v Chotovinách pri Tábore prípravný oddiel. Popritom píše obecné noviny. Čechoslovák Dušan Mendel (35).
Ste ďalší príklad, ktorý potvrdzuje, že Turiec je rodiskom novinárov. Je to dedičstvo?
- Myslím, že po mame. Hoci sa dobre učila, nepodarilo sa jej študovať. Rada ale čítala a číta dodnes. Keď zachytila nejakú informáciu, neuspokojila sa s ňou, ale snažila sa ju rozvinúť, dozvedieť sa niečo viac, vyhľadávala ďalšie informácie. A práve túto vlastnosť som po nej zdedil aj ja.
Malá Abramová a veľká Nova. Ako sa vám podarilo tieto dva pojmy v živote spojiť?
- Naša rodina vlastne pochádza z nemeckej dediny Hadvigy pri Slovenskom Pravne, odkiaľ obyvatelia po vojne odišli do Nemecka. Moji starí rodičia ale ostali tu a keď už nebolo možné v Hadvige bývať, pretože tam nebola elektrina ani voda, postavili si v Abramovej dom. Tu sme s mamou bývali, no mama po dvoch rokoch odišla do Čiech za prácou. Vydala sa, takže mám mladšiu sestru. Mne nechala svoje dievčenské priezvisko. Po strednej som chcel ísť študovať na Karlovu univerzitu do Prahy žurnalistiku, ale nevzali ma. A tak som začal s češtinou a ruštinou na pedagogickej, ale žurnalistiky som sa nevzdal a prijali ma na druhýkrát. Stretli sme sa tu výborný ročník. Napríklad dcéra Roberta Křešťana, syn Vladimíra Železného či Pavel Poulíček, veľká mediálna hviezda. To bolo v roku 1994, kedy začínala TV Nova. Poulíčka prijali medzi prvými. Vedel, že ma baví futbal, že som ako stredoškolák prispieval do Táborského denníka, potom do Zemědelských novín a praxoval som aj v komerčnom rádiu, a tak ma zavolal do športu v TV Nova.
Novinári zvyknú rotovať po všetkých médiách, vy ste už pätnásty rok v TV Nova. Nie je to už nuda?
- Prešiel som niekoľkými postami a už tretí rok v športovej redakcii šéfujem. Vyššie sa už ísť nedá, ale aj tak nerozmýšľam odísť. Panuje tu taký genius loci, výborná atmosféra. Vraj som netypický šéf, nie som za každú cenu tvrdý, netlačím na svojich kolegov, ale snažím sa im vytvoriť príjemné pracovné zázemie. Z tejto pozície by som napríklad vôbec nemusel robiť reportáže, ale rád im pomôžem. Som akoby jedným z nich.
Kedysi ste komentovali športové zápasy. Ako sa rodí taký komentátor?
- Robil som redaktora, keď mi ponúkli, aby som si vyskúšal komentovanie. Pre mňa to bol hrozný výsledok. O hráčovi som nič nepovedal, nehodnotil som, len som opisoval, čo sa deje na ihrisku, jednoducho som neponúkol žiadnu nadstavbu, urobil som to remeselne. Komentovanie je podľa mňa umelecké remeslo. Dá sa naučiť, rovnako ako novinárčina, veď existuje presný postup pri vytváraní správy. Ale nie každému to ide. Pri komentovaní napríklad nestačí povedať, že je jedna nula, že hráč útočí na bránku, ale aj niečo okolo toho - tú nadstavbu. Komentovanie je však vzrušujúci zážitok. Spoza mikrofónu som sledoval napríklad finále anglického pohára vo Wembley, kedy hral Manchester United s FC Chelsea. Teraz už na komentovanie nemám toľko času.
Ako šéf športu to musíte mať pri česko-slovenských zápasoch ťažké...
- Považujem sa za Čechoslováka. Som hrdý na svoj slovenský pôvod a v Prahe sa hrdím i tým, že som z dediny Chotoviny pri Tábore, hoci odtiaľ každý deň hodinu cestujem do Prahy. Ale nedokázal by som žiť vo veľkom meste... Keď Slováci prehrali v hokeji s Čechmi 8:0, robil som si na Slovensku srandu, že sa im zmenila telefonická predvoľba 00421 na 0:8 a v Čechách som si zas vychutnával posmešné telefonáty, keď Česi prehrali v apríli vo futbale 2:1. Pred dvomi rokmi som presadil, aby kvalifikačný zápas vo futbale komentovali Čech i Slovák. Vedel som, že to bude dobrý fór. Prvýkrát Česi vyhrali, každý tento nápad chválil. Lenže tento rok prehrali a už to taký fór odrazu nebol. Slovenský komentátor Slávo Jurko si to dokonca vychutnával, čím provokoval. Tu sa prejavila tá česká nadradenosť nad Slovákmi. Nevedeli to prežiť, bol to „prúser".
