rom sveta v boxe, aj keď "len" juniorským.
Čomu sa venuje bývalý vinikajúci boxer Michal Franek v súčasnosti?
- V roku 1995 som si založil živnosť a od vtedy ma živí stavebníctvo. Občas si ešte chodím zatrénovať do telocvične, ale je to vyložene len pre zábavu. Niekedy ma aj starí kamaráti pozvú na rôzne exhibície a výročia. Tesne po skončení aktívnej kariéry som sa venoval aj mládeži, no nebolo ľahké zladiť pracovné povinnosti s boxom a tak dostala prednosť živnosť.
Doma vás bolo osem súrodencov, piati bratia a tri sestry...
- Rodičia nás určite nerozmaznávali, naopak mali s nami plné ruky práce. Ja s priznám bez mučenia, občas som sa v škole aj pobil, bol som od malička šinter.
Teraz nám priblížte vaše športové začiatky?
- V rodných Gbeľanoch som hrával futbalo, ale neboli mi cudzie ani iné športy. Na boxerský tréning ma po prvý krát zaviedol do Martina brat Miro. V tom čase som mal dvanásť. Zapáčilo sa mi tam a začal som do Turca dochádzal na tréningy. Zo školy som priletel domov, hodil tašku do kúta a utekal na vlak do Vrútok. Odtiaľ autobusom do Martina. Keď som nechytil spoj, tak ma doma uvideli až večer okolo deviatej. V štrnástich som z Martina putoval do strediska vrcholového športu v Dubnici.
Ako vtedy vyzeral denný režim v stredisku vrcholového športu?
- Od 11. do 13. h tréning, potom obed. Do 17. h odpočinok a potom druhá tréningová jednotka, ktorá končila o 19. h. Nasledovala večera a potom osobné voľno. Samozrejme popri tom bolo treba stíhať aj školu. Ak sme boli na sústredeniach tak sa trénovalo dokonca trojfázovo.
Zohral vo vašom napredovaní výraznú úlohu brat Jano, ktorý už bol bronzovým olympijským medailistom?
- Dal mi boxerské základy. Mal dobrú techniku aj silu úderov. Boxovali sme všade, kde sa dalo. Napríklad aj doma na záhrade. Niekedy sa stalo, že mu ušla ruka a potom sme sa tak po bratsky pochytili. Brat ma učil, ale nepoučoval, za to som mu vďačný.
Spomeniete si ešte na svoje prvé ligové vystúpenie medzi seniormi?
- Bolo to v roku 1983 a ja som vtedy boxoval v drese Martina v legendárnej pražskej Lucerne. O rok neskôr som ako sedemnásťročný získal titul majstra ČSSR. Vo finále hmotnosti do 71 kg na mňa nestačil Mariáš z Ústi nad Labem.
Prvú veľkú medailu ste získali v roku 1984 na juniorských majstrovstvách Európy v Tampere. Bola nakoniec strieborná...
- Mohla byť aj zlatá, no môj súper v boji o najcennejší kov Volkov musel na ceste do finále zdolať o jedného súpera menej. V rozhodujúcom dueli mi akoby skameneli ruky a moje údery stratili na presnosti aj razancii.
Zrejme najväčší úspech kariéry ste dosiahli o rok neskôr, keď ste sa stali juniorským majstrom sveta. Ako si z odstupom času spomínate na tento turnaj?
- Žreb mi moc neprial. Hneď v prvom kole som dostal Kubánca Lamotu. Bol to chlap ako hora a dával strašné bomby. Navyše ja som mal za sebou krutý týždeň, pretože kvôli nadváhe som musel zhadzovať, aby ma zaradili do mojej váhovej kategórie. Nakoniec mi rozhodcovia po tuhom boji dopriali víťazstvo na body 3:2. Mojich ďalších súperov Kórejca Yo Da, Angličana Robinsona aj Unglajba z NSR som zdola pomerne hladko a tak na mňa vo finále čakal boxer z vtedajšieho Sovietskeho zväzu Denisenko. Mal drobnejšiu postavu a tak som mohol ísť až k nemu a bodovať zblízka. Po víťazstve 5:0 na body mi zostali sily už len na obrovskú radosť.
Potom ste ako čerstvý juniorský majster sveta prehrali v domácom ligovom ringu z Martinčanom Stanislavom Laščekom. Prečo?
- Musím priznať, že som narazil na húževnatého súpera. Nebola to však jasná prehra a rozhodcovia mohli dať zápas aj mne. V tom čase som však moc netrénoval a po svetovom šampionáte bolo treba aj trochu zregenerovať.
V tom istom roku rozvírila hladinu aj vaša prehra vo finále majstrovstiev Československa v kategórii do 71 kg v Nitre so starším bratom Jánom. Ako to vtedy bolo?
