Spomeniete si, ako sa uskutočnil váš prestup z rodného Svätého Ondreja do Martina?
- Za to sa musím poďakovať Janovi Diabelkovi. V tom čase bol v mužstve Brusna hviezdou a mal viacero ponúk, ale vybral si Martin. Vyslovil želanie, že by bol rád, keby mal v novom prostredí pri sebe aj kamaráta. A tak som do Martina prišiel s ním.
V tom čase mal Martin silný futbalový káder a vy ste o svojich kvalitách museli trénerov najprv presvedčiť v rezerve...
- Od príchodu do Martina som trénoval s prvým mužstvom. Trénerom bol uznávaný Václav Smetánka. Spočiatku som nastupoval za béčko aj preto, lebo už v októbri som, opäť spolu s Janom Diabelkom, rukoval na päťmesačnú vojenčinu do Opavy. Na jar sme sa vrátili do Martina do rozbehnutej prípravy mužstva. Mužstvo už viedol Rudolf Zibrínyi. Po štvrtom kole nového ročníka súťaže sa dostal do základnej zostavy a odvtedy som v nej nastupoval pravidelne.
V tom čase sa už začal rodiť základ kádra, ktorý neskôr pod vedením trénera Štefana Jačianskeho bojoval o postup do najvyššej súťaže. Ako si spomínate na túto éru?
- Postupne sa do kádra dostali viacerí odchovanci z dorasteneckého mužstva, ktoré vtedy viedol Jozef Eliášek. Za všetkých spomeniem bratov Trgiňovcov, Junasa, Ondáka, Kučeru. Vyformoval sa tu veľmi schopný káder. V silnej druhej celoštátnej lige sme boli po jeseni prví a boli sme v hre o postup do najvyššej súťaže.
Veľkú zásluhu mal na tom práve tréner Štefan Jačiansky. Ako si spomínate na túto trénerskú osobnosť?
- Bol to vynikajúci človek, tréner, psychológ, stratég. Doslova nás ošialil futbalom a mnohí futbaloví odborníci vtedy uznanlivo hovorili o martinskom futbalo-
vom zázraku. Na Jačianskeho éru rád spomínam aj preto, lebo pod jeho vedením som päťkrát reprezentoval Slovensko. Vážim si, že som mal česť byť spoluhráčom Ondruša, Gögha, Pivarníka, bratov Čapkovičovcov, Jokla, Petráša, Vencela či Švajlena, ktorí boli pojmom nielen v československom, ale aj európskom futbale. Ako spomienku na tohto trénera, z vďaky, čo pre Martin urobil, už roky usporadúvame v Martine zimný halový turnaj.
Jarná časť však odviala martinskú nádej na postup do prvej ligy. Čo bolo príčinou?
- Cez prestávku sa naše mužstvo neposilnilo, skôr na-opak. Do Košíc chcel odísť Peter Galis. Prestal trénovať a aj sa odsťahoval. Nakoniec istý čas nehral ani za Martin a ani za Košice. Navyše, tréner Jačiansky ochorel, takže zimnú prípravu sme neabsolvovali pod jeho vedením. Príprava síce nebola zlá, ale spomínané problémy predsa len trochu narušili atmosféru v tíme.
Ďalšej peknej éry sa dožil martinský futbal v osemdesiatych rokoch. Ako si na to spomínate?
- Bolo to za trénera Emila Kunerta. Aj vtedy nám len málo chýbalo k postupu do prvej ligy. Z prvej Slovenskej národnej ligy postupovali do federálnej ligy dve mužstvá, ale my sme skončili tretí za Žilinou a Prešovom. Aj vtedy sme mali vynikajúce mužstvo, ktoré ťažilo zo svojej mládežníckej liahne.
Nie je bez zaujímavosti, že v martinskom futbale istý čas pôsobili až štyria neskorší tréneri reprezentácií. Čo vy na to?
- Je to pravda. Trénoval ma Štefan Čambal, ktorý viedol aj československú reprezentáciu, rovnako aj Jozef Jankech, ktorý bol kormidelníkom reprezentácie Slovenska. V úlohe spoluhráčov som mal Petra Galisa a tiež Jána Kociana. Mená osobností, ktoré kedysi v Martine pôsobili ako tréneri alebo hráči, len potvrdzujú, že tu mal futbal vysokú úroveň.
Vieme, že ste počas kariéry mali niekoľko ponúk obliekať dresy ligových mužstiev. Nebanujete, že ste zostali verný Martinu?
- Máte pravdu, mal som výhodné ponuky zo Žiliny, z Košíc a tiež Interu Bratislava. Lenže ja som sa s rodinou v Martine akosi zakorenil, preto som neodišiel. S odstupom času to aj trochu ľutujem, možno teraz, keby som sa mal opäť rozhodovať, asi by som ligové ponuky neodmietol.
O vašej láske k futbalu svedčí aj vaša aktívna futbalová dlhovekosť. Dokedy ste hrávali?
- Za martinské áčko som hrával do roku 1985. Odišiel som z kádra, keď som mal tridsaťosem rokov. Ale posledný zápas som za Martin odohral ako hrajúci tréner béčka, to som mal štyridsaťdva rokov.
Roky ste sa venovali aj trénerskej práci v turčianskych mužstvách, nemali ste aj vyššie ambície?
- Na to nie je ľahká odpoveď. Pôvodne som chcel trénovať v Martine mládež, ale všetko bolo nakoniec inak a svoje trénerské pôsobenie som začal ako hrajúci tréner v Trebostove, kde sme postúpili do štvrtej ligy. Potom som trénoval vo Vrútkach, neskôr treťoligové Žabokreky a tiež štvrtoligovú Valču. S prestávkami som pôsobil aj ako asis-
tent trénera v Martine. Je pravda, že som mal aj iné ponuky, ale budem úprimný, necítil som sa na to.
Komu s odstupom času najviac vďačíte za to, že ste vo futbale čosi dosiahli?
- V prvom rade mojej rodine, manželke, deťom, ale rovnako trénerom, spoluhráčom a tiež fanúšikom, ktorí ma veľmi motivovali.
Máte v rodine pokračovateľa?
- Teším sa z päťročného vnuka Martinka. Či z neho bude športovec, to ťažko môžem teraz povedať, to sa len uvidí. Ale bol by som rád, keby športoval, ale nebudem ho nútiť.
Martin, ktorý bol kedysi slovenskou futbalovou baštou, sa „prepracoval“ takmer na futbalové dno. V čom vidíte príčinu postupného úpadku futbalu v meste?
- Keď tu skončili strojárne, podmienky na futbal sa z roka na rok zhoršovali. Navyše sa tu prestalo pracovať systematicky. Aj funkcionárskemu zázemiu chýbala tá energia a iskra z minulosti. Verím, že nádejou do budúcnosti by mohol byť Fomat, ktorému veľmi fandím. Verím, že aj vďaka takým zanietencom, ako je napríklad tréner a manažér klubu Marek Hollý, by mohol získať martinský futbal pôvodný lesk.
JÁN KŔČ
