Pavla Baričáka ľudia poznajú ako večne usmiateho, milého človeka. Riadi sa totiž heslom, že ľudia by mali byť na seba usmiati a dobrí počas celého roka a nielen na Vianoce. Počas vianočných sviatkov sa k ničomu nenúti, hoci ich trávi sám, neskutočne si ich užíva.
„Povypínam mobily, pevnú linku, zvonec pri dverách. Natiahnem si staré, vyťahané tepláky, uvarím si preparádnu fazuľovú polievku a venujem sa sám sebe. Čítam, píšem, pozerám dokumentárne filmy, spím...," opisuje svoj vianočný rituál Hirax bez akéhokoľvek smútku a nostalgie za tradíciou. Keď večer na chvíľku zapne mobily, esemesky sa len sypú.
„Paľko, príď k nám. Na Vianoce by nikto nemal byť sám," valí sa od rodiny, od frajerky, kamarátov, blízkeho okolia.
A ja im odpovedám: „Veď ste mi priali šťastné a veselé. A ja som teraz skutočne šťastný. Maximálne. A vy sa ako máte?" pýtam sa druhej strany.
Prichádzajú odpovede: „Mama bola celý deň nervózna. Stále nás hnala do upratovania, varenia. Štekala po otcovi, no bolo to zlé." Alebo: „Otec je pripitý, nič moc." Prípadne: „Nuda. Obžierame sa. Prišla rodina, no déééés!". Občas príde záverečné slovo: „Paľko, závidím ti tie tvoje pokojné, alternatívne sviatočné dni."
Nadškrtol myšlienky, pri ktorých skončí väčšina Slovákov počas sviatkov. „Keď raz budem mať deti, zakážem milovanej manželke extrémne variť a upratovať. Je lepšie sedieť pri párkoch v nedoupratovanom byte v atmosfére lásky ako v paláci čistoty pri sedemnástich chodoch v ovzduší chladu. No a tento rok môj zvyk poruším určite," tvrdí. V utorok totiž odlieta do Mexika a vráti sa až na Silvestra, takže Vianoce strávi pri rozsvietenom kaktuse niekde na mexickej pláži. Na otázku, či mu nebude za našimi slovenskými Vianocami smutno, odpovedal pozitívne.
„Keď som včera vyšiel do centra Martina a prvýkrát som ho našiel dýchať v tom nádhernom guľovo-vločkovom náleve, trošku mi stiahlo srdiečko. Ja tie slovenské Vianoce totiž milujem," dodal jednoznačne.
