ŽABOKREKY. Máj v roku 1994 si bude navždy pamätať. Cestou do Martina dostal pri Moškovci v zákrute šmyk a skončil v stĺpe. Auto to rozdýchalo po pár mesiacoch, jemu to trvalo dlhšie. Lekári mu po operácii miechy sľubovali, že prinajhoršom skončí o palici, no napokon rozdýchaval horšie: doživotie na vozíčku. Dnes je už z toho vonku. Žije bežným a šťastným životom. I keď na vozíčku.
Bodoval aj v Aténach
Diagnóza lekárov ho šokovala o to viac, že sa musel vzdať svojej veľkej lásky: športu. Žabokreky prišli o jednu z hviezd zeleného trávnika, rozlúčiť sa musel i s lyžami, plávaním... Nádej ešte vlieval do kúpeľov v Kováčovej, odkiaľ vraj všetci odchádzajú po vlastných. Lenže on nie. Keď chodievali v skupinkách na prechádzky okolo ozdravovne, nevládal vyjsť ani na mierny kopec. Vtedy poslúchol a vošiel do posilňovne. Pochopil, že je to nevyhnutné. Potrebuje silu v rukách, lebo tie mu nahrádzajú nohy. V cvičení s činkami pokračoval i doma v Martine. Pritiahli ho k tomu kamaráti, ktorí ho zavolali, aby sa medzi nich do fitness centra prišiel pozrieť. Vtedy váhal.
„Bol som na vozíčku, nechcel som sa im ukazovať, bolo mi to nepríjemné," pokrčil plecami. Ale cviky s činkami ho z myšlienok na vozík vytiahli. Časom nabral svaly a svoju silu si začal merať na vyššej úrovni - paraolympiáde. Za takmer pätnásť rokov sa stal viacnásobným majstrom Slovenska v tlaku na lavičke, Slovensko reprezentoval na Olympijských hrách v Aténach z roku 2004, kde skončil trinásty, na majstrovstvách Európy bodoval na 10. mieste, na svetových v Kórei devätnásty.
Z vozíka kopal základy domu
Vozíčkom život neskončí. Presne toto si začal uvedomovať Peter Štefanides, keď sa mu zadarilo aj v osobnom živote. Hoci o deväť rokov mladšiu Radku poznal dlho, veď je zo Žabokriek, pred vyše šiestimi rokmi mu viac padla do oka. Pred štyrmi mesiacmi mu porodila dcérku Sabínku a spoločne žijú v novom dome, ktorý nedávno dokončili. Vlastne - len sa spolupodieľali na jeho stavbe. Základné, ťažšie a namáhavejšie práce robili majstri či rodina dvojice, no aj Peter chcel stoj čo stoj priložiť ruku k dielu. A tak sediac na vozíčku kopal trošku základy, natieral steny, miešal maltu, obkladal kúpeľňu...
„Vozík už nepovažujem za hendikep, zvládnem s ním čokoľvek. Horšie je, ak sa čosi zakotúľa pod gauč. A aj Martin je už bezbariérovejší, ale mohlo by to byť lepšie," zhodnotil Peter, ktorý z vozíka dokáže variť, upratovať, vysávať i kočíkovať dcérku. „Jednou rukou krútim kolesom na vozíku, druhým tisnem," ukazuje na ulici pred svojím novučičkým domom svoj systém kočíkovania.
Bicykluje rukami a s hviezdami
Hoci nohy si Peter necíti, stal sa cyklistom. Ale takým netradičným. Na bicykli nesedí, ale takmer leží a dopravný prostriedok nepoháňa nohami, ale rukami. Takzvaný handbike dostal ako traja ďalší slovenskí hendikepovaní športovci od martinského občianskeho združenia parasport24.com, ktoré sa snaží zapojiť telesne postihnutých športovcov medzi zdravých. Na špeciálnych bicykloch prešli od Popradu do Senca za pár dní spolu so známymi televíznymi tvárami - hercom Ivanom Tulim Vojtekom, spevákom Tomášom Bezdedom, profesorom a humoristom Jankom Grexom či športovým redaktorom Petrom Čamborom.
Peter si na bicykli vyjde aj sám. Ale len do blízkeho okolia a s mobilom. „Pre istotu. Minule som dostal defekt, Radka prišla po mňa autom. Čo by som si tak inak počal s deravým kolesom sám?" zasmial sa.
