ať vlasť na medzinárodnej scéne. A ešte niečo, čo k hokeju patrí - potlesk zaplnených tribún, často skandujúcich jeho meno.
V aktuálnom ročníku hokejových súťaží ste sa z ľadu vytratili. Máme tomu rozumieť tak, že ste definitívne skončili svoju kariéru?
- V minulej sezóne som ešte pravidelne chytal za ligový Kubín a potom od januára za Prievidzu. Po sezóne som sa však začal viac venovať rodine a svojim povinnostiam pri stavbe domu, takže som sa menej zaoberal hokejom. Vyzerá to tak, že už takmer na sto percent prišiel definitívny koniec mojej hokejovej kariéry. Asi už stačilo toľké odriekanie.
Ale oficiálnu rozlúčku s kariérou ste ešte nemali?
- Vlastne ani neviem, či nejakú vôbec budem mať. Na Slovensku sa to akosi „nenosí". Napokon ani neviem, kde by som ju mal mať, lebo posledné roky športovej kariéry, počas ktorej som 17 sezón stál v bránke Martina, som strávil v zahraničných kluboch a môj hokejový „koniec" doznieval na martinskej farme v Kubíne a v Prievidzi. Ak by si predsa niekto na mňa spomenul, určite by ma to milo prekvapilo.
Až do svojej štyridsiatky, ktorú ste oslávili v máji, ste sa pohybovali vo vrcholovom športe. Máte recept na to, ako sa dá tak dlho udržať športová forma?
- Keby mi pred rokmi niekto povedal, že to na ľade potiahnem až do štyridsiatky, asi by som sa mu vysmial. Keď som ako sedemnásťročný prišiel do kabíny martinského áčka, tak najstarší hráči v kádri mali len čosi nad tridsať rokov. Najstarší Pavol Zimel skončil s hokejom keď mal 36 rokov. Vtedy by ste štyridsiatnika v kádroch mužstiev ťažko našli. Teraz to už nie je až taká rarita. Recept na hokejovú dlhovekosť je jednoduchý a odvíja sa od životosprávy, prístupu, a samozrejme od zdravotnej stránky športovca.
Vy ste boli známy špecifickým spôsobom prípravy. Aký ste mali na ňu recept?
- Išiel som vlastnou cestou. Po krátkom oddychu som v lete trénoval individuálne. Snažil som sa najmä o to, aby moja príprava bola pestrá a aby som ju nikdy neoklamal.
Popri hokeji ste spočiatku študovali na vysokej škole. Ako sa dali zladiť všetky povinnosti?
- Na konci osemdesiatych rokov som využil možnosť diaľkovo študovať na vysokej škole v neďalekej Žiline. V tom čase nik ani neuvažoval, že by sa mohol uživiť športom a tak sme skôr mysleli aj na zadné dvierka. Až rok po skončení vysokej školy som sa stal profesionálnym hokejistom a hokej sa mi stal obživou.
Vráťme sa o niekoľko rokov dozadu. Pred pätnástimi rokmi ste v drese MHC Martin famózne vhupli do extraligy. Tretie miesto je doteraz najväčším úspechom martinského hokeja na domácej scéne. Ako si na to spomínate?
- Na to sa nedá zabudnúť. Bol to úžasný vstup Martina na extraligovú scénu. A pričinilo sa o to mužstvo väčšinou poskladané z domácich odchovancov. My sme pri vstupe do extraligy s úctou hľadeli na naše vzory - Trenčín, Košice a Slovan - mužstvá, ktoré hrali federálnu ligu. To boli jasní favoriti. To, čo sme dokázali, ozaj nik nečakal. V súboji o tretie miesto sme porazili v predĺžení rozhodujúcim gólom Roba Kráľa Slovan na jeho ľade.
Okrem vás vtedy vstúpilo do veľkého hokeja viacero martinských odchovancov. Ako si spomínate na toto obdobie?
- Bolo jedno z najkrajších v celej mojej hokejovej kariére. Otvoril sa nám hokejový obzor a viacerí sme sa od tohto úspechu dokázali aj odraziť. Ale bolo to dôležité obdobie aj pre celý martinský hokej, lebo sa potvrdilo, že pracovať s mládežou sa oplatí.
Práve Slovan, ktorý aj vďaka vašim bravúrnym výkonom skončil v prvej slovenskej extraligovej sezóne za Martinom, bol neskôr vašou prvou mimomartinskou stanicou...
