Postavím sa teda aj ja, aby som náhodou o niečo neprišiel. Určite vybaľujú nejaký úzkoprofilový tovar, možno banány, jamajskú klobásu alebo nebodaj špičkové plastické televízory. Za mnou sa hneď stavajú ďalší a ďalší. Stojím hodinu a rad sa neposúva. Pozriem sa dopredu, ale pre množstvo čakajúcich nevidím nič, len klobúky, čapice a baranice. Počkám ešte chvíľu. Veď nie nadarmo sa hovorí, že trpezlivosť ruže prináša.
Po dvoch hodinách ju začínam strácať a vidím, že nie som sám. Jeden podupkáva od zimy, druhý prešľapuje a tretí si dýcha do dlaní. Musím však vydržať, veď už sa určite dostanem na rad, je hodinu do záverečnej. Nechápem, prečo stojím stále na jednom mieste, podľa fyzikálnych zákonov by sa mal rad približovať ku dverám predajne. Pozriem sa dozadu a nevidím koniec ľudskej húsenice. Potom pozriem na hodinky a tie ukazujú štvrť hodinu pred šiestou. Ak sa dovtedy nedostanem dnu, prídem o… o čo? Vlastne ani neviem,
čo sa mi neujde. Začína pršať a hoci padali prvé kvapky, pre mňa to bola posledná do pohára mojej trpezlivosti. Vybočujem z radu a pozerám sa dopredu.
„Čo je, čo je? Len pekne po poriadku, žiadne predbiehanie,“ oborí sa na mňa niekoľko čakajúcich.
Ale ja som rozhodnutý. Idem ku dverám a pýtam sa prvých v rade:
„Prosím vás, na čo čakáme?“
Ten, čo je najbližšie k dverám, s náušnicou v uchu a žuvačkou v ústach, sa rozrehoce a opovržlivo, skoro nasilu povie:
„Na čo čakáš ty, neviem, ale my čakáme na kamaráta predavača. Sľúbil, že ak ho šéf skôr pustí z roboty, pôjdeme na pivo…“
E. MOLČÁNIOVÁ
