ili ho a rodinu prenasledovali opäť.
V područí Nemcov vojnová Slovenská republika bojovala proti nepriateľovi číslo jeden - Rusku. Viliam Žingor však proti slovanským bratom nenávisť nepociťoval a odmietol v roku 1943 narukovať na východný front. Ušiel teda do hôr, kde sa postupne k nemu pridali rovnako zmýšľajúci zbehovia. Odvtedy ho na pár mesiacov jeho štyri deti - dcéra Jela a synovia Radomil, Viliam a Dušan nevideli. „Chodil domov po nociach, ale len za mamou, keď sme spali. Pre istotu ani nehovoril, kde sa ukrýva, aby sme ho zo strachu neprezradili," povedala generálova dcéra Jela Zajacová (75), najstaršia z detí. Vtedy mala desať rokov, najmladší Dušan ani nie dva.
Utekali pred koncentračným táborom
Do domu Anny Žingorovej odvtedy pravidelne chodievali žandári a pýtali sa na muža. Ten zatiaľ s bratom Bohušom a ďalšími mužmi staval v horách bunkre a formoval prvú partizánsku skupinu. Jeho tety mu zabezpečovali jedlo.
Vlastné deti ho objali až po vypuknutí Povstania v októbri, keď ich pre bezpečnosť odviedol ruský partizán Ivan Ivanovič Ibin z dediny do bystričskej doliny. Nezdržali sa tu však dlho. Patrili do zoznamu odsúdených do koncentračného tábora, preto bolo treba ujsť z rodnej dediny čo najďalej. Manželky oboch bratov so šiestimi deťmi našli nový úkryt na Sliači, odtiaľ šli do Brusna, kde ich prichýlili Krakovskí. Avšak nikde neboli v bezpečí. „Keď sme vyšli na ulicu, videli sme, že nás ihneď ktosi sleduje. Raz zasa za mamou prišiel nejaký muž, že si chce požičať nožničky. V skutočnosti to však bol maskovaný gestapák, ktorý nás chcel zlikvidovať. Odišli sme preto do hôr na Prašinú," spomenula si Jela Zajacová.
Zažila rannú prestrelku
Na tú má Jela Zajacová jedno z najhorších spomienok. „Nemali sme čo jesť, mama s evanjelickým farárom po nociach zbehávala do dediny, aby nás nakŕmila," opísala ťažkú situáciu, v akej sa s malými bratmi ocitla. To však nebolo to najhoršie. Koncom októbra ráno o piatej oddiel napadli Nemci. „V tej streľbe sme povyskakovali z bunkrov, polonahí a bosí. Strýc Bohuš nás zabalil do diek, dal nám kocky cukru a prikázal ticho stáť v skrýši. Zotrvali sme tam až do noci, kým boje neskončili. O hlade, v zime a strachu..." Potom zišli z hôr do Bukovca, kde sa ich ujala akási pani. Na druhý deň za nimi z hôr zostúpil i strýc Bohuš s partizánmi Kunom a Vorbom, ktorých sa však nedočkali. Cestou ich zastrelili fašisti...
Žandárom priamo pod nosom
Žingorova rodina si zmenila meno. Jeho manželka sa vydávala za dcéru ženy, ktorá bola vydatá za Nemca Kleina. Anna Žingorová vedela po nemecky, nuž nebolo ťažké tomu uveriť. Preto sa ľahko dostali naspäť do Brezna a odtiaľ na konskom záprahu viac ako 24 hodín do Turčianskych Teplíc. Odtiaľto po mesiaci ich Emil Zímel z Bystričky, ktorý do Martina vozil mlieko, odviezol domov na Bystričku. Avšak nebolo sa kam vrátiť. Ich dom bol vypálený, v záhrade pri ovocných stromoch delá, všade gestapáci. Kde je však najväčšia tma, ak nie priamo pod sviečkou? A tak sa Žingorovci ukryli do pivnice priamo žandárom pod nosom. Z nej až do oslobodenia Bystričky 11. apríla nevychádzali, ustlali si na zemiakoch, jedlo im nosila potajomky rodina.
Nezachránil ho ani prezident
Žingorovci po vojne konečne prežívali rodinnú pohodu. Otec sa svojím deťom venoval, opravil dom, zariaďovali si ho celkom od začiatku - od lyžičky, taniera, ihly... Viliam Žingor sa stal tajomníkom Slovenskej národnej rady, angažoval sa aj v Zväze partizánov na Slovensku. Táto idyla však trvala iba krátko. V roku 1947 Viliam Žingor verejne vystúpil proti komunistom, hlásal ideu začleniť Slovensko do spoločného demokratického európskeho zriadenia. Okamžite ho vyhodili z práce, prišiel o funkcie a vydali naňho zatykač.
Ušiel do hôr, v novembri 1949 ho chytili a zatkli. Nikto nevedel, čo sa bude diať, všetci však verili, že dôvody na odsúdenie nie sú.
„Vykonštruovane ho obvinili z protištátnej činnosti na trest smrti. Doma sme plakali, ale verili, že to dobre dopadne. Písali sme aj prezidentovi Gottwaldovi. S mamou a starým otcom sme ho videli naposledy pár dní pred smrťou. Hovoril, že všetko bude dobré, že sa odvoláme. Ale máme držať spolu a ja pomáhať mamičke," vrátila sa o 59 rokov dozadu. „Otec bol veľmi zničený," pokrútila hlavou s pohľadom do diaľky. „Inak vysoký a silný muž sa zmenil na vychudnutú, kožou obtiahnutú kostru. Museli ho týrať, hoci on nám tvrdil, že nie. Ale čo iné mohol povedať, keď blízko nás stála stráž?"
