Prvú z nich sprístupnili 12. septembra v Galérii Mikuláša Galandu, v jej úvode pokrstili už štvrtú zbierku básní umelca. Ňou je novinka - Solitudo (trochu soli do veršov). Výstavu môžu Turčianskotepličania a návštevníci tohto mesta vidieť do 30. októbra. Minulý utorok bola vernisáž Bartošovej výstavy aj v Martine - v Galérii literatúry a umenia SNK v Martine, kde potrvá do 27. októbra.
Názov vašej výstavy Obraz a Báseň, resp. v martinskej verzii Báseň v obraze, obraz v básni, je veľmi skromný a jednoduchý. Držíte sa hesla, že v jednoduchosti je krása?
- Názov, oznam, pozvánka či plagát má príjemcovi oznámiť, či mu ponúka sféru jeho záujmu, alebo má vzbudiť aspoň zvedavosť. Áno, účelnosť je vlastná umeniu.
O čom sú vaše najčerstvejšie prezentácie? Čo v nich podľa vás dominuje?
- Výstava predstavuje výtvarné diela aj verše. Posledné štyri knižky v tomto desaťročí boli vždy prezentované v atmosfére mojej novej výstavy. Nie je tomu inak ani tentoraz. Kresby, maľby alebo koláže dopĺňajú básnické texty, majú spoločné podhubie, východisko. Inšpiráciu prináša život, jeho pociťovanie, prežívanie, uvažovanie, porovnávanie, ale aj predstavy o tom, aký by mal a mohol byť, túžby, straty, sklamania. O tom je moja najnovšia básnická knižka Solitudo /trochu soli tu do veršov/ s anglickou mutáciou.
V akej atmosfére vznikali tieto témy? Čo vás inšpiruje pri tvorbe?
- Ide o výstavy výtvarné i literárne, preto musím hovoriť o oboch jej častiach. Obsahujú moju tvorbu z posledných štyroch rokov. Tentoraz boli prvé koláže, potom mi vstúpila do života ťažká strata a odsunula ich takmer do zabudnutia. Nasledovala kniha básní Anna a lyrických próz a esejí Obíď svoj deň, obe sú bezprostrednou reflexiou prežitého. V období hľadania rovnováhy a novej perspektívy som napísal spomínanú básnickú skladbu v troch častiach Solitudo, siahol som po hotových kolážach a doplnil ich o nové. Mojou ambíciou bolo vytvoriť básnicko-výtvarnú knižku, čo sa vari aj vďaka mojim synom podarilo. V GMG sú však len nátlačky ilustrácií - koláží, kompletne vystavené sú v Martine.
Má vaše životné jubileum špeciálny význam v súvislosti s touto výstavou? Alebo je v tom aj niečo iné?
- Prirodzene má, veď preto došlo k dvom výberom s pokračovaním v dvoch turčianskych mestách, mojich pôsobiskách. Nuž, nebudem sa chváliť tým, o čo som sa nezaslúžil. Môže za to moja matka - priviedla ma na svet pred šesťdesiatimi rokmi, za čo som jej veľmi vďačný, pretože žijem rád, v Turci som tridsaťjeden rokov. Až na básnickú prvotinu a niekoľko akvarelov a štúdií vznikli moje výtvarné a literárna práce tu v Turci. Myslím si, že miesto vzniku významne ovplyvňuje dielo.
Čím sú podľa vás osobité výstavy obrazov a básní?
- Hádam poetikou, ktorá je prítomná i v mojich kresbách a maľbách. Návštevník na nich možno nájde aj vôňu krajiny, štipku galandovskej asociatívnosti, reálií slovenskej zeme, vystavené sú aj drevené sošky a kamenné výtvory z liptovskej prírody.
Na výstave prezentujete v symbióze básne aj obrazy, ktorá z múz je vám prirodzenejšia?
- Túto otázku dostávam často, neviem sa prikloniť k jednému a odtisnúť druhé. Dnes s čoraz väčšou istotou môžem povedať: obe sú moje rovnako potrebné prostriedky na vyjadrenie radosti zo života a tvorby.
Všimli sme si, že experimentujete aj s inými formami písaného slova. Do Teplických zvestí píšete fejtóny na rôzne témy. Čo je vám bližšie - skryť sa do lyriky alebo čeliť realite?
- Sú to skôr reflexie, postrehy, podnety, niekedy s veselou pointou. Ťažko povedať, čo je mi bližšie. Slovo si samo vyberá formu, nechávam sa často viesť myšlienkou. A je veľakrát zábavné sledovať, kam ma privedie.
A blízka budúcnosť? Čomu sa venujete v prítomnom čase?
- Pripravujem kurátorsky niekoľko zaujímavých výstav v Galérii M. Galandu a mám už dlhšie rozpracovanú básnicko-obrazovú knihu o turčiansko-liptovskej prírode. Teším sa na pomaturitné stretnutie po štyridsiatich rokoch. A na to, čo príde a prekvapí.
