Ján Očkay: V dejinách SNP chýba meno môjho otca

Ján Očkay býva v Turčianskych Tepliciach a počas povstania býval aj s rodičmi na Veľkom Čepčíne. Po šesťdesiatich piatich rokoch od Povstania sa rozhodol odkryť tajomstvo o rodičovskom dome a zdôveril sa so spomienkami na otca, s ktorým riskovali životy p

ri zásobovaní partizánov potravinami.

VEĽKÝ ČEPČÍN. Ján Očkay mal len pätnásť rokov, keď vypuklo Povstanie. Čas mu už pripísal roky, do srdca sa mu vryli nezabudnuteľné zážitky. Na stole má pripravenú slušnú hŕbu papierov, všetko overené kópie oficiálnych dokumentov. Listuje v nej už po pamäti. Vymáhal si ich z Bratislavy, aby mohol pre svojho otca vybaviť rehabilitáciu. Tej sa však už nedožil.

Dom vo Veľkom Čepčíne bol centrom diania

Ján Očkay žil s rodičmi vo Veľkom Čepčíne. Dom si postavili v roku 1937 svojpomocne z matkiných peňazí, ktoré zarobila v Amerike ako dnešná au-pairka. V tom čase v dedine nestálo veľa murovaných domov. Podľa rozprávania Jána Očkaya sa dá povedať, že ich dom bol centrom diania aj vďaka obchodu, ktorý mali na prízemí. Neskôr sa ich dom stal rekreačným miestom pre Nemcov. Počas Povstania sa u Očkayovcov stretávali rôzni ľudia - partizáni, Nemci i Maďari. V marci 1944 sa tu dokonca stretli dve skupiny partizánov - z Kremnice a Martina, aby sa dohodli na zásobovaní partizánov potravinami.

Dohodli sa aj na záškodníckej činnosti

„V našom dome sa koncom marca 1944 prvýkrát stretli partizánske skupiny z Kremnice a Martina. Kremnickú skupinu reprezentoval známy partizánsky veliteľ Gejza Lacko, na ktorého bol v tom čase vydaný zatykač, za horný Turiec sa schôdze zúčastnil Karel Makalouš, ktorý zastupoval skupinu Samuela Bibzu. Za martinskú odbojovú skupinu bol prítomný profesor Vladimír Jeršov, na schôdzi sa ďalej zúčastnili Pavol Čierny a Ján Očkay, môj otec," pohrúžil sa do rozprávania Ján Očkay. Všetci členovia oboch skupín sa stretli najskôr jednotlivo. „Gejza Lacko prichádzal ako kravský kupec, profesor Jeršov ako rybár k rieke Turiec a Karel Makalouš vlastnil v Jazernici mlyn. Zásobovanie zabezpečovala aj Mária Husová z Budiša," objasňuje maskovanie partizánov. Na schôdzi sa dohodli na spolupráci oboch partizánskych skupín, ktoré mali byť zamerané najmä na záškodnícku činnosť pri prechode vojenských transportérov a zásobovanie partizánskych skupín.

Vkladáme do dejín o povstaní chýbajúce meno

V knihách o SNP sa ale o tomto mieste nehovorí. Spomína sa mnoho iných, preto sa syn Jána Očkaya rozhodol vyjsť s pravdou von. Vytrpeli si predsa dosť a prečo by ľudia aspoň teraz, keď už za to nemôže byť nikto potrestaný, nemali vedieť pravdu. „Viete, v tom čase stačilo málo a už vás z niečoho podozrievali," spomína si Ján Očkay.

Vraj existuje kniha, v ktorej sú povstalecké dejiny najvernejšie zobrazené. Publikácia sa volá Příspevky k dejinám Slovenského národného povstania v Turci a počas normalizácie bola zakázaná. Tu sa ako v jedinom zdroji o Povstaní uvádza správne, že partizánske skupiny z Kremnice a Martina sa stretli vo Veľkom Čepčíne. Nepíšu však meno majiteľa domu, ktorým bol práve Jánov otec Ján Očkay.

Ospravedlnenie prišlo až po smrti

Očkayovci ukrývali počas Povstania v neveľkom dome partizánov, ba aj utečencov maďarskej armády, zatiaľ čo v obchode Jánov otec obsluhoval nemeckých vojakov. Vďaka jeho výbornej nemčine a pálenke, si k nemu Nemci vybudovali takú dôveru, že sa na návšteve u nich po malom trúnku nebáli zložiť zbrane. Tie im však smelí Veľkočepčania zhabali a odovzdávali partizánom. Jána Očkaya st. napriek tomu vyhlásili za nepriateľa štátu. Dožil sa úctyhodných 91 rokov, no ospravedlnenia v zmysle zákona 255, sa mu dostalo až po smrti v roku 1987. Rehabilitáciu prevzala za neho až jeho manželka, ktorú volali počas vojnových rokov aj matkou partizánov.

Tovar partizánom prevážal s Nemcom

Ján Očkay st. chodieval v priemere dvakrát do mesiaca po tovar do Martina a zároveň vozil potraviny, ktoré skladal buď na evanjelickej fare v Príbovciach alebo u cukrára Horáčka v Martine. Dvakrát sa zúčastnil na zásobovaní aj Mikuláš Kevický z Veľkého Čepčína. Keďže v tom čase voľný pohyb nebol dovolený, na ceste ho musel vždy sprevádzať nemecký vojak a počas cesty prešiel ešte dvomi kontrolnými hliadkami, ktoré boli pri Kláštore a Príbovciach. Tie ho však našťastie neprehľadávali najmä vďaka nemeckému vojakovi. Ten ale o potravinách pre partizánov netušil.

