapec z oravskej dediny dostal k filmu?
- Môžu za to môj pán učiteľ z Liesku! Bol som kvintán na gymnáziu v Trstenej, no doma ma poznali ako poriadneho beťára. Nemohol som chýbať pri nijakom pestve.
Vráťme sa k vašej ceste do Bratislavy...
- Pán učiteľ povedali, že by mi svedčalo konzervatórium v Bratislave. Tak som si zbalil kufrík a šiel. To bola ešte vojna. Keď som prišiel na Primaciálne námestie, panický strach ma pochytil – sadol som si pod lipy na lavičku, kufor vedľa seba a hľadel som do okien konzervatória. Nevládal som vojsť do brány! Sedel som tam do noci, ba som tam aj prespal. Ráno, ne-umytý, strapatý, ale odhodlaný som vošiel dnu. Sedel tam úradník a spýtal sa ma, čo si želám. Nesmelo som povedal, že na pohovor. Medzitým vošiel dnu pán Ján Jamnický, v 40. rokoch jedna z najvýznamnejších a najpozoruhodnejších osobností slovenského divadla. Obrátil sa na mňa: Šuhajko, ale skúšky včera skončili! To musíš prísť o rok...
Už vieme, že o rok ste boli úspešný, ale čo ste robili do-vtedy? Vrátili ste sa domov?
- Kdeže! Z domu som odišiel s tým, že sa mi inak vodiť nemôže, len dobre! Akoby som sa mohol s dlhým nosom vrátiť? Pán učiteľ mi dali meno jedného známeho, na ktorého sa vraj mám obrátiť, ak to budem potrebovať. Robil vo vojenskom ústave tlačiara. A tak som zase skončil s tým mojím kufrom pred vojenským ústavom. Sedím tak na kufri a zberám odvahu vojsť, keď tu sa zrazu z okna vykloní chlap. Keby to tak bol on, povedal som si. A bol! Desať dní som uňho prespával a našiel mi aj prácu.
A zostalo umenie – tanec
a divadlo, za ktorými ste do Bratislavy šli?
- Veľmi rýchlo som sa zorientoval a spojil s miestnymi ochotníkmi. Prípravou na konzervatórium bol pre mňa divadelný súbor Poštárik. Bol to pre mňa obrovský úspech, keď mi zverili hlavnú postavu grófa Alfréda v Tanci nad plačom. V tej úlohe ma videl aj Andrej Bagar, vtedy pôsobiaci na konzervatóriu. Ako mi neskôr povedal, už vtedy som na neho zapôsobil. Poštárik bol pre mňa ohromnou školou, na skúškach som priam exceloval! Vybral som si báseň Vladimíra Reisela Oheň. Doteraz ju mám v hlave ako vtedy... Učili ma Karol Zachar, Mária Bancíková, Viliam Záborský... Samí úžasní ľudia.
A potom ste sa stali najmladším členom činohry SND...
- Veru. Po vojne robili konkurz do SND. Becíková do mňa stále hučala: Choď! Šiel som. Ona mi vybrala úlohu, no ja som pridal aj môj obľúbený Oheň. Nuž, a vybrali ma. Ako 19-ročný „sráč“ som bol v SND! Strašne dlho som žasol – ja, taký fagan, a hrám po boku takých ľudí ako Rakovský, Durdík, Ozábal, Sodoma! V jednom kuse mi hral otca Jozef Budský a sluhu Ferko Dibarbora – pred tými som sa na javisku cítil ako nahý. Bol som bojazlivý, ale zvedavý až tak, že zvedavosť zo mňa urobila odvážneho.
Ako ste sa dostali k tancu?
- Mali sme naštudovať Smrť Jánošíkovu. No nikto spomedzi hercov nevedel potrebné tance, iba ja. Ako chlapci sme sa s bratmi učili tancovať popri robote. Bolo to ľahké, veď všade okolo nás bol rytmus: mlynské koleso v našom mlyne v Liesku a neskôr aj v Čimhovej, kde naši rodičia mlynárčili, klapalo v rytme, rytmicky udierali cepy pri mlátení, kosila kosa, klapali kopytá. Tanečné kroky sa najlepšie učili pri sečkovici, podľa toho, koľko mala nožov. Dvojnožová pa-pa-ra-pa, trojnožová pa-pa-pa-ra-pa-pa, štvornožová pa-pa-pa-pa–ra-pa-pa-pa... Tak sa to učil môj brat a ja popri ňom. Boli sme doma štyri dievky a štyria chlapci, všetci sme sa odmala zapájali do roboty. Ako štvorročný som pásol a zaháňal husi, ako šesťročný kravy, ako 10 – 12-ročný som robil už aj pohoniča, chodil som do služby k cudzím gazdom, do Oravíc merať drevo či robiť honelníka na oravickom salaši. A skutočne všade, v každej tej činnosti bol nejaký rytmus!
