é jej ctiteľov.
Ako si spomínate na svoje začiatky v Martine?
- V martinskom divadle som začala hosťovať ešte ako štvrtáčka na VŠMU, potom som tu nastúpila nastálo a hrala od roku 1981 do roku 1987. Bolo to krásne obdobie, mala som šťastie na skvelých režisérov - pánov Petrovického, Vajdičku, Pietra... a aj na výborný kolektív. Vlastne, všade, kde som prišla, som mala dobrý kolektív. Pamätám si na prvú inscenáciu - Lysistratu, ktorú režíroval pán Petrovický. Boli sme na javisku tak trošku sporo odeté. Môj otec prišiel na generálku a ja som celá šťastná po predstavení dobehla za ním a pýtala sa ho, či sa mu páčilo. Bol v rozpakoch, povedal len: „Bolo to dobré, ale choď sa už obliecť."
V martinskom divadle fungoval akýsi systém krstných mám a otcov. Kto formoval vaše herectvo?
- Katka Vrzalová. To bola jedna bezprostredná žena, ktorá si s každým potykala a mne robilo problém povedať tejto pani herečke: Katka, ahoj. Mojou ďalšou tútorkou bola Naďa Hejná. Vtedy už nehrala, ale chodila na predstavenie a potom mi povedala pripomienky. Raz som za ňou dobehla zvedavá na jej názor. Povedala mi: „Dobré to bolo, len aj hlas používaj." Vlastne ona ma naučila hovoriť na javisku.
Vy ste vraj boli magnet pre mužské oči...
- Toto si nepamätám. Vždy som mala stáleho frajera a určite za mnou nechodili v takých húfoch... Ale vlastne áno, máte pravdu, mala som. S jednou partiou medikov som sa chodila lyžovať a s nimi povznikali i také chvíľkové vzťahy. Ale potom som ostala verná hercom (smiech).
Zapísal sa hlboko do vašich spomienok či srdca i Martinčan?
- Áno, samozrejme. Jožo Paulíny, s ktorým som chodila štyri roky na výške v Bratislave. Bol to môj prvý obrovský frajer. A keď sme skončili školu a prišla som do jeho rodného mesta, čo mohlo rozvinúť náš vzťah, tak sme sa rozišli (smiech). Teraz žije v Bratislave, podniká, tuším niečo s realitkami a občas ho stretnem na akciách s hudbou. Ostal jej verný.
Takto začínala - na martinskom javisku vV Kákošovej hre Dedičstvo na predaj v úlohe Michely spolu s Tomášom Žilinčíkom. FOTO: JAROSLAV BARAK
Pri toľkých ctiteľoch ste museli mať i bohatý program... Kde ste ho trávili?
- Mnohí krčili nosom, že Martin je malé mesto, že tu nie je čo robiť. Mne to vôbec neprekážalo. Dalo sa tu lyžovať, vlastne tu som sa naučila lyžovať. Ale inak som dosť času ako aj iní herci trávila v divadle, keď tu nebola telka a dabing. Myslím, že preto aj boli tie inscenácie také dobré - dosť sme sa im venovali. Pochodila som aj okolie Martina. Nechala som si poradiť, kam sa oplatí ísť, kde robia napríklad dobré kožuchy, kam ísť nemám. Pamätám si na prechádzky s Milošom Pietrom. Chodili sme za Martin na takú lúčku, tam sme si sadli a rozprávali sa. Joj, to boli krásne časy. Škoda, už sú preč...
Tak prečo ste z Martina odišli?
- Lebo chvíľu s tým entuziazmom vydržíte ísť z jednej inscenácie do druhej a potom začnete byť unavení. Hrala som hlavné a veľké postavy, nestíhala som robiť televízne inscenácie v Bratislave. Vtedy sa v Martine objavil režisér Jozef Bednárik, ktorý ma vzal do Nitry, potom som odišla do Bratislavy do Astorky.
V lete počas Dotykov a spojenia ste opäť stáli na javisku Národného domu. Po koľkých rokoch to bolo?
- Naposledy som na ňom stála asi niekedy v roku 1987, keď som odišla. Teraz som len obdivovala, ako sa divadlo po rekonštrukcii zmenilo. Normálne som ho trošku nespoznávala. Ale ten genius loci tam stále je.
Neuveriteľne vždy sršíte entuziazmom a optimizmom. Kde ho beriete?
- Neviem. Ja som asi na kľúčik, som taký slniečkový človek. Nabíjam samu seba. Ani neviem, čo je to depresia. Problémy si nepripúšťam, život vnímam optimisticky. Je to všetko v každom z nás. Netreba sa problémom poddávať, ale bojovať.
Vyhľadávajú vás ľudia, aby sa od vás nabili?
- Áno. Boli sme na zájazde v New Yorku a Szidi Tobias sedela smutne oproti mne. Bolela ju hlava, bolo jej čudne. Objala som ju a dala jej zo svojej energie. Lenže... Kým ona sa o chvíľu smiala, mňa začala hrozne bolieť hlava. Tak som si povedala, že to už nikdy robiť nebudem (smiech).