Potraviny zháňal po celom hornom Turci

Po potlačení SNP pomáhal Ján Očkay zajatým vojakom a partizánom, ktorí boli sústredení pred transportom do Nemecka v Učiteľskom ústave v Turčianskych Tepliciach (dnešný areál Pedagogickej školy). Zajatci trpeli hladom a žili len z toho, čo im cez plot poprehadzovali obyvatelia. Ján Očkay so synmi chodil s povozom po dedinách Dvorec, Ivančiná, Kaľamenová, Rudno a ďalších obciach, v ktorých žiadal o potraviny. Tie potom vozil k Učiteľskému ústavu a cez plot odovzdával na dnešnej Partizánskej ulici zajatým vojakom. „Až dnes si uvedomujem, aké nebezpečné boli tieto akcie. Pri každej z nich išlo vlastne o život," skonštatoval vážne Ján Očkay.

Ukrývali nemeckých Maďarov

Ján Očkay si tiež spomína na to, ako schovávali Maďarov, ktorí boli vlastne Nemcami. „Skrývali sme troch Maďarov, otec všetkým vybavil u notára falošné doklady. Mená mali zmenené na slovenské, čiže sa mohli aj legitimovať. Týchto Nemcov ukrývali aj ďalšie rodiny - Lukáčová, Zelienková a Kozáková. Lenže notára ktosi prezradil, taký čo túžil po jeho úrade a Nemci notára zabili pre tieto vydané doklady," hovorí a drží v ruke list od nemeckých zajatcov maďarskej armády. V liste, ktorý im poslali v roku 1964, po dvadsiatich rokoch od SNP, ďakujú Očkayovcom za to, ako sa o nich postarali.

Z listu po dvadsiatich rokoch

„Veľmi živo spomíname na obdobie od 6. 1. 1945, kedy nás maďarská armáda ako mladých chlapcov násilím odtrhla od svojich rodín a ako zajatcov vliekla smerom do Nemecka. Osudu vďačíme, že naša cesta smerovala cez Veľký Čepčín a že nám šťastie prialo stretnúť sa s vami. Vaše slová, aby sme sa nedali odvliecť ale utiekli a plán, ako to previesť, boli pre nás cennou radou. Vaše ubezpečenie, že nás prekryjete a umožníte nám styk s partizánmi, dodalo nám morálnej istoty a odhodlania. K úteku sme využili prvú príležitosť, ktorá sa nám vyskytla v Beluši. Odtiaľto sme horami prešli cez Čičmany do Valskej Belej, kde sme sa pričlenili k povstaleckej armáde - k partizánom... Dostali sme sa do Veľkého Čepčína a vy, súdruh Očkay, ste nám poskytli svoje prístrešie a ochranu až do príchodu fronty," píše sa v dvojstranovom liste od Emila Gerendu, Jána Tarnociho, Jozefa Lukča a Juraja Halása z Novačan.

Všetkých morálne degradovali

Zážitky, ktoré z rozprávania Jána Očkaya spoznávame, dýchajú históriou. „Ja som ukrutne ťažko znášal, že otcovi nedali 255, čo bola vlastne legitimácia ako ilegálneho odbojového pracovníka. Títo ľudia mali telefón zadarmo, neplatili autobusy, železnice, lekársku starostlivosť. Ale o tieto výhody nám ani nešlo, išlo o princíp. Otec už mohol len pásť kravy, všetkých takto akoby degradovali," spomína si Ján Očkay ako dopadli všetky vedúce postavy Povstania. „V 1985 došlo k uvoľneniu, Žingorovi neprisúdili titul partizánskeho veliteľa, ale dobrodruha. My sme ešte dobre obišli, nás vyhlásili len za dedinských boháčov a súdili nás za rôzne vymyslené procesy, za krádeže," hovorí o nepríjemných rokoch podozrievania a prenasledovania Ján Očkay.

Matka zarobila v Amerike na dom

Ján si často spomína aj na svoju matku, ktorú partizáni volali aj matkou partizánov. Rodáčka z Budiša vycestovala do Ameriky za zárobkami už ako 16-ročná. V Chicagu vraj pracovala ako au-pairka, dokonca získala aj americké štátne občianstvo. „Domov, na Slovensko, sa prišla vydať, za iného, no nakoniec si zobrala môjho otca," povedal pyšne syn. „Potom postavili dom za sedem tisíc korún, ktoré v Amerike zarobila a ten stojí dodnes," spomína. Budišianka, ktorá mala aj americké občianstvo, sa vraj chcela vrátiť do Ameriky, no nakoniec ostala v Turci. Pozrieť sa za veľkú mláku jej však predsa ešte osud doprial. „Mama tam mala účet, na ktorom jej ostalo 76 dolárov no a narástol jej tam taký vklad, že ako 85-ročná mohla odísť do Ameriky za to. Mal som ísť ja, ale poslal som dcéru, ktorá vie tiež dobre po anglicky," hovorí o splnenom sne svojej matky.