Širokej verejnosti ste známy ako zabávač. Prečo tie smútočné prejavy?
- Prvýkrát som na pohrebe pred mnohými rokmi recitoval báseň svojmu kolegovi z divadla. Hudba, ktorá vtedy podfarbovala moju recitáciu, akoby slová básne jemne obnažovala a oni zneli s takou silou a podmanivosťou, že zanechali vo mne nezmazateľnú stopu úžasného zážitku. Už nikdy potom som niečo podobné neprecítil. A zrejme niečo podobné pocítili aj ostatní, pretože jedna pani mi ešte aj po rokoch povedala, že tú recitáciu si stále pamätá. Neskôr som odprevadil mamu môjho výborného kamaráta, po ktorej prišla z mesta ponuka na pravidelnú spoluprácu. A ja som ju prijal.
Nie všetci vedia, že ste mnohonásobným víťazom celoslovenských recitačných súťaží, vrátane Hviezdoslavovho Kubína. Využívate schopnosť ponúknuť posolstvo krásneho slova aj na pohreboch?
- Recitovanie je moja veľká záľuba. No musím povedať, že spôsob recitácie na pohreboch je úplne iný. Tam sa nedá recitovať, ako na súťažiach, tam musíte brať do úvahy i atmosféru, v ktorej to hovoríte, a najmä ľudí, ktorým je určená. Tú istú báseň nikdy nepoviem rovnakým spôsobom, nikdy nedám dôraz na to isté slovo, nikdy ju nerecitujem rovnakým rytmom. Dokážem si vybrať z básne také verše, ktoré v danom okamihu najsilnejšie zapôsobia, a keď mám potrebu ešte niečo silnejšie vypovedať, či zdôrazniť, tak si verše upravím, alebo jednoducho ich napíšem.
To je ďalšia vaša schopnosť. Vveď v mladosti ste sa venovali aj literárnej tvorbe, dokonca ste vyhrali celoslovenské súťaže pre mladých literátov, boli ste členom Klubu autorov. Zúročujete teda aj tieto svoje spisovateľské vlohy pri písaní smútočných rozlúčiek?
- Určite áno. Všetko, čo v rozlúčke poviem, sú moje vlastné myšlienky. Snažím sa pozostalým a prítomným povedať niečo, čo v nich zostane aj dlhší čas, čo im pripomenie človeka, s ktorým sa prišli rozlúčiť. A nechcem, aby to boli iba frázy, ale vždy dávam do myšlienok i svoje životné skúsenosti, určité posolstvo, chcem, aby sa ľudia s nimi pri počúvaní stotožnili, aby mi verili, aby mali pocit, že aj oni už niečo podobné vo svojom živote precítili. A veru sa nám i stáva, že prídu za mnou a recitátorkou pani Melániou Molnárovou neznámi ľudia a ďakujú nám. Dokonca viacerí nám už povedali, že to bolo„také krásne", hoci priznávajú, že pohrebu by mali dať iný prívlastok. Ale im sa žiada povedať práve tieto slová. A keď vám pozostalí povedia, že ste nebohého vystihli tak dokonale, akoby ste ho roky poznali, viete, že to, čo robíte, má zmysel. V poslednom čase ma zastavujú nielen známi, ale aj neznámi ľudia a vravia mi, že si želajú, aby som im práve ja spravil smútočnú rozlúčku. Dokonca pribúda tých, ktorí chcú, aby som povedal niečo dôstojné aj pred cirkevnými obradmi. A to ma teší i zaväzuje zároveň.
Ako píšete smútočné rozlúčky, z čoho vychádzate?
- Ja môžem vychádzať iba zo životopisu, ktorý dostanem. Iba podľa neho si vytvorím obraz o tom človeku. V niektorých životopisoch sú zašifrované prekrásne rodinné
vzťahy, dokážu vystihnúť farebnosť osobnosti zosnulého, iné životopisy sú neskutočne strohé, chladné, napísané možno iba z povinnosti. Aj to, ako je životopis napísaný, na akom papieri ho dostanem do rúk, mnoho prezrádza o rodinných vzťahoch. Najradšej by som o každom človeku hovoril pekne, ale nedá sa to. Nemôžete hovoriť o niekom, ako veľmi miloval svoju rodinu, keď to nie je pravda. Tí pozostalí to vedia. Preto im často aj volávam, aby som sa dozvedel aspoň niečo, na čom môžem postaviť svoju reč. Rodinné vzťahy v niektorých rodinách sú veľmi komplikované. Napríklad z podkladov zistím, že rodina niekoho zabudla spomenúť, ale keď im zavolám, tak mi povedia, že ho nechceli vôbec spomenúť. Svojim spôsobom ich chápem, veď nie každý sa dokáže vyrovnať so zákernosťou, podrazom či sklamaním. Ale keď sa lúčim s človekom, ktorého si všetci nesmierne vážili, ktorý bol doslova dobráčisko od kosti, ktorý všetkých miloval, a ktorý nezištne pomáhal iným, tak vtedy by som najradšej napísal niečo výnimočné, nezabudnuteľné a povznášajúce. Takéto rozlúčky sa mi píšu najlepšie. Naskočí mi prvá myšlienka a ostatné, akoby prichádzali samé. Niekedy mi to dokonca tak pripadá, akoby mi pri písaní pomáhal zosnulý.
