lustrátor detských kníh tobôž nie. Stačí, keď sa vie odpútať od zeme, a stačí, keď má pri sebe dieťa, aby mu pomohlo nazrieť do svojho sveta. Vý-tvarníkovi Jánovi Vrabcovi nič z toho nechýba.
Vždy ste chceli ilustrovať detské knižky?
- Kresliť niečo som chcel odjakživa. Ale ilustrovať det-ské knižky? Vyformovalo sa to. Jednak samo, jednak aj mojím pričinením, pretože nič v živote nie je len náhoda. Moji rodičia sa nevenovali výtvarnému umeniu, od nich som to teda nemal. No mal som strýka, učil vo Važci, zažil ešte Jána Hálu a veľmi ho uznával. Volal sa tak isto ako ja a u neho som pochytil základy kreslenia. Poznačilo ma to a aj preto som sa rozhodol pre kremnickú umeleckú priemyslovku. Vyštudoval som síce dizajn, ale nikdy som ho naplno nerobil. Chcel som sa venovať ilustráciám. Neskôr som študoval na pedagogickej fakulte v Trnave slovenčinu a výtvarnú výchovu. Jedno i druhé sa mi zišlo, keď som nastúpil do svojho prvého zamestnania – do martinskej Osvety.
Pedagógom ste nechceli byť?
- Nie. Nie som typ, ktorý by dokázal byť spokojný v povolaní, ktoré vyžaduje istý poriadok. Prísť, blinknúť a odísť v určených hodinách. A byť hodnotený podľa počtu hodín na pracovisku a nie podľa toho, čo skutočne urobím. Tak ako sa mi protivilo vysvetľovať straníc-kym hodnotiteľom, že symbolika môjho obrazu nie je v tom, čo oni vidia, ale v niečom úplne inom, tak mi bola proti srsti myšlienka, že by som mal v sebe dusiť nespokojnosť v povolaní, ktoré ma obmedzuje.
Aj preto ste odišli na voľnú nohu?
- Najmä preto. Už je tomu asi pätnásť rokov a toto rozhodnutie som dodnes neoľutoval. Mám šťastie, že práca, ktorá ma živí, je aj mojím koníčkom.
Pamätáte sa, ktorú knižku ste ilustrovali ako prvú?
- Na prvú ilustráciu si ťažko spomeniem, ale prvá z väčších kníh s mojimi ilustráciami je Ivkova biela mať od Jána Bodeneka, ktorú vydala Osveta. Pamätám si, že o tomto autorovi som vtedy hodne čítal a veľmi som sa chcel dostať sa do nálady tej knižky. S výsledkom som dodnes spokojný, hoci viem, že teraz by už atmosféra knihy nikoho nenadchla, lebo vkus čitateľa i nároky na ilustráciu sa zmenili.
Lenže vás dnešní malí čitatelia poznajú predovšetkým z optimistických kresieb, ktoré hýria farbami a ktoré akoby priam vyleteli z detského sveta, lebo sú také, aké ich deti chcú vidieť – veselé, hravé, šibalské...
- Už ani neviem, koľko ich za tie roky bolo. Rozprávkové knihy, leporelá, maxileporelá, náučné knižky určené pre detský vek. Väčšinou ilustrujem knižky, ktoré napíše niekto iný – v poslednom čase je to najčastejšie Ondrej Nagaj.
Vy máte doma aj prvého kritika...
- Mám tri deti. Starší synovia sú už na vysokých školách, ale malá Leonka je pre mňa to žriedlo, ktorým sa nechám často inšpirovať. Detský svet má svoje zákonitosti, svoje kľúče, ktoré treba vedieť používať, a dvere, na ktoré treba zaklopať. Lebo ani deti si doň nepustia každého. Leonka si so mnou často kreslí, vydrží pri mne, aj keď dlho pracujem, a potom jej ukazujem, čo som urobil a pre akú knižku. Rozprávame sa o nej a ja si overujem, či som správne trafil. Neviem, ako kreslia pre deti ľudia, ktorí deti nemajú. Ja si to neviem ani predstaviť.
Leonka sa objavila aj na titulke jednej z kníh, ktoré ste ilustrovali.