- Slovan hľadal k Čapkovi, ktorý prišiel zo Sparty Praha, ďalšieho brankára a vyhliadol si mňa. Bol za tým tréner Ernest Bokroš, ktorý ma prehovoril. V Bratislave som bol na ročnom hosťovaní, ale žiaľ vo finále extraligy sme prehrali s Košicami. Slovenský majstrovský titul som neskôr získal vo zvolenskom drese. A nebol som tam vtedy jediným Martinčanom. Spolu so mnou si majstrovský pocit vychutnal Jaro Török.
Prakticky na sklonku kariéry ste využili možnosť odísť do zahraničia - do Rakúska, neskôr do Anglicka...
- Som vďačný za to, že som mal možnosť chytať aj v zahraničných mužstvách. S Grazom som v rakúskej lige skončil na štvrtom mieste a v Nottinghame som si k slovenskému mohol pridať aj titul majstra Veľkej Británie. V mužstvách, v ktorých som pôsobil, bolo dobré hokejové zázemie s veľmi dobrými podmienkami a so skvelou, Martinu podobnou hokejovou kulisou. Najmä nová a krásna hala v Nottinghame bola na naše zápasy takmer vždy vypredaná. V hľadisku neskoršieho majstra akoby vôbec neboli chladní Angličania. Oslava nášho titulu bola sprevádzaná búrlivými ováciami. Titul sme získali vďaka samostatným nájazdom, v ktorých som v bráne obstál, takže moja radosť z titulu bola o to väčšia.
Pre športovca je iste najväčšou cťou reprezentovať svoju vlasť. Vám sa to v silnejúcej konkurencii slovenských gólmanov podarilo. Spomeniete si občas na toto obdobie?
- Určite. Mal som to šťastie, že som sa dostal do československých mládežníckych výberov a neskôr aj do slovenských reprezentácií. Vrcholom mojej kariéry nepochybne boli nominácie do slovenskej seniorskej reprezentácie, hoci viac ako v áčku som si zachytal za jej béčko. Bol som v kádri mužstva pri kvalifikácii o postup na OH v Nagane, ktorá sa hrala v Nemecku, a potom aj na šampionáte v nórskom Oslo. Hoci som sa na týchto podujatiach do brány nedostal, beriem to ako veľký úspech v mojej hokejovej kariére.
Istý čas ste vo Zvolene tvorili dvojičku so súčasným brankárom Martina Karolom Križanom...
- Karol, ako mi dávnejšie sám povedal, bol dlho mojím fanúšikom. Nie je bez zaujímavosti, že najprv on, keď prišiel z Liptova, mi robil vo Zvolene dvojku a potom sa naše úlohy vymenili. Neskôr som sa tešil najmä z jeho úspechov vo Švédsku a rovnako v slovenskej reprezentácii. Držím mu palce, aby sa mu rovnako darilo aj v Martine.
Vaša bohatá kariéra je studnicou brankárskych skúseností. Mienite to využiť napríklad na trénerskom poste?
- Minulý rok som na FTVŠ v Bratislave získal druhú najvyššiu trénerskú licenciu. V minulej sezóne som v Dolnom Kubíne trénoval brankárov, ale to bolo zatiaľ všetko, pravda, ak nerátam, že som pred rokmi trénoval aj martinské hokejistky. Nedávno boli síce náznaky, že by som mohol trénovať pri mládeži v Martine, ale zatiaľ k ničomu záväznému zo strany klubu nedošlo.
VIZITKA
Rastislav Rovnianek
Narodil sa 23.5.1969 v Martine. S hokejom začal v roku 1977. Na poste brankára prešiel mládežníckymi družstvami a ako 17-ročný absolvoval krst v celku mužov. V roku 1992 dokončil diaľkové štúdium na VŠDS v Žiline a získal titul inžiniera. Počas svojej kariéry obliekal dresy klubov: MHC Martin, Slovan Bratislava, HKm Zvolen (v drese klubu sa stal v roku 2001 majstrom Slovenska), HC Nitra, Graz (Rakúsko), Nottingham Panthers (v drese klubu sa stal majstrom Veľkej Británie), Detva, Dolný Kubín, Prievidza.
V slovenskej reprezentácii odchytal dve stretnutia - proti Rumunsku a Nemecku. V roku 1999 bol tretím brankárom Slovenska na svetovom šampionáte v Nórsku. Bol v reprezentačnom kádri kvalifikácie na OH v Nagane.
