„Všetko si ťa nájde," povedala hneď na začiatok modrooká blondína so šibalským úsmevom, ktorá pôvodne chcela byť profesionálnou športovkyňou. Nie každý cieľ sa však splní, a tak po neprijatí na športovú školu sa Tatiana rozhodla učiť sa za predavačku v Jahodníkoch. Popritom hrávala v ochotníckom divadle, pretože, ako sama povedala: „Už od malička som chcela byť herečkou. Sama neviem, prečo som nešla na konzervatórium. Chcela som uprednostniť športovú kariéru a venovať sa streľbe."
Ešte ako tínedžerka nastúpila do divadelného súboru Siluety, ktorý pôsobil v niekdajšom Kine Mladosť v Martine. Útla postava a vtedy chlapčenská povaha priniesli mladej ochotníčke úlohu Kuboslava v hre Tatko Ubu, ktorá jej vyniesla ocenenie v regionálnej súťaži amatérskych divadiel za vedľajší herecký výkon. Rovnaké ocenenie v roku 1989 „vyhrala" aj v hre Verná nevera, v ktorej stvárnila „večne opitú slúžku".
Bystrosť a neobyčajný talent nemohli dlho ostať nepovšimnuté. A tak v dvadsiatich dvoch rokoch na základe amatérskych výkonov prišla pozvánka do profesionálneho Mestského divadla v Žiline a neskôr do Divadla pre deti a mládež Maják. Vtedy už pracujúca predavačka nezaváhala a nasadla do rozbehnutého vlaku. „Zo dňa na deň, z hodiny na hodinu sa mi zmenil život. V jeden deň som dala výpoveď v práci a na druhý som už skúšala v divadle. Bolo to úžasné, no zároveň veľmi náročné. Nastúpila som do rozbehnutého kolotoča skúšaných hier a mala som nahradiť odchádzajúcu herečku, čo znamenalo veľa povinností," spomínala na začiatok svojej kariéry teraz už matka dvoch detí a v očiach sa jej zračila zvláštna iskra.
Tatiana ostala verná niekdajšiemu Divadlu Maják dlhé roky. Hrávala hlavné i vedľajšie postavy v mnohých predstaveniach. Najviac si však obľúbila inscenácie pre deti. Sama hovorí, že detský diváci sú oveľa náročnejší ako tí dospelí. „Deti vám budú počas predstavenia nadávať, alebo vás budú milovať," spomína na staré časy herečka. Odvtedy hrala v mnohých detských tituloch, napríklad v Petrovi Panovi, Palculienke či v iných.
Počas svojej profesionálnej kariéry si vyskúšala aj účinkovanie pred kamerami česko-slovenských tvorcov v známej dráme Želary, kde si zahrala jednu z vedľajších úloh. Divadlo by však za film nikdy nevymenila. „Vo filme je to iné. Prvá klapka strieda druhú, tretiu. Všetko sa dá znovu a znovu zopakovať. V divadle je všetko iba raz a každá scéna, okamih nesie v sebe určité čaro. Čaro spojenia s divákmi, čaro jedinej šance presvedčiť ich."
V súčasnosti je táto skromná herečka už hrdou mamičkou dvoch deti a herectvo zavesila na klinec, keď otehotnela. V jej životnej rozprávke hrá teraz hlavnú úlohu rodina. To, čo bude robiť po materskej, ešte nevie a vyzerá, že ju to ani netrápi. Návrat na divadelné dosky zatiaľ odmieta: „Divadlo milujem, nevedela by som bez neho žiť, ale cítim, že už mi je lepšie v hľadisku ako na javisku."
„Som normálna a šialená a neznášam všedné dni," zasmiala sa herečka. Okrem divadla vášnivo rada cestuje, má rada balet, operu a dobré veci. „Na nákupy nechodím často, ale keď už, tak to stojí za to. Obyčajne sa manžel chytá za hlavu." No najviac miluje svoju rodinu, na ktorú nedá dopustiť. Najšťastnejšia som, keď sú spokojné a šťastné aj moje deti a keď máme všetci kútiky dohora," dodáva na záver so spokojným výrazom tváre.
Autor: Jana Sopkuliaková
