j o ich zmysle.
Rád prispejem. V osemdesiatych rokoch som bol vedúcim redaktorom Života Turca, členom prípravného a neskôr i organizačného výboru TSF, bol som autorom, zostavovateľom i redaktorom programových bulletinov TSF. Hoci som nebol celkom pri zrode TSF v Detve, bol som jeden z tých, ktorí TSF privítali a podporovali od začiatku. A bol som poctený prizvaním k tesnejšej spolupráci s dušou TSF - Ing. Viliamom Gruskom a s jeho zanieteným kolektívom spolupracovníkov, najmä od vzniku novej koncepcie slávností.
Je to vec názoru a postoja, čo je v tomto zmysle najdôležitejšie. Ale ja si myslím, že najdôležitejší nie je ten v Martine hlboko zakorenený potrebný vonkajší impulz (ako mnohí iní desaťročia pred V. Gruskom, aj on doniesol zvonku nový impulz a priekopnícke myšlienky a energiu), ale fakt, že V. Gruska mnoho našiel tu v Martine a v Turci; a využil a rozvinul to. Počnúc životaschopným folklórnym hnutím stelesneným najmä FS Turiec, cez podporu na dedinách, až po podporu vedenia ONV a neskromne dodám - aj podporu vtedajšieho Života Turca. Novým javom bolo to, že výsledkom nebola - ako to bývalo v časoch martinskej centrálnosti - ďalšia celoslovenská ustanovizeň či podujatie, ale podujatie regionálne, no koncepciou, obsahom, kvalitou a kultúrno-politickým dosahom ďaleko presahujúce regionálny rámec a oslovujúce celé Slovensko, ba i zahraničie.
Bol to mimoriadne ambiciózny projekt. Je známe, že Martin mal vtedy - už od konca druhej svetovej vojny - problém absorbovať a „spracovať“ prílev prisťahovalcov. Nestalo sa tak až do polovice 80. rokov, pretože zámer zmeny sociodemografickej štruktúry tradičného, v určitom zmysle konzervatívneho, slovenského prinajmenšom kultúrneho centra bol celkom opačný. Alebo ak dáme bokom ideologické a triedne motivácie, celé desaťročia sa nedarilo stmeliť Martin do uceleného mestského organizmu s harmonickou štruktúrou a s koncepciou, ktorá zúročí všetky historické pozitíva a poučenia Martina. Možno nebola ambícia na takýto náročný komplexný proces, možno nebola ani spoločenská objednávka a politická podpora. Ale to všetko sa - po krátkom vzopätí koncom 60. rokov - skoncentrovalo v druhej polovici 80. rokov.
Jasnozrivosť projektu TSF bola v tom, že obracali pohľad Martina dovnútra, k vlastným koreňom a od nich k plodom. Veď dovtedy Martin nemal - a tragické je, že ani doteraz nemá ...! - napríklad vlastné múzeum ani stálu historickú expozíciu mesta, nemal knižne vydané vlastné dejiny mesta (čo je už aspoň sčasti „vyriešené“ vydaním historickej monografie), nemal reprezentatívne folklórne podujatie, hoci v ňom sídlilo Etnografické múzeum SNM s Múzeom slovenskej dediny.
Martin bol mestom Turčanov, Liptákov, Oravcov, Kysučanov, Hornonitranov... žijúcich v Martine a, samozrejme, z malej časti aj „pôvodných“ Martinčanov. Ale tým chýbajúcim spojivom nebol priestor, nebola politika, samospráva a ani história - ale mohla ním byť kultúra a v rámci nej Turčianske slávnosti folklóru, ktoré mohli zvnútorniť to „martinstvo“.
Dnes vieme, že projekt sa v novej koncepcii celkom nepodaril. Po mnohých úžasných scénických programoch, po rokoch pokusov, hľadania, nádejí a dúfania napokon TSF z Martina odišli. Žiaľ. TSF si zvolili Martin - a Martin ich neprijal. Otázka, či je to správne a dobré, je pre odborníkov. Ako je to všetko zaznamenané a kde je to uložené, je otázka pre historikov. Ako bude ten materiál využitý - určite nie je len otázka pre dnešných organizátorov TSF.
Ja si kladiem otázku, či to dnes nechýba Martinu a Martinčanom, či to nechýba dnešnému vedeniu mesta, ktoré na tom nenesie vinu, ale ktoré má ambície vnášať do mesta poriadok a stavať veci znovu z hlavy na nohy. Pretože dôvody na to, aby sa folklór v nejakej podobe vrátil do Martina, nepominuli; naopak. Som presvedčený, že potenciál TSF z 80. a začiatku 90. rokov nie je vyčerpaný.
Keď si spomeniem na vtedajšie TSF, vynára sa mi niekoľko mimoriadne emotívnych chvíľ: napríklad, keď celý amfiteáter ako jedna duša stál a spieval Kopala studienku... Bolo to nové, dojímavé, mrazilo z toho trochu, nadchýnalo to a prerážala z toho na povrch dlho nepoznaná energia.
Neviem, možno je to pre niekoho staromilské, prekonané, precitlivené. Ale ja si myslím, že ak mesto nepozná a neprecíti svoju históriu a svoju kultúru, nebude nikdy mestom. Viem, že proti budú niektorí „ekonómi“, pretože časy sú ťažké. Ale viem, že ani v 1861, 1863, 1869...-om neboli časy ľahké a Martin nikdy nemal dostatok financií pre svoj rozvoj.
No na začiatku ničoho veľkého nie sú financie; ale veľké koncepcie a osobnosti.
MICHAL BEŇADIK
