ČREMOŠNÉ, HARMANEC. Na Slovensku máme na železničných tratiach dohromady 76 tunelov, z toho 22 ich je na Trati SNP z Banskej Bystrice do turčianskych Diviak. Jedným z nich je aj Čremošniansky, ktorý sa kedysi volal aj Harmanecký. Železničiari ho však medzi sebou volajú aj Veľký. Niet sa čo čudovať, veď meria 4,7 kilometra. Tunel prekonáva 350-metrový výškový rozdiel, v niektorých miestach až 18 percentné stúpanie. Na spomínanej trati je okrem 22 tunelov aj 112 mostov alebo priestupov.
Vchádzajú doňho pešo
Tunel láka mnohých. Niektorí cestujúci si stopujú, koľko trvá prejazd ním. Vyše sedemdesiatročná stavba je však veľkým lákadlom aj pre peších turistov. Tí sa do čierneho tunela neboja vojsť aj napriek tomu, že nevedia, kedy im môže za chrbtom zadunieť nákladný vlak. Skúsenosti s nimi majú aj výpravcovia na železničnej stanici v Čremošnom.
„Zistia si, kedy idú osobné vlaky, ale o nákladných nevedia. Preto sa k okienku občas prídu opýtať, či nejaký nemá ísť. Niektorí rodičia s deťmi sa dokonca fotia pri vstupnom portáli, dnu sa však neodvážia. Odvážnejší sú Česi. Prejdú ho za dve hodiny a vyjdú v Harmaneckej jaskyni. Každé leto sem chodia tí istí Pražáci, tunel berú ako spestrenie dovolenky," povedala jedna z čremošnianskych výpravkýň. Železničná polícia ale za posledné mesiace nezaznamenala žiadne nehody turistov spojené s prechodom tunela.
Nebezpečné sú nielen nákladné vlaky
V železničnej stanici na druhej strane tunela, v Harmaneckej jaskyni, skúsenosti so zvedavými turistami nemajú. „Turisti si skracujú cestu turistickým chodníkom, ktorý vedie popri vstupe do tunela na Kráľovu studňu, ale dnu nechodia. Od nás jeden pochôdzkár chodieva do tunela pravidelne, ale je to nebezpečné. Občas sa stane, že je porušené vetranie a stojí tam dym," varuje výpravca z Harmaneckej jaskyne. Napriek tomu, ľudia chodia dnu a chvália sa s tým aj na rôznych internetových portáloch. Zaujímajú ich najmä výklenky, vetracia šachta, ale určite aj adrenalín. Hazardéri si na internete vymieňajú zážitky a skúsenosti, dokonca tvrdia, že dnu je priestor, kam by sa zmestilo nákladné auto.
Výklenky, šachta, ba aj zdroj pitnej vody
Vzrušujúci prechod tunelom má za sebou aj Jozef Svitek. Pracuje totiž ako majster údržby práve na tejto trati. „Je to krásne. Keď sa dobre postavíte, z Harmanca vidieť svetielko až do Čremošného," rozplýva sa železničiar. „Sú tam výklenky 2 x 1 meter a do výšky 2,5 metra, každých 50 metrov. Sú tam aj štyri výklenky, ktoré sú veľké 5 x 6 až 8 metrov. Počas stavby či opráv sa sem schovávajú rôzne vozíky pomocou točne," rozpráva o skvostoch, pre ktoré niektorí fanatici riskujú život. „Vetracia šachta je asi v dvoch tretinách od jaskyne, pri jaskyni sú štyri studne, ktoré vedú stredom tunela. Je tu urobený žľab, ktorým tečie voda, je to však odizolované," nenechá sa prerušovať Jozef.
Horný Turiec musel vyzerať ako mravenisko
Stavba tunela bola veľmi náročná. „Keď sa staval tunel, boli sme len malí žiaci," začína hovoriť jedna z najstarších obyvateliek Čremošného Anna Rišiaňová. „Chodili sme do prvej triedy. Bola to taká spoločná trieda pre všetky ročníky, takže s nami v laviciach sedeli aj mladí robotníci," spomína si. „V dedine bolo veľa robotníkov, na stavbe ich robilo hádam tisíc, boli ubytovaní na Bartoške, ale aj v Čremošnom. Niektorí z nich si tu založili aj rodiny," loví v pamäti čulá osemdesiatnička.