- Áno. Je to kniha o tom, ako treba kresliť – Leonarda Kreslíme a maľujeme. Je to návod pre deti a možno i učiteľov, ako
správne používať ceruzku, štetec, farby, ako nakresliť zvieratko, kvet, dom či lúku, čo si pritom treba všímať a ako postupovať, aby z dieťaťa vyrástol možno aj druhý Leonardo da Vinci. Prepojenie mien skrýva v sebe zámernú symboliku a napriek tomu, že slávny muž renesancie ešte deťom nemusí byť známy, majú šancu nastúpiť na cestu k nemu. Hoci aj len cestu, na konci ktorej nemusí byť povolanie výtvarníka, stačí aj obdiv a porozumenie pre výtvarné umenie.
Myslíte si, že je to pre deti dôležité?
- Určite. Ak dieťa tvorí, nikdy to nemôže byť na škodu. Rozvíja si svoju fantáziu, farby jeho života sú potom pestrejšie, jeho obzor širší. Ak dieťa, alebo aj starší človek, kreslí, hľadá zároveň spôsob, ako sa vyjadriť inak ako slovom. Je to o hľadaní seba samého. Myslím si, že nie je dôležité vnímať len reálny svet okolo nás, ale aj rozmýšľať o tom, že ho tvorí aj duchovno, cit, emócia. A práve tento rozmer života má svoj priestor vo výtvarnom vyjadrovaní sa.
Vaše knižky majú nezmazateľný výtvarný rukopis. Ako ste našli svoj štýl?
- Opäť je v tom Leonka. Žijeme v jednej domácnosti, všímam si, čo má rada, aké obrázky ju oslovujú, ktoré knižky otvára najradšej, čo mi o nich hovorí, aké zvieratká si obľúbila... To všetko je základ mojich ilus-trácií. A potom, snažím sa, aby postavy či zvieratká vyzerali naturalisticky, aby ich deti rýchlo dešifrovali, aby na prvý pohľad zbadali, že toto je mama, toto babka, toto Popoluška alebo Snehulienka. V mojich ilustráciách ani vlk nenaháňa strach. Deti netreba strašiť. Oni ešte veria, že svet je pekný.
Nezatúžili ste niekedy po ilustráciách kníh určených pre dospelých?
- Netvrdím, že som ich nerobil, či nebudem robiť, no ja sa zámerne snažím, aby som nemusel ilustrovať svet dospelých. Je nepokojný, plný stresu a chaosu, chýba mu harmónia, optimizmus. Toto ja nerád dávam do obrazov a nerád sa tým zaoberám. Na druhej strane svet detí je čistejší, plný lásky, pochopenia, pozitívnych myšlienok.
Hovoríte o obrazoch...
- Áno. Ale maľujem len pre seba a priateľov. Mám šťastie, že bývam v Turčianskej Štiavničke. Park pri kaštieli je krásny v ktorejkoľvek časti dňa či ročnom období. Zakaždým inšpiruje. Skúšam si tam farby, spomínam na to, čo mi dala vysoká škola a profesori. Mal som na nich šťastie – najmä Ľudovít Hološka ma veľmi ovplyvnil. Paradoxne, jemu sa veľmi páčila aj moja diplomová práca – troj-obraz – dievčaťa, nevesty, ženy. Nevesta nedrží v ruke kyticu, ale jablko. Stranícki hodnotitelia to nevedeli pochopiť. Aj preto obraz neostal v škole, máme ho doma.
Teraz ste najmä dvorným autorom detskej knižky pre žilinské vydavateľstvo Knižné centrum. Ako vás našli?
- Oslovili ma pred piatimi-šiestimi rokmi. Možno prvý impulz dostali od Anky Fričovej. Robili sme spolu ešte v Osvete a ona sa neskôr stala redaktorkou Knižného centra. Prvá knižka, ktorú som pre vydavateľstvo urobil, boli Rozprávky tatranské. Teraz vychádza ich druhé vydanie, mali veľký úspech na trhu. Táto knižka ma naštartovala na ozajstnú dráhu ilustrátora detských kníh.
Vy ale okrem objednávok z vydavateľstva robíte aj na vlastných tituloch. Napríklad Koník Zlatko alebo Angličtina pre najmenších či Veľký atlas sveta...
- Keď ilustrujete texty
iných, môže vás prepadnúť myšlienka – čo keby som skúsil aj ja písať. A takto vznikla knižočka rozprávok Koník Zlatko. Koník preto, lebo deťom sa koník veľmi páči, je priateľský, ušľachtilý, má dobré vlastnosti, s ktorými sa deti stotožňujú. Angličtina pre najmenších – to bola veľmi náročná práca. Vyberal som slovíčka i frázy, ktorým deti môžu rozumieť už v predškolskom veku a ilustroval som ich. Dúfam, že sa pri tejto knižke zabavili i poučili a to isté hádam platí aj pre atlas.
