SOCOVCE. „Začiatky sú vždy ťažké, kým sa človek naučí," vyjadrila sa mama mladého dojiča o začiatkoch jeho bačovskej kariéry. Vtedy šesťročné dieťa nebojácne sadlo za svoju prvú ovcu a odvážne sa pustilo do dojenia. Nie každá ovca sa však nechá „prehovoriť" na neskúseného dojiča, a tak sa Ondrej natrápil, kým kanvu ako tak naplnil mliekom.
Chýr o ňom obletel všetky salaše
Teraz je však dojenie hračkou. Ondrej denne podojí aj šesťdesiat oviec a známy je už po celom kraji. Na pomoc si ho volajú aj bačovia z okolitých salašov, ale Ondrej chce dojiť len v ovčíne v Socovciach. Už má aj svojho verného pomocníka, ktorý ho nasleduje na každom kroku. Je to malé jahňa, o ktoré sa Ondrej stará už od jeho narodenia.
Dojenie je lepšie ako učenie
Škola? „Radšej budem dojiť ovce, ako chodiť do školy," pousmial sa Ondrej. Učiť sa mu vraj veľmi nechce, hoci vie, že musí. O tom, ako pomáha doma, vedia aj jeho spolužiaci. „Spočiatku sa mu smiali, ale teraz si už zvykli," vyjadrila sa mama na margo posmeškov okolo Ondrejovej záľuby.
Chce zastúpiť otca
Avšak nielen s dojením Ondrej pomáha. Cez leto i počas školy ho nejeden domáci stretne na lúke aj pri pasení oviec. Možno práve tam, skrytý v tieni stromu vyhútal, že nechce rodičom len pomáhať. Keď bude veľký aj on sám, chce sa stať bačom a bačovať tak, ako jeho otec. Všetko má už pomaly premyslené: „Keď skončím základnú školu, chcem sa v Mošovciach učiť za baču," vyhlasuje.
Ak sa Ondrejovi jeho sen podarí uskutočniť, v socovskom ovčine sa vystrieda už piata generácia pytelkovských bačov. A kto vie, možno aj on sám raz bude svoje deti učiť dojiť ovce.
Autor: Jana Sobkuliaková
