Starý učiteľ zo Slovenského Pravna ešte aj dnes dokáže o svojej prvej láske rozprávať s rozochveným hlasom. Pripomína, že svoju manželku miloval, ale láskou „dospeláckou". Svoju Marienku hrejivou láskou mladosti, ktorá v ňom tlie doteraz.
Blicovali spolu
Jozef Uhliarik, rodák z Hričova, chodil v Žiline do chlapčenského gymnázia, na prízemí ktorého mala učebne pedagogická škola. A tu sa to veru pokušením len tak hmýrilo. Lenže kde sa dalo s dievčatami lepšie flirtovať, ak nie za školou? Jozef chodil s kamarátom blicovať. Hneď na prvej „blicovačke" - 16. mája 1950 spoznal o rok mladšiu Marienku. Postupne spolu do školy cestovali, chodil za ňou pešo šesť kilometrov do Bytče. Po pol roku ju odprevádzal z maturitného večierka a po prvýkrát ju pobozkal.
Prstienok bez zásnub
Po gymnáziu si Jozef urobil deferenciálnu skúšku zo psychológie a pedagogiky a začali spolu s Marienkou učiteľovať. Sprvu oddelene vo vedľajších dedinách, neskôr spoločne v Štiavníku. V roku 1953 ho povolali na vojnu, s Marienkou ho spájalo niekoľko listov a cestovali za sebou tak často, ako sa len dalo. Marienka si dopĺňala štúdium, no mala problém s matematikou, a tak jej s ňou pomáhal doučovateľ. Mladého, krásneho... V jednom z listov Marienka Jozefovi načrtla, že by sa potešila prstienkom. Kúpil ich a plánoval zásnuby.
Keď prišiel domov, všimol si, že Marienka bola odrazu ako vymenená - chladnejšia, od Jozefa si držala odstup. Prstienok jej dal, ale od zásnub upustili. A keď raz za ňou prišiel nečakane do školy, prichytil ju písať list inému - svojmu matematikárovi.
Na bicykli do Detvy
Nevzdal sa jej ani po návrate z vojny, ale napokon pochopil, že prehral. Hoci si to nedokázal vysvetliť - veď si predsa rozumeli, mali sa radi. Vrátil sa do rodného Dolného Hričova, kde odučil aj vlastných súrodencov, z tých trinástich najmladších. V škole stretol svoju kolegyňu - Anna z Dubového pri Martine a o dva roky sa s ňou oženil. Marienka si svojho matematikára vzala o niečo neskôr - v roku 1960 a spoločne odišli do Detvy. Hoci mal doma- už v Slovenskom Pravne mladú manželku a tri deti, zatúžil ju vidieť. Zorganizoval so žiakmi bicyklový výlet do Detvy. Cestou pri Vígľaši zmokli do nitky, ale to ho neodradilo. Srdečne sa zvítali a keď od nej odchádzal, povedal si, že ju musí ešte vidieť. Druhé stretnutie spojil s okresnou lyžiarskou súťažou dievčat a po tretíkrát si odskočil z manébrov v Brezne. Vtedy si priateľsky vypil kávu aj s jej manželom. To bolo v roku 1966 a naposledy.
Manželka mu Marienku tolerovala
Manželka o veľkej láske z mladosti svojho muža vedela a vždy jej rozprával aj o ich stretnutí. „Mal som tolerantnú manželku, verila mi a z ničoho ho ma neupodozrievala, veď ani nemala z čoho," podotkol hlavný hrdina tohto príbehu, ktorý pokračoval po roku 1966 trošku smutnejšie. O osem rokov šiel na nácvik na spartakiádu, kde stretol krajského cvičiteľa z Detvy. I spýtal sa na svoju milenú známu. Ostal však stáť ako stĺp. „A veď tá zomrela," znela odpoveď cvičiteľa. „Zovrelo mi hrdlo, nebol som schopný slova, zosmutnel som..." povedal priškrteným hlasom Jozef.
S dcérou chodieva na hrob
Až po manželkinej smrti sa dozvedel, kde svoju Marienku nájde. Pri jej hrobe v Zlatom Klase pri Senci vtedy stretol aj jej švagrinú, od ktorej sa dozvedel, že Marienka zomrela na zápal mozgových blán a ktorá ho nasmerovala k jej dcére. Odvtedy chodievali na Marienkin hrob spoločne s útlou blondínkou, najmladšou z jej troch detí.
Jozef prešiel celú republiku aj štyrikrát za rok - na jej narodeniny, meniny, úmrtie a v deň, kedy sa spoznali. Vždy sa jej prihovára, spomína na spoločné chvíle a v očiach má slzy. Vo vrecku žmolí ošúchaný papierik s vyblednutou básňou. Od Marienky. Nemusí doň ani hľadieť. Tie slová pozná naspamäť: „Do školy chodím už posledný rok, a k smrti bližšie spravím ja krok, od chlapca, ktorého teraz milujem, tých teplých slov počúvať nebudem. Keď vietor odveje z topoľa lístie, keď prejde leto a nastane mráz, vtedy ten vietor mi odveje šťastie, jak predtým sama len ostanem zas..."