V dedine spomínajú aj na niektorých chlapov, ktorí pri stavbe zahynuli. Jedným z nich bol aj Michal Sýkora. „Stavba bola veľmi náročná. Štôlne museli celé ručne vykopať, stavali aj lešenia, kresali kameň. Aby to držalo, urobili v tuneli klenbu z kameňov v tvare lichobežníka. Keby sa jeden klin vybral, padla by celá klenba. Na vrch sa ešte dával medený plech okolo betónu, aby nepremokol," dopĺňa Jozef Svitek.
Zabil sa kvôli tomu, že sa nestretli
Okolo tunela a jeho stavby sa už začali rokmi šíriť aj rôzne mýty či fámy. Jednou z nich je aj povesť o samovražde majstra v tuneli. „Dve partie robotníkov kopali zároveň z oboch strán a minuli sa o šesť metrov. Stavbyvedúci tu potom spáchal samovraždu. Zásek, ktorý urobili, je asi na štvrtom kilometri v mieste, kde stúpa tunel od jaskyne. Je tam taký lom, vidieť ho dodnes," potvrdil starú povesť Jozef.
Ďalšou z nich je aj tá o naťahovaní koľajníc kvôli brzdeniu ťažkých nákladných vlakov, ktoré zväčšujú diery medzi jednotlivými koľajnicami a vlak by sa tak časom mohol vykoľajiť. „Kým boli koľajnice stykové, tak sa posúvali, aj podvaly sa krížili, museli sme to každý druhý týždeň posúvať a opravovať. Myslím, že od roku 2000 sú ale koľajnice zvarené dokopy a už je to v poriadku, diery sa nenaťahujú," ubezpečil nás Čremošnian.
Jednokoľajovú trať začali stavať v roku 1936. Vtedajšia spojnica Banskej Bystrice s Vrútkami viedla okľukou cez Kremnicu a kapacitne už nestačila. Preto začali stavať novú trať, tá však vôbec nebola lacnou záležitosťou. Práve mimoriadna náročnosť terénu, spôsobila, že náklady prekročili 445 miliónov korún. Prechádza totiž krasovým územím, ktoré spôsobovalo dočasné prítoky vody do tunela, z razeného tunela sa stala drenáž. Bežne sa stávalo, že pri vŕtaní tunela vytryskla z hory voda, ktorá robotníkovi vyrazila z rúk vŕtačku a potom celé hodiny striekala, takže museli prerušiť prácu. O tom, že išlo o skutočne kolosálne dielo, svedčí aj fakt, že z budúcej železničnej trate museli odviezť viac zeminy než zo všetkých dovtedy vybudovaných tratí na celom Slovensku. Pracovalo tu vyše 12-tisíc robotníkov, ktorých v útrobách hôr čakalo nejedno prekvapenie.
Najdlhší Čremošniansky tunel sa im napriek problémom podarilo preraziť za necelých 20 mesiacov. Ani túto stavbu však neobišli nešťastia. O život prišlo 35 ľudí, stovky ďalších utrpeli zranenia. Najviac nehôd bolo spôsobených neopatrným zaobchádzaním so strelivom. Na vzniknutie výbuchu stačilo napríklad len škrtnutie železnej lopaty o kameň. Správa stavby sa preto snažila zabrániť nehodám, ako sa len dalo. Nariadila používanie medených lopát, ktoré neiskrili. Ale nápravu priniesla až osobitne zriadená tunelová polícia.
Pri prerazení smerovej štôlne 28. augusta 1938 bola odchýlka v smere 28 mm a vo výške dokonca len 5 mm. Trať slávnostne otvoril prezident Jozef Tiso pred Vianocami roku 1940, ale vlaky po nej premávali iba štyri roky. Pred koncom vojny ju nastupujúce nemecké vojská z veľkej časti zničili a takmer dva roky trvalo, kým ju vrátili do pôvodného stavu. Ďalšie úpravy tunelovej rúry urobili v roku 1993, keď elektrifikovali trať.
Podzemná voda predstavovala pri výstavbe prekážku, tá spomaľovala a predražovala razenie tunela. Až v roku 1965 zistili, že prameň je výdatný a začlenili ho ako bohatý zdroj pitnej vody do pohronského skupinového vodovodu. Ten dodáva vodu pre oblasť Banskej Bystrice, Zvolena a Žiaru nad Hronom.