Nesmeli ani na jeho hrob
Viliama Žingora spolu so Samuelom Bibzom a Ladislavom Nosákom, jeho spolupartizánmi, popravili 18. decembra 1950. O spôsobe smrti sa dozvedeli až z úmrtného listu. Jeho telo si nesmeli vziať, ani pochovať. Kati ich spoločne hodili do hrobu s číslom ako neznámych, len aby sa čo najskôr na nich zabudlo. Rodiny na cintorín nesmeli, ak sa pri kríži objavila kytica, zlikvidovali ju.
Po osemnástich rokoch sa však podarilo Žingorovcom svojho otca previezť domov. „Stálo nás to veľa známostí, podplácania. Na cintoríne sme hrob ani nemohli nájsť, pomohol nám pán, ktorý sa staral o cintorín. Spomenul si, kde ich pochovali. Otca sme exhumovali a vystrojili mu riadny pohreb na cintoríne na Bystričke. Čiastočne ho rehabilitovali, neskôr úplne."
Mama sa ich vzdať nechcela
Meno Žingor sa pre rodinu po druhýkrát stalo prekliatím. Deti veliteľa partizánskej brigády mali problémy vyštudovať, nemohli pracovať. Po otcovej smrti treli biedu, chorá matka sa o ne starala s veľkou námahou.
„Mala ekzém, nemohla pracovať. Štát jej navrhol, že sa o nás postará, ak sa nás vzdá a dá do ústavu, kde nás vychovajú v socialistickom duchu. Mama však nesúhlasila. Bratia chodili za jedlo kosiť či rúbať drevo, všemožne sme jej pomáhali," povedala Jela, ktorá sa zamestnala vďaka otcovmu známemu.
„Naše meno naháňalo strach, šírili sa nepravdy o otcovi, každý sa nás stránil. Aj napriek tomu sa našlo pár ľudí, ktorí nás v tom nenechali. Doktor Trokan, ktorý otcovi pomáhal cez Povstanie, mi pomohol dostať sa do nemocnice. Urobila som si kurz inštrumentárky, na školu som smela pomýšľať až po zmene mena. A tak som sa vydala," pokrčila plecami. Vzala si z lásky strojníckeho inžiniera, ktorý ju uprednostnil pred kariérou. Ženba zo „Žingorkou" ho stála postup v zamestnaní, odvtedy odrazu nesmel ani na zahraničné cesty.
Bratia Jely Zajacovej smeli len na učilištia, stredný Viliam, ktorý minulý mesiac zomrel, mal viac šťastia. Pretože hral za Martin futbal, prijali ho na priemyslovku. Neskôr sa zaňho švagor prihovoril a vyštudoval vysokú školu. Ostatní bratia si časom dorobili priemyslovku.
Zanechal im šesť „prikázaní"
Jela Zajacová má doteraz v ústach trpko. „Je to nezacelená rana," hovorí. Po vojne sa dlho zviechala zo strachu o život. Na desaťročnom dievčati to zanechalo hlboké stopy. V tom čase sa o ňu bála i matka. Bola predsa dievčatkom, ktoré sa vyvíjalo a všade naokolo bolo toľko zla... „Pre istotu ma zahaľovali do šálu, aby ma nebolo vidno. Okrem toho som bola vychudnutá, z tváre mi trčal hrbatý nos a vyzerala som ako Židovka," zasmiala sa na chvíľu. Po vojne ju zahalila nová bolesť- zo straty otca, z nového prenasledovania. „Plakávala som a s otcom sa mi často snívalo, že ma prišiel navštíviť, ale nemohla som sa s ním porozprávať, unikal mi," zahľadela sa opäť do diaľky.
V spomienkach si uchovala otca ako šľachetného a dobrotivého muža. „Keď odchádzal naposledy do hôr, na papier nám napísal akýchsi šesť prikázaní, podľa ktorých máme žiť. Učil nás byť čestnými a slušnými ľuďmi. Takým bol aj on. Nikomu neublížil, rád pomáhal. Keď po vojne mnohí ostali bez majetku, finančne im pomohol. S bratmi nás brával do hôr, učil strieľať a vždy sa s nami o hocičom rozprával," povedala a vzala do rúk jeho fotku. „Keď naňho takto hľadím, vždy si spomeniem, ako nám mohlo byť dobre. Mohli sme žiť v pokoji, mohli sme študovať. Otec nás k tomu aj viedol. Bol to môj vzor. Veľa čítal, hral na husliach a pekne spieval. Hovorila som si, že len za takéhoto muža sa vydám. A vydala som sa," pousmiala sa pri pohľade na fotku vedľa otcovej. Je na nej manžel, ktorý zomrel pred pätnástimi rokmi.
Žingorova dcéra Jela Zajacová si manžela hľadala podľa otca a našla ho. Zomrel však pred 15 rokmi, jeho fotku má pri otcovej. FOTO: AUTORKA
Veliteľ pred súdom - Viliam Žingor výrazne schudol, bol zničený. žiadal demokraciu, odsúdili ho za vlastizradu.
foto: archív JZ
Rodinná idyla - po vojne trvala len krátko. Viliam Žingor sa postavil proti komunistom, tí ho zatkli a popravili. Na snímke s manželkou Annou, dcérou Jelou a synom Dušanom. FOTO: archív JZ