Musí to byť aj pre vás veľmi zložité, pretože odprevádzate na poslednej ceste rôznych ľudí: mladých, starších, tých, čo zahynuli tragicky alebo sami sa rozhodli odísť z tohto sveta...
- Máte pravdu. Každý pohreb je iný, pretože aj ľudia majú rozdielne osudy. Ale každého človeka sa snažíme odprevadiť dôstojne, na úrovni, a vôbec nám nezáleží na tom, či sa s ním prišli rozlúčiť dvaja ľudia, ale dvesto. A zakaždým je to pre nás obrovská psychická záťaž. Ono sa to iba tak zdá, že to plynie bezproblémovo. V našom vnútri, akoby padal vodopád. Už sme sa naučili ovládať svoj hlas, aby sa nám netriasol, udržať svoje slzy, kdesi pri ich prameni, aby nám nevyhŕkli. Ale keď odprevádzame svojich kamarátov, ľudí, ktorých sme dôverne poznali, aj nám je mimoriadne ťažko. Nedávame to síce najavo, ovládame sa, ale neskôr sa nám všetko znovu vybavuje. A ľútosť dobiedza ako neposedný vietor. Aj naše srdce sa zachveje, aj naša tvár zosmutnie.
Koľko pohrebov ročne robíte?
- Asi tak stovku. Mám totiž aj iné aktivity, ktoré mi niekedy neumožňujú rozlúčiť sa napríklad s najbližšími mojich kamarátov. A to ma mrzí najviac, pretože to odo mňa očakávali, dokonca niektorým som to i sľúbil. Úmrtie príde z hodiny na hodinu a ja mám mnohé aktivity zmluvne dohodnuté aj niekoľko týždňov či mesiacov dopredu, takže sa nedajú zrušiť. No boli aj také chvíle, keď som všetko zrušil a dal som prednosť poslednej rozlúčke so skvelým človekom.
Spomínate si aj na nejaké, povedzme, mimoriadne situácie?
- Asi nikdy nezabudnem na pohreb manželky herca Tibora Bogdana, ktorý by sa teraz dožil 90 rokov. Keďže sme v tom čase chodievali s majstrom po Slovensku s kabaretným programom, zblížil som sa nielen s ním, ale aj s jeho „Kucuľkou". Keď zomrela, obaja sme sa snažili vymyslieť niečo výnimočné, aby sme jej tým vzdali úctu. Mali sme predstavu, aká hudba tam bude znieť, čo kedy bude podfarbovať príjemná melódia. A predstavte si, asi päť minúť pred začiatkom obradu, vypadla elektrina. Vari prvý a poslednýkrát za tie roky, čo to robím. Tibči vravel, že to sa Kucuľka chcela takto rozlúčiť. Keď zomrel Tibor, tiež sa prišiel so mnou rozlúčiť. Neskoro večer nám niekto z ničoho nič opakovane silno zabúchal na skriňu v dcérinej izbe. Veľmi sme sa preľakli. Ráno sme sa dozvedeli smutnú správu...
Spomínam si ešte na jeden nepríjemný zážitok. Pred začiatkom obradu som zistil, že som si doma v Sučanoch zabudol smútočnú reč. Taký šok som nikdy nezažil. V tej chvíli som si nevedel dokonca spomenúť ani na meno zosnulej, hoci to bola manželka môjho známeho. Rýchlo som bežal do Sučian. Vrátil som sa s niekoľkominútovým meškaním a hoci rodina prijala moje ospravedlnenie, nemohol som zaspať niekoľko nocí, tak ma to trápilo. Nedokázal som sa s tým vyrovnať. Od tých čias si opakovane kontrolujem, či mám so sebou smútočnú reč. Už by som to nikdy nechcel zažiť. Ten nepríjemný pocit je stále vo mne.
Ako je to s fantáziou. Dá sa pri pohreboch vymyslieť predsa len niečo výnimočné?
- Bez nej by to nešlo. Vždy som sa snažil predstaviť si, čo musia prežívať pozostalí a čo by im pomohlo, keby to v danej chvíli počuli. No až keď som ten smútok zo straty milovanej osoby
precítil na vlastnej koži, až potom som zistil, čo sa to v človeku deje. Už viem, že každý chce, aby rozlúčka s jeho najdrahším bola najlepšia po každej stránke. Aby tam bol najlepší rečník, najlepšia recitátorka, najlepšia speváčka, najlepší hudobník, najkrajšie kvety. Aj my sme sa tak pred rokom chceli rozlúčiť s našou mamou. A toto mám teraz na pamäti, keď si píšem smútočnú reč. Pretože pohreb sa nedá zopakovať.
Takže môžeme povedať, že váš život plynie medzi dvoma cestami, medzi smútkom a veselosťou?
- Určite nie. Myslím si, že sa tie dve cesty vo mne vzájomne dopĺňajú a prekrývajú. Poeticky by som mohol povedal, že sú spolu zviazané ako husle a slák, ako slnko a svetlo. Sú pre mňa tak prirodzené ako moje dve oči. Oni ma charakterizujú, sú mojim poznávacím znamením. Bez jednej z nich, by mi niečo vzácne chýbalo.
Autor: md
