JANA OĽHOVÁ
HerečkaSlovenského komorného divadla v Martine je členkou martinského umeleckého súboru od roku 1988. Hrá vo väčšine inscenácií repertoáru divadla. Aktuálne sú to postavy z nedávnych premiér hier Macbeth, A budeme si šepkať, Fajčenie je drina, Čaj u pána senátora či úspešného Ivanova a komediálnej stálice 1 + 1 = 3... Občas si nájdu k martinskej herečke cestu aj filmári a televízni režiséri (súčasný seriál Ordinácia v ružovej záhrade, dávnejšie účinkovala v Tisícročnej včele, Sladkých starostiach, umelecky aj divácky úspešné boli filmy Želary či Muzika, za ktorú dostala roku 2007 Cenu Slnko v sieti v kategórii najlepší vedľajší ženský herecký výkon. Pred rokom sa J. Oľhová objavila aj vo veľkofilme Bathory. Herečka je trojnásobnou nositeľkou Ceny Literárneho fondu za postavy Juany v inscenácii Don(a) Juan(a), Zuzy v hre Skon Paľa Ročku a za úlohu Faidry v rovnomennej inscenácii. Popri hereckej tvorbe sa intenzívne venuje pedagogickej činnosti (Akadémia umenia FDU Banská Bystrica, Konzervatórium Žilina) a hosťuje v iných divadlách na Slovensku (Astorka Korzo '90 a RND Bratislava, MD Žilina...).
Ste aktuálnou „majiteľkou" divadelnej Dosky za postavu Sary v hre Mobil. Nebola to vaša prvá nominácia na Dosku... Aké boli vaše bezprostredné pocity v situácii, keď ste Dosky získali?
- Musím priznať, že nemám veľmi rada oficiality a necítim sa vtedy vo svojej koži. Ale radosť som mala veľkú. Bol to predsa len pekný večer, stretla som opäť veľa priateľov a atmosféra bola veľmi príjemná. Napokon moje nominované kolegyne Dana Košická a pani Zita Furková sú aj moje dobré známe a našťastie tiež neberú ocenenie Dosiek ako súťaž. Veď ako sa dajú porovnávať herecké výkony, ešte k tomu v rôznych inscenáciách?
V inscenácii Mobil hosťujete na javisku Mestského divadla v Žiline. Hru dramaturgicky pripravila Zuzana Palenčíková z Martina, (vtedy ešte členka SKD) a hrá v nej tiež vaša kolegyňa z domovského martinského javiska Eva Gašparová. Je táto skutočnosť pre umelecký (a divácky!) úspech Mobilu nejako osobitne významná?
- Áno, nepopieram, že na inscenáciu dujú vetry z Martina, ale hosťovanie hercov v iných divadlách by malo byť niečím prirodzeným a bežným, pretože herecké povolanie je aj o slobode, ktorá je pre tvorbu nevyhnutná. Keďže inscenácia je komorná, herecká práca bola veľmi detailná. So žilinskými kolegami sa mi spolupracovalo veľmi dobre, ako aj s Evou Gašparovou, ktorú poznám už roky z martinského divadla. Skúšky na inscenáciu boli príjemné a voľné, často sa skúšalo aj večer, kedy je divadelná atmosféra najlepšia, pretože tvorba od - do je veľmi obmedzujúca. Napokon, bez pozvania na účinkovanie od režiséra Eda Kudláča by takýto zaujímavý tím nevznikol. Na scénu bol prizvaný Emil Drličiak a kostýmy robila Eva Rácová.
Tohtoročné oceňovanie Doskami prinieslo úspech tiež v nominácii Objav roka autorom martinskej pôvodnej hry A budeme si šepkať Zuzane Palenčíkovej a Kamilovi Žižkovi. Ani tu nechýbate, ste jednou zo štyroch herečiek - predstaviteliek štyroch slovenských spisovateliek z minulého storočia. Čím je hra a práca na nej pre herečku žijúcu v súčasnosti inšpirujúca?
- Keď som bola dvanásť-trinásťročné dievča, mama mi posunula knižku Eleny Maróthy - Šoltésovej Moje deti. Viem, že vtedy ma osud tejto ženy, ktorej umreli dve deti, dojal. Teraz som sa k nej v inscenácii opäť vrátila a mohla som interpretovať jej pohnutý život. A keďže už sama mám deti, dokážem teraz aj viac precítiť, čo prežívala. Podobne aj ostatné spisovateľky, ktoré v tej dobe žili, boli veľmi zaujímavé osobnosti a mohli sme spoločne vytvoriť mozaiku z ich príbehov. Hra je písaná v archaickom jazyku, a tak sme mali možnosť objaviť jeho bohatstvo a krásu. Inscenácii hovoríme skrátene" Šepkanie", čo vyvolalo aj vtipnú príhodu. Keď som mojim žiakom povedala, že za Šepkanie bola Doska, tak jeden z nich bol prekvapený, že či sa už teraz dáva Doska len za šepkanie.
Vráťme sa k Mobilu. Ako by ste - herečka Jana Oľhová - charakterizovali výnimočnosť či osobitosť súčasnej dramatickej postavy Sary? Prečo vám práve ona priniesla „premenenú" Dosku?
- Súčasné texty, medzi ktoré patrí aj naša hra Mobil, sú veľmi priame a odvážne, ale o to pravdivejšie. Možno sa niektorým divákom zdá, že je v nich príliš veľa vulgarizmov, ale i tie sú opodstatnené. Príbeh sa odohráva na letisku, na ktorom práve prebehol teroristický útok a premieša osudy štyroch ľudí - matky a dcéry a druhej matky a jej syna. V krátkom časovom úseku sa postava Sary dramaticky vyvíja. Je dynamická a emočná, čo mi je blízke.
Na záver sa trocha podstatnejšie či aj polemickejšie zamyslime nad fenoménom divadelných Dosiek. Na martinskom javisku pôsobíte ako herečka dvadsať rokov. Idete z jednej tzv. „veľkej" úlohy do inej náročnej roly. Máte v nich úspech, občas ste za ne boli aj nominovaná, tiež na Dosky. Nechcem v žiadnom prípade umenšovať Dosku za Saru v Mobile. Boli však aj väčšie, možno dokonca náročnejšie postavy na vašom hereckom konte, no nominácie za ne ostali nepremenené. V čom to je? Skúsite pomenovať, koľko je v udeľovaní Dosiek subjektivity aj náhody, spravodlivosti a objektívnosti?
- Oceňovanie Dosiek je vecou šťastia a náhody. Závisí to od počtu kritikov, ktorí sa prídu na predstavenie pozrieť. Keďže cestovanie na vidiek je pre nich stále záležitosťou veľmi náročnou, Dosky zostávajú v hlavnom meste. Aj my sme mali s inscenáciou veľký úspech v divadle Aréna v Bratislave, kam prišlo veľa kritikov a novinárov. Keby sme nevycestovali, Dosku by som nedostala. A to, že som ju získala práve v žilinskom divadle a nie v Martine, kde hrám 20 rokov, je tiež absurdita. Ale ja mám absurdity rada.
