ni Dírerovej vo veci "ľahostajnosti zamestnancov" (autorkou tejto poznámky nebola p. Dírerová - pozn. redakcie).
Že naše "cesty nie sú ani rýchle, ani bezpečné" je jednoducho "nedorozumenie". Cesta ako nehnuteľnosť už z podstaty nemôže byť rýchla a bezpečná. Môže byť dobrá alebo zlá, široká alebo úzka, atď. Alebo ten výrok máme chápať, že naše cesty sú "pomalé a nebezpečné"? Cesta I. triedy cez Sučany je teda aká? Pomalá a nebezpečná? Rýchly a bezpečný (alebo aj nebezpečný) je podľa mňa výlučne účastník cestnej premávky. Ak sa terajšia vláda rozhodla skvalitniť cestnú infraštruktúru, je jasné, že to bude voľačo stáť a to najmä tých, ktorí naše cesty takmer 20 rokov používajú. Presunúť maximum prepravy tovarov a osôb na cesty, a tým takmer znefunkčniť, mimochodom ekologickejšiu železničnú dopravu, je výsledok všetkých doterajších vlád, najmenej však terajšej, ktorej mýto ostalo v rukách ako "horúci zemiak".
"Lenivosť a ľahostajnosť" zamestnancov akejkoľvek firmy pri súčasnej 12,66-percentnej nezamestnanosti (v Martine asi vyššej?), nemôže byť príčinou "...zrušenia obchodu...". Kde je potom vlastník? Asi mu na tej firme nezáleží. Zamestnanci dokážu robiť divy, ak sú správne motivovaní. Lenivých a ľahostajných môže zamestnávať iba lenivý a ľahostajný majiteľ. Práca s ľuďmi je zložitá, ale dôležitá a nemalo by v nej chýbať vzdelávanie, motivácia a náročnosť.
Autor: Dedo Šteuček