Vraj ste boli riadny beťár!
- Nuž – bol. Čo sa pamätám, odjakživa sme v Liesku aj v Čimhovej robili divadlo – aj ochotnícke, aj tanečno-divadelné zábavy, všakovaké komédie, s maskami sme po dedine chodili. Raz som prišiel v prestrojení postrašiť svoju babku. Čo za bridoš to tu vyskakuje? –pýta sa ona. Náš Martin, maka, náš Martin! – odvetil jej na to ded-ko. Robil som aj odobierky pri svadbách. Oj, veru, veselo bývalo v dedine. To, čo som si z oravskej dediny odniesol, to som neskôr vložil do svojich filmov. Všetko – zážitky, radosti, bôle, ale hlavne kúzlo podhorskej dediny, spevy, tance, charaktery ľudí.
Vráťme sa k divadlu. Kolegov hercov ste na povojnovom javisku učili, hoci ste boli v divadle najmladší?
- Veru tak. Veď v tanci som bol ako doma, nuž som im predvá-dzal pohybovú vravu. Raz som uvidel v zákulisí heligónku. Nedalo mi – schytil som ju a začal som na nej preberať. Začul ma Karol L. Zachar: Ktože to tu hrá? Už nebolo treba veľa a načisto si ma vzal pod svoje tútorské krídla. Pán Zachar si už dávno všimol, že sa zaujímam o všetko okolo divadla, aj o rekvizity, kulisy,
skrátka o všetko. Do toho učenie tanca – a tak zo mňa Budský urobil akosi samovoľne asistenta réžie. Popri hraní.
Rok na dedine, scénické dielo, pásmo, v ktorom ste veľmi vynikli, Karol L. Zachar si vás oficiálne vyžiadal za asistenta réžie...
- To boli krásne časy, tam som mohol znova a naplno prežívať to, čo doma na dedine, a sprostredkovať to divákom zo scény. Bola to mozaika ľudových zvykov na slovenskej dedine v priebehu ročných období zo začiatku minulého storočia. Rok na dedine sme robili a uvádzali od roku 1947 do roku 1953. Vtedy sa mládež združovala v spolku Živena. Mnohí radi a dobre tancovali – a tých sme angažovali do Roku na dedine. A tam som s nimi tancoval aj ja a musím neskromne povedať, že bohovsky! Z týchto mladých neskôr vznikol súbor Lúčnica. A z divadelných dosiek sme koncom 60. rokov Rok na dedine preniesli aj na filmové plátno – tancovali v nich Jožko Adamovič, Milka Vášáryová... Bolo to prekrásne!
Pocítili ste vo svojej práci
vplyv totalitných kádrovákov?
- Ojój! Raz som sa vo vinárni U Kerna strašne pohádal s jedným vplyvným straníkom. Odvtedy som mal pri previerkach nacapenú nálepku „rebel“. Došlo to tak ďaleko, že som si na rok zobral z divadla dovolenku a sústredil som sa na prácu v úzadí – s Jurom Kubánkom v SĽUK-u. Premiérové vystúpenie súboru malo taký obrovský úspech, že už si ma nemohli dovoliť ďalej prehliadať a pranierovať, tak to otočili: uložili mi povinnosť rozvíjať to.
Zahrali ste si Uhorčíka v dvojdielnom filme Paľa Bielika Jánošík. Asistovali ste mu aj pri réžii.
- To teda boli časy! Paľo Bielik bol vtedy už Pán režisér. Mal som smolu – teraz vravím, že som bol idiot – že som mu na každý večer vymyslel básničku. Tak si na to zvykol, že nakoniec som ho musel po celodennej práci ešte večer aj zabávať. Lenže on potom vyspával do deviatej a ja som musel o piatej vstávať, zohnať komparz, pripraviť scény, nacvičiť ich so všetkými... Raz sme potrebovali do scény stádo kráv a stádo oviec. Zohnal som ich. Herci prišli, aj desiatky komparzistov. A Bielika nikde. Večer popil a dospával. Keď sa o jednej dovalil – veď viete, kus chlapa to bol – a videl tie nazlostené pohľady, usúdil, že najlepšia obrana je útok. Toto sú kravy, toto sú ovce? Kozy sú to, a nie kravy, a nie ovce! Všetko preč, zožeňte nové! Všetci stŕpli. Ja tiež. No zaťal som zuby a vravím tomu, čo mal zvieratá na starosti: Počuj, zažeň zvieratá za kopec, prežeň na druhú stranu a počkaj hodinku. Potom ich dožeň naspäť! A keď zvieratá prišli, Bielik na ne ukazuje: Vidíš, Martinko, to sú kravy, to sú ovce, ako maľované!