Jeden čas bol taký boom – disneyovky. Zaplavili náš knižný trh a prevalcovali našu tvorbu. Je už za nami. Poškodil deťom?
- Nemyslím si. Svet sa nám otvoril, videli sme knihy z mnohých krajín. Nebolo to na škodu. Aj disneyovky majú svoj význam. Nevznikajú ako na páse, hoci si to mnohí myslia. Do ich tvorby je zainteresovaných množstvo
dobrých výtvarníkov, ktorí rozpracovávajú svoje nápady, sú veľmi kreatívni a vedia zaujať deti. Nie je to nič, čo by malo byť výtvarne menej hodnotné. Asi sme to museli zažiť, možno by nám to bolo chýbalo. Teraz je trh vyrovnaný. Knižné vydavateľstvá sa vrátili k pôvodnej tvorbe, tá je trhovo tiež úspešná. Ak by to tak nebolo, určite by som sa neživil detskými knižnými ilustráciami. Koniec koncov, ani u nás ilustrácia nevzniká celá na výkrese. Na ten si len naskicujem nápad, naskenujem ho a obrázok vyfarbujem už na počítači. Možno sa tak vyjadriť vo viacerých variáciách, farbách, je to rýchlejšie, môžeme si pomôcť rôznymi retušovacími nástrojmi. Počítač má pri ilustrovaní kníh obrovské výhody.
Máte spomedzi „svojich“ knižiek takú, ktorá vám je srdcu najbližšia?
- Áno, vždy je to tá posledná. Keď začnem robiť na novej, na predchádzajúcu rýchlo zabudnem. Ale mám jednu srdcovku. Ešte nevyšla. Nebudem o nej hovoriť, lebo by jej to neprospelo. Ak sa o knihe hovorí predtým, ako vyjde, stratí energiu. Ľudia dnes neberú energiu z prírody ako kedysi, ale navzájom sa vysávajú. Preto nechám túto knižku dozrieť, aby obstála aj v skúške času.
Ako sa žije výtvarníkovi na voľnej nohe?
- Mnohí sa čudujú, že ma to dokáže uživiť. Mám šťastie, že knižky, ktoré pomáham dotvárať, sú na trhu úspešné, a ja mám stále dosť práce. Alebo, ktovie? Možno je to o tom, že čo človek životu dáva, to sa mu vracia.
Vianoce. Aké sú u vás? Čo im nesmie chýbať?
- Určite stromček. Leonka pri ňom stojí s otvorenými ústami. Ešte verí, že ho prinesie a zdobí Ježiško. Kedysi dávno sme doma mávali živý stromček. Chodili sme poň s bratom a vždy sme odrezali vrcholec. Strom sme nepoškodili, zostal v hore a dorástol. Teraz máme stromček veľký – a umelý. Čaru Vianoc to neublíži. Večeru zjeme rýchlo, máme pstruhy, a potom – hurá na darčeky... Z detstva sme si predsa len priniesli jednu tradíciu. Kedysi sme pekávali domáci chlieb a bialoše. Zostali nám bialoše. Ale chutia rovnako dobre ako kedysi u rodičov. Chodíme si vypočuť aj koledy do centra obce. Je to krásny štedrovečerný zvyk. Zídeme sa v tichu noci pred obecným úradom a počúvame piesne o jednoduchom posolstve dobra medzi ľuďmi.
Pozeráte aj rozprávky?
- Pozeráme. Je to klasika. Pre mňa je ňou predovšetkým Perinbaba. Videl som ju nespočetnekrát a vždy v nej nájdem niečo, čo ma prekvapí. Lepšiu rozprávku som ešte nevidel.
Čo by sa muselo stať, aby pre vás bol rok 2009 krásny?
- Mali by sme byť spokojnejší s tým, čo máme, a každý deň vnímať ako dovolenku. Nemá zmysel pachtiť sa za niečím nedosiahnuteľným. Aj tak nakoniec všetci prídeme na to, že nás to nenaplní. Sme uhundraní, ale všimli ste si? - nedostaneme to, na čo hundreme. Človeku sa vrátia len také signály, aké vysiela. Akí budeme my, tak sa iní budú správať k nám. Budem šťastný, ak budem robiť prácu, ktorá ma baví, ak budem môcť ďalej spoznávať svet, vidieť obrazy, ktoré som videl len v knihách, cestovať za zážitkami a po-znaním. A ak nám v rodine vydrží zdravie, čo iné si ešte priať?
VIERA LEGERSKÁ