Zvyknete komentovať aj na takých „dedinských" zápasoch?
- Tam ja chodím veľmi rád, páči sa mi tam. Chlapi postávajú pri zábradlí, nesedia na tribúne, pijú pivo, komentujú hru. Aj keď prídem do Turca, obídem si pár zápasov. Ale nezvyknem ich komentovať. Vlastne áno - keď robíme v Chotovinách taký špeciálny zápas - domáci s hviezdami TV Nova. Vždy si chcem zahrať, ale nikto ma nechce pri komentovaní vymeniť. Je to skvelá atmosféra, ktorú by som v meste nikdy nezažil. Tam sa tak ľudia nepoznajú tak ako na dedine.
Tuším sa špecializujete na hviezdne zápasy. Aj v Abramovej ste futbal vylepšili pohárom TV Nova...
- V Abramovej kedysi hrali zápasy ženatí proti slobodným, potom to zaniklo. Môj svokor to chcel obnoviť, posedieť si pri guláši, pive. Jeden rok som sa do toho zaangažoval aj ja. Zapojili sme do súťaže aj maličké dediny ako Láclavá, Polerieka, ktoré futbal nehrávali. Z Markízy i Novy, lebo obe televízie spolupracujú, som do tomboly priniesol vecné ceny. Išlo len o fór. Žiaľ, tento rok mne ani švagrovi či svokrovi na to nevyšiel čas, nabudúce to snáď vyjde.
Angažujete sa aj v Chotovinách?
- Som poslancom, robím obecné noviny, v lete spomínaný futbalový zápas. Okrem toho som chcel, aby môj vtedy šesťročný syn mal nejakú záľubu, aby hral futbal, ale v dedine nemali prípravný oddiel. A tak som ho založil, urobil si skúšky trénera a trénoval ich. Začínali sme od nuly. So všetkými mestami sme prehrávali s veľkými rozdielmi, z čoho sme boli smutnejší my ich tréneri ako samotné deti. Ale zlepšovali sa a úplne super bolo, keď sme Tábor, nášho veľkého súpera, porazili s výsledkom 2:0.
Hoci od malička žijete v Česku, manželku ste si priviezli z rodiska. Láska z detstva?
- Tak to je zaujímavý príbeh... (smiech) Do Abramovej som chodieval na prázdniny, ale nikdy som si ju nevšimol. Bol som dieťa, hrával futbal, lietal s chalanmi a býval na opačnom konci dediny ako ona. Ale potom som sa dostal do puberty a začal chodiť na diskotéky. No a tam som stretol aj manželku. Akurát vtedy som nastúpil na vysokú školu, čo sa skomplikovalo. Po roku písania sme to chceli vzdať, ale nedalo sa. A tak som jej sľúbil, že budem chodiť častejšie. Chytil som raz do rúk časopis Týden a zistil, že ho tlačia v Martine. Ihneď som pátral, kedy a ako ho dovážajú, že by som sa s nimi zviezol. A natrafil som na úžasnú vec. Zistil som, že z Martina chodí nejaký pán dva - trikrát do Prahy s podkladmi a večer sa vracia. Za škatuľku cigariet som sa s ním vozil. Poobede z prednášok som nastúpil, večer bol v Abramovej, tam prespal a zavčasu ráno zasa do Prahy, o desiatej som už sedel zasa v škole. Žiaľ, nedalo sa takto fungovať dlho. Navrhol som manželke, či by nešla so mnou do Česka a ona ihneď súhlasila.
Ale obom vám slovenčina veľmi dobre ide...
- Nikdy som od manželky nežiadal, aby hovorila po česky. Plynulo prešla do češtiny, ako by sa tam narodila. Naše deti - jedenásťročného syna i osemročnú dcérku - vedieme k obom jazykom. Ako prekročíme hranice, prepneme a hovoríme po slovensky. Im to tiež nerobí problém, majú v Abramovej veľa kamarátov, takže si to majú kde precvičiť. V Čechách mi niekedy slovenčina chýba, preto som rád, keď prídu slovenskí moderátori Kristína Dobešová a Jožo Havrilla, keďže Nova Sport je spoločnou televíziou pre Čechov i Slovákov. S nimi hovorím po slovensky a preberáme, čo nové u nás, na Slovensku.
