DOLNÁ ŠTUBŇA, MOŠOVCE. Traja mladí ľudia zahynuli v nedeľu po tom, čo do ich auta na železničnom priecestí v Dolnej Štubni narazil rýchlik. Vlak ich auto tlačil pred sebou asi pol kilometra, kým rušňovodič ubrzdil súpravu. Médiá už poskytli rôzne informácie o príčinách či dôsledkoch tragédie. Jedno je ale isté, v aute sedeli traja kamaráti. Dve 17-ročné dievčatá Gabika a Miška a 19-ročný chlapec Tibor. Nikto z nich nerovný boj s lokomotívou 19. septembra o pol piatej poobede neprežil.
Cez priecestie chceli ísť na Sklené
Mladí ľudia sa podľa nemenovaného zdroja presúvali na Sklené, kam chcel šofér 19- ročný Tibor odviezť svoju kamarátku Gabiku. Sedemnásťročné dievča vraj išlo z futbalového zápasu z Mošoviec, kde ju bol Tibor vyzdvihnúť a cestou na Dolnú Štubňu zavolali aj tretej kamarátke, Gabikinej spolužiačke Miške, nech sa s nimi ide previezť na Sklené. Miška vraj bola v ten deň na zemiakovej brigáde, no v čase, keď jej spolužiačka volala, už bola doma. Keď nasadla do auta, vybrali sa na Sklené cez nešťastné železničné priecestie. Cezeň sa však už nedostali. Možno bola na vine chýbajúca závora alebo Tiborova nepozornosť.
Málo frekventovaná cesta
Pravdou je, že priecestie nie je veľmi využívané a chráni ho len zvuková a svetelná signalizácia. Dá sa cezeň dostať do neďalekej obce Sklené, ale aj do Kremnice či Žiaru nad Honom. Tibor si zrejme vybral menej frekventovanú cestu, pretože do Skleného by prišli aj priamo z Teplíc smerom na Turček. O jeho úmysloch a dôvodoch však už môžeme len polemizovať. Podľa riaditeľa OR PZ v Martine Jozefa Tomanu príčinou tragédie bolo zrejme hrubé porušenie predpisov zo strany vodiča. Nové informácie k prípadu zatiaľ polícia neposkytla. Podľa hovorkyne polície Jany Balogovej vyšetrovateľ už začal s trestným stíhaním vo veci zločinu usmrtenia.
Namiesto kriku a smiechu - ticho
Vo vestibule Strednej odbornej školy rybárskej v Mošovciach horeli v minulom týždni. Osvetľovali parte dvoch dievčat. Pondelok sa pre študentov začal tou najhoršou správou. Ani si nestihli vyrozprávať, čo zažili cez prázdniny a zrazu krutá rana osudu. Traja z ich kamarátov sa v škole už nikdy neukážu. Učitelia nemali chuť skúšať, študenti sa nemali chuť učiť. Vlastne nemali chuť na nič, ich prázdne tváre hovorili za všetko. Nekonečná ľútosť a beznádej ich prepadne zakaždým, keď si spomenú na svojich spolužiakov, ktorých už nikdy neuvidia. Školský krik, šum a smiech nahradilo ticho a prázdne pohľady.
Všetkých tragédia poznačila
„Veľmi ich to poznačilo. Dnes je v škole atypická atmosféra, obyčajne tu býva krik, šum. Nikto to nečakal, niektorí museli ostať doma, lebo by to tu psychicky nezvládli," hovorí Stanislav Chorvát triedny učiteľ 3. A, ktorú navštevovali aj obe dievčatá. V triede študovali spoločne dva odbory - rybári a podnikatelia pre rozvoj vidieka. Dievčatá sa učili za podnikateľky, mali však aj vyššie ambície.
Každý stále rozmýšľa, ako sa to mohlo stať. Ako sa tomu dalo predísť? Ich kamarátovi a spolužiačkam však už život nevráti žiadna myšlienka, nič. Ostávajú len spomienky, v ktorých obe dievčatá ostanú ako šikovné žiačky a dobré kamarátky. Tibor ukončil školu už skôr, no poznali ho viacerí študenti. Tibor sa vraj chcel stať vodičom kamiónu. Iróniou osudu je, že práve šoférovanie, ktoré mal tak rád, sa mu stalo osudným. Navyše len deň pred nehodou oslávil devätnáste narodeniny.
Miška chcela študovať psychológiu
Ťažkú situáciu zle znášajú aj učitelia, nielen študenti. Stanislav Chorvát učí na tejto škole už 32 rokov, no s takouto udalosťou sa ešte nestretol. Aj počas nášho rozhovoru jeho rozprávanie niekoľkokrát prerušil plač. Mišku vraj občas vozieval do školy, pretože obaja sú z Dolnej Štubne a spojmi to niekedy časovo nevychádzalo. V aute sa vraj veľa rozprávali, takže ju poznal veľmi dobre.
„Miška bola vynikajúca žiačka, ju učenie doslova bavilo. Bola ťahačom aj pre ostatných v triede. Ak niekto potreboval pomôcť, nikdy mu nepovedala nie. Navyše v hlave to mala dobre premyslené, presne vedela, čo bude študovať ďalej, chcela ísť na vysokú školu a tam vyštudovať psychológiu," spomína na svoju najlepšiu žiačku Stanislav Chorvát so slzami. Nedokáže sa ovládnuť, ešte je to príliš čerstvé.
Tibor ich čakával po škole
„Gabika bola úplne iná, bola taká živšia. Zo začiatku boli s ňou trochu problémy, ale potom sa spamätala a v škole sa výrazne zlepšila. Boli to baby plné života, nedokážem to pochopiť," krúti hlavou učiteľ. Tibor už školu skončil, no s dievčatami sa vraj veľmi rád stretával. „Vozil ich, bol rád, keď ich mohol niekam odviezť. Vozil aj iné dievčatá zo školy, bol to dobrý chalan. Nevymeškal ani jednu hodinu, chodil sem rád," hovorí učiteľ. Študentov vraj už počul kriticky sa vyjadrovať na Tiborove šoférovanie, teraz je však už neskoro. Tibor vraj vozieval aj iné dievčatá, niektorí spolužiaci však tvrdia, že dievčatá zneužívali jeho dobrotu. Ako dobráka od kosti si ho navždy zapamätá aj Stanislav Chorvát, vždy bol vraj ochotný pomôcť.
Tri pohreby v troch dňoch za sebou
Poslednú rozlúčku so svojimi dcérami a synom, kamarátmi i spolužiakmi prežili rodičia a ďalší príbuzní či známi minulú stredu, štvrtok a piatok. „Dievčatám určite pôjdeme na pohreb celá trieda, akurát sa skladáme na kytice. Tiborovi pôjdu asi len tí, ktorí ho poznali," hovorí jeden z chlapcov z 3.A v minulú stredu. Na svoje spolužiačky a dobrého kamaráta nikdy nezabudnú.