Melánia Pastvová
.
O JUBILANTOVI
Martin Ťapák (13. októbra 1926, Liesek) je slovenský filmový režisér, herec, tanečník a choreograf. Otec herca Mareka Ťapáka. Študoval na bratislav-skom konzervatóriu.
V roku 1956 absolvoval cho-reografiu na VŠMU. V rokoch 1945 – 1950 herec a asistent réžie činohry SND.
V rokoch 1950 – 1958 choreograf a režisér SĽUK-u, v rokoch 1959 – 1961 Laterny magiky v Prahe a od roku 1961 režisér Slovenského filmu v Bratislave.
Po hereckých začiatkoch
v divadle a vo filmoch sa stal režisérom. Samostatne začal režírovať v televízii krátkymi folklórne ladenými filmami. V centre jeho pozornosti stáli ľudové tradície. V roku 1969 dostal titul zaslúžilý umelec a v roku 1988 titul národný umelec.
Oženil sa
s Martinčankou
Martin Ťapák stretol svoju manželku ešte ako Darinku Hlaváčovú, ktorá po škole v Martine utekala na konkurz vznikajúceho SĽUK-u. „V súbore som nikdy netancovala, ale pohyb som mala v krvi. Vo vtedajšej Sokolovni sme vo voľnej chvíli pestovali niekoľko športov. A tanec som milovala,“ zverila sa nám. Martin Ťapák sa do Sliača prišiel ako režisér a choreograf pozrieť a šikovná tanečnica mu padla ihneď do oka. Už o tri mesiace bola jeho. Darinka sa v SĽUK-u postupne prepracovala na tanečnú pedagogičku, neskôr prešla učiť na Fakultu telesnej výchovy a športu. Potom svoju kariéru ukončila a naplno sa venovala rodine.
Hoci manžel často filmoval, neviedli oddelenú domácnosť. Najmä počas letných prázdnin brával Darinku s tromi deťmi so sebou. „Manžel si vyžadoval svojskú opateru, takže sme chodili s ním. Ale aspoň sme boli spolu. Deti mali voľnosť, hrali sa v prírode, nič im nechýbalo,“ opísala rodinné „dovolenky“.
Darinka stála aj pri zrode Martinovho filmu Kubo. Zrejme ho odkukala z martinského divadla, kde v tejto úlohe exceloval Jozef Kroner. Manželovi prepisovala na stroji scenár a, samozrejme, bola aj na filmovačke. Ako inak, aj filmového Kuba hral legendárny Jozef Kroner. „S ním máme veľa krásnych spomienok. Bol veľmi populárny, takže ak sa rozkríklo, že príde, zbehli sa všetci z okolia a bolo veselo,“ zasmiala sa pani Ťapáková. Sama však manželovi nikdy neposlúžila ako herečka. V neskorších rokoch sa pred kamerami objavil stredný syn Marek. „Práve skončil herectvo a manžel mu dal príležitosť v rozprávke o Popolvárovi. Po-znal ho dokonale, takže vedel, čo zvládne, čo môže od neho očakávať. Spoluprácu znášali výborne, Marek otca ako režiséra úplne rešpektoval,“ priznala. Na ďalšie dve deti sa z filmu nič nenalepilo. Najstaršia dcéra sa stala doktorka psychológie, najmladší Janko je akademický sochár. (MD)
FILMOGRAFIA
1948: Vlčie diery (herec: Sáša), 1949: Katka (herec), 1958 Dáždnik svätého Petra (herec: kočiš Maťo), 1959 Kapitán Dabač (herec: Maťo), 1962 Jánošík I-II (herec: Uhorčík), 1965 Kubo (réžia), 1966 Živý bič (réžia), 1967 Rok na dedine (réžia), 1970 Rysavá jalovica (réžia), 1975 Pacho, hybský zbojník (réžia), 1976 Sváko Ragan (réžia), 1977 Vianočné oblátky (réžia), 1981 Plavčík a Vratko, Tři zlaté vlasy děda Vševěda (réžia), 1982 Popolvár, najväčší na svete (réžia), 2000 Ako divé husi (réžia)
