Svoju manželku mám veľmi rád. Je krásna, ctižiadostivá, vnímavá, len mi na nej prekáža jedna vec. Ona by sa so mnou stále iba rozprávala. Keď prídem z roboty, už mi rozpráva, ako sa mala, čo zažila, kto ju nahneval, čo povedal šéf. Nevadí mi to do chvíle, kým mám na rozhovor náladu. Keď však prídem unavený po ťažkom dni a chcem si oddýchnuť, nemám chuť ani odpovedať. Ona sa ma však stále vypytuje, vyrýva, môj adrenalín rastie, až na ňu nakričím, ona sa urazí a oheň je na streche. Ako sa mám teda zachovať? Rišo
Milý Rišo,
určite ste si už počas vášho dvojročného manželstva všimli, že sa správate a komunikujete odlišne. Niekedy to prináša zmätok, hnev, frustráciu, rezignáciu. Takže poďme sa na to pozrieť pekne po po-riadku. Všetko je v poriadku do chvíle, keď máte dobrú náladu. Len čo ste však mali zlý deň, pociťujete potrebu byť sám so sebou. So svojimi myšlienkami. Všetky negatívne emócie potrebujete spracovať tichým rozmýšľaním. Keď je žena nespokojná rozpráva, aby sa upokojila. No muž práve vtedy prestáva hovoriť. Jeho mlčanie vzbudí v žene to najhoršie, fantázia pracuje na plné obrátky. Pýta sa: „Stalo sa niečo? Ublížila som ti? Udialo sa niečo v práci?“ Ak on nepresvedčivo odpovie, že všetko je v po-
riadku, neuspokojí sa. Naďalej si vytvára vlastné teórie, dohady, ktoré častokrát privodia ne-správne závery. Ženu potom nazlostí už aj to, ak sa muž nebráni. Navyše význam slov vie usúdiť z intonácie hlasu a emocionálny obsah z jeho reči tela. Problém je na svete. A pritom stačí tak málo. Rišo, odpoveď teraz smeruje k nám, ženám. Ak potrebuje byť muž na chvíľu sám, zvyčajne potrebuje v sebe niečo spracovať, prehodnotiť, analyzovať. Najlepšie je nechať ho tak, nevynucovať si jeho pozornosť. Počkať, kým ho to prejde a príde ku slovám sám. Mužom však zostáva naučiť sa povedať, čo od žien v daný moment potrebujú bez klamstiev, zavádzania a škodlivého hnevu.
Radí:
Mária Vantarová
Psychologička z Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny v Martine.
Foto: (dir)