- V prvých dvoch kolách sme divákom obidvaja predviedli po všetkých stránkach špičkový box. Tak to vtedy hodnotili aj odborníci. Ja som však do tretieho kola nenastúpil a Jano vyhral. Bola to taká bratská dohoda, bol starší a tak mal prednosť.
Boli ste aj účastníkom dvoch olympijských hier. Bol to zážitok zažiť na vlastnej koži atmosféru najväčšieho športového podujatia na planéte?
Mohol som cestovať už na hry do Los Angeles v roku 1984, no kvôli bojkotu sme tam nakoniec neštartovali. Môj olympijsky sen sa tak naplnili až o štyri roky neskôr v Soule. Tam som stroskotal až vo štvrťfinále na výbornom Američanovi Royovi Jonesovi Jr. Od medailových bojov ma delil len krôčik. Škoda, že mi vtedy viac neprial žreb. Následne v Barcelone už moja forma nebola taká dobrá a vypadol som hneď v prvom kole.
Vašu bohatú zbierku športových úspechov zdobia aj dve strieborné medaile z majstrovstiev Európy. Spokojný s takýmto rezultátom?
- V roku 1989 ma vo finále porazil Henry Maske z vtedajšej NDR V roku 1991 som v boji o titul nestačil na ďalšieho Nemeca Svena Ottkeho. Mal som však smolu, pretože už v prvom kole mi zranil kľúčnu kosť Bulhar Ibishev, keď mi do nej narazil hlavou. Ďalšie dva súboje som ešte dokázal vyhrať, no pred finále bola moja ruka už úplne modrá a tak mal Ottke cestu za zlatom výrazne uľahčenú.
V súčasnosti je v súvislosti so športom často skloňovaný aj doping. Stretli ste sa počas svojej kariéry s nedovolenými prostriedkami?
- Dávali nám rôzne nápoje a prípravky a človek ani nemohol vedieť čo pije, jednoducho dôveroval ľuďom okolo seba. Vedome som určite nikdy nič nevzal. Raz sme boli tri týždne na sústredení v Sýrii. Potom sme hneď z tepla cestovali na turnaj do zamrznutého Ruska. Po ceste som prechladol, ale lekár mi nemohol dať ani obyčajné kvapky proti nádche, pretože obsahovali zakázanú látku. Je pravdou, že najmä východní Nemci svojim skleneným pohľadom a čudným správaním pôsobili podozrivo. Pamätám si, že technickí Kubánci ich často tĺkli ako žito. Dederóni však boli ako guma. Po ťažkom údere vyskočili na nohy akoby sa nič nestalo a boxovali ďalej.
Najmä v poslednej dobe je mediálne známejšou osobou váš brat Ján. Ste spolu v kontakte?
- Jano pracuje v Slovenskom Novom Meste, kde v boxerskom klube trénuje mladých chalanov. Pomerne často tam organizujú aj boxerské zápasy. Viem, že ho to baví a dúfam, že mu to vydrží. Občas si zatelefonujeme a pokecáme čo máme nového.
Vo vašich stopách kráča aj syn Michal. Ako vyzerá jeho kariéra?
- Rozbehla sa celkom sľubne. Mišo sa stal juniorským majstrom Slovenska, ale potom ho v rozlete pribrzdili zdravotné problémy.
Má majster sveta a účastník dvoch olympijských hier nejaký nesplnený sen?
- Napríklad v susedných Čechách už fungujú malé telocvične, alebo kluby, kde si chodia mladí zaboxovať. Ľudia sa tam môžu odreagovať, alebo aj posedieť v bare pri kávičke, alebo pivku. Chcel by som také niečo postaviť aj v Martine. Keby bol v ponuke dobrý pozemok, hneď do toho idem.
Rodina pokope. Zľava dcéra Michaela, Michal Franek, manželka Zuzana a malá neter Anetka. FOTO: AUTOR
VIZITKA
MICHAL FRANEK
Narodil sa 18. 1. 1967 v Gbeľanoch pri Žiline. Začal s boxom v ZŤS Martin, podstatnú časť kariéry strávil v Dubnici a vojenčil v Dukle Olomouc. Štartoval na dvoch olympijských hrách. V Soule 1988 sa dostal do štvrťfinále a v Barcelone 1992 skončil v prvom kole. Na ME seniorov získal dve strieborné medaily (1989, 1991). Je juniorským majstrom sveta zlato vybojoval v roku 1985 v Bukurešti. Z juniorského európskeho šampionátu má aj jedno striebro z Tampere 1984. Môže sa pochváliť aj piatimi titulmi majstra ČSSR.
