Mária Vantarová, psychologička z Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny v Martine
Starý rok je definitívne za nami. Niekto ho možno opúšťal s nostalgiou. Iný s odvahou prijať do svojho života nové výzvy. Predsavzatia na prahu nového a nepoznaného nesú zväčša v sebe nádej robiť niečo inák, lepšie. V tomto ohľade mi nedá nespomenúť nedávne stretnutie s priateľkou Táňou. Vo svojom živote už prekonala množstvo kríz, sklamaní, no aj napriek tomu si uchováva optimistický pohľad na svet. Veď uznajte sami. Každé ráno ju sprevádza jeden a ten istý rituál. Podíde k oknu, roztiahne žalúzie a s úsmevom upretým na vonkajší svet sa pýta, čo pekné ju aj dnes rozveselí, poteší.
Schvaľujem túto hru, pretože vedomým upriamením svojej pozornosti na niečo pozitívne už od rána, nastavujeme samých seba na nevyhnutný pocit vnútornej spokojnosti. Môžete namietať a tvrdiť, že ten nám už veľmi rýchlo dokážu ukradnúť naši domáci, ľudia v autobuse či kolega v práci. No aj tu si priateľka Táňa dokáže poradiť, pretože jej každodennou súčasťou je vešiak, na ktorý pomyselne vešia všetky svoje starosti, obavy, strachy, hnev. Funguje priam zázračne, pretože všetko zlé zostane mimo nej.
A problémy? Tie sa z vešiaka pomaly, ale isto rozplynú. V okamihoch nepohody zvykneme totiž toho druhého obviňovať, robiť ho zodpovedným za našu náladu, smútok, nešťastie. No pravda je tá, že všetko závisí od postoja. Pretože ako Táňa vraví, ak hľadíte na slona spredu, vidíte len uši, chobot a kly, ale ak sa postavíte zozadu, nájdete tam aj chvost J.
V Novom roku 2010 vám teda zo srdca želám blahobyt v láske, v zdraví, spokojnosti a v otvorenej mysli.
