Hoci prežila ťažké detstvo, so svojou rodinou je teraz šťastná a vianočné sviatky sa chystá prežiť najkrajšie, ako vie.
MARTIN. Domček v Borcovej hľadala Jana Sára dlho. Ako sama povedala, už je veľká dievka a nechce sa jej platiť nájom. Krok po kroku sa teda dopracovala k vlastnému bývaniu. „Dýcha históriou, má okolo tristo rokov," prekvapuje na úvod. K nemu už pristavila aj vrchné poschodie a ďalšiu izbu. „Hore budem mať ateliér, veľmi sa naň teším," tvrdí výtvarníčka.
Hľadala chalúpku, z ktorej raz urobí hrad
Predtým bývala šestnásť rokov v Necpaloch, kde liečiteľskú kariéru začala. „Keby som našla takúto chalúpku v Necpaloch, ostanem tam. Nenašla som a novú som si netrúfala postaviť," hovorí. „Teraz sa tam stavia na kopci, ktorý nazývajú morový, uznajte, tam som žiť nemohla. Mátalo by ma tam," hovorí so smiechom sympatická štyridsiatnička. „Jediné, čo mi tu chýba, je hora a schody. Chcela som tu dokonca postaviť vežičku, no to asi neskôr," hovorí. „Na tvorbu sú tu však ideálne podmienky. Je tu ticho," tvrdí okrem iného aj autorka úspešnej knihy Samorast - rastiem sama. Jej životné motto nájdete v jej úvode. Len ten, čo verí v nemožné, je sám schopný také veci tvoriť. V knihe sa dočítate aj rôzne príbehy, tie napísal sám život. Neustále pribúdajú, preto pripravuje aj pokračovanie. Naň si však záujemcovia musia počkať, kým sa autorka finančne zotaví z prestavby domu.
Cez sviatky u nej nikto plakať nebude
Rodáčka z Turčianskych Teplíc zdedila výnimočnú schopnosť liečiť bioenergiou po babke. „Ona svoju energiu využívala negatívne a o nej ani hovoriť nebudeme," upozornila stroho. Pyšná nie je ani na svoju matku, ktorá svoje deti, vrátane Jany, týrala. Detstvo ju však v niečom inšpirovalo, ona taká na svoje deti v nijakom prípade nebude. „U nás na Vianoce nikto plakať nebude," hovorí. „Vianočné sviatky sú najkrajšími v roku a nie sú o prehýbajúcich sa stoloch a darčekoch. Ide tu o porozumenie, lásku, starostlivosť, ale aj o to, akí budeme v budúcnosti," tlačia sa jej slzy do očí.
Večná študentka
Liečiť začala asi ako dvadsaťročná, experimentovala na kamarátke, ktorú stále niečo bolelo. Utíšiť bolesť sa jej podarilo aj pri malej dcérke, ktorej sa prerezávali zúbky. „Vtedy sme maľovali," spomína si presne. Dcérku sa jej podarilo utíšiť vďaka dobre miereným ťahom ruky ponad jej tváričku. Dievčatko sa utíšilo a oni mohli spokojne domaľovať byt. Tak to skúšala ďalej. Učí sa klasickú i alternatívnu medicínu a ľudia k nej chodia s dôverou a nádejou. Najmä tí, ktorým lekári povedali, že majú chronickú bolesť. Alternatívna medicína takú nepozná.
Ľudia sa boja o zamestnanie
Jana Sára si už síce nepamätá, koľko ľudí jej prešlo rukami, ale mohlo ich byť aj štyridsaťtisíc. Medzi nimi aj známe osobnosti. S niektorými sa však natoľko skamarátila, že je s nimi v kontakte dodnes. Ako napríklad známy fotograf Tibor Huszár z Bratislavy či hudobník Bobo Kantor žijúci v Prahe. Ľudia za ňou chodia s rôznymi problémami. Predtým sa vraj viac pýtali na medziľudské vzťahy, teraz ich otázky smerujú k tomu, či si udržia zamestnanie a akú budú mať finančnú situáciu.
Malý zázrak na počkanie
Spomína si aj na jeden príbeh, ktorý patrí medzi jej obľúbené. „Bolo to asi pred pätnástimi rokmi. Prišiel za mnou jeden manželský pár z Martina, ostali sme ako rodina," začína rozprávať príbeh dnes už vyliečeného šesťdesiatnika. „Zvonilo mu v ušiach. Liečili ho aj v Budapešti, ale nikto z lekárov mu nevedel pomôcť. Keď prišiel ku mne, obávala som sa, či mu dokážem pomôcť. Po prvej terapii sa jeho stav zhoršil, bola to reakcia na ňu. Druhýkrát som na neho nepôsobila dlho a zrazu ujo povedal: Dosť! Stačí! Už je ticho...," rozpráva Jana Sára. Takýto zázrak na počkanie sa jej odvtedy nepodaril. No tento pocit víťazstva si zapamätá do konca života.
