Po prvej svetovej vojne a sformovaní Československa vznikla otázka, z ktorého mesta urobiť hlavné. Martin mal na to všetky predpoklady - vynikajúcu geografickú polohu - stred Slovenska, odkiaľ bolo všade blízko, mesto malo bohatý kultúrny, literárny i politický život. Istý čas tu dokonca sídlila Slovenská národná rada. Martin však nebol hospodársky rozvinutý a ani architektonicky pripravený na to, aby mohol Slovensko reprezentovať. Mesto nemalo štatút mesta, ale len veľobce, po uliciach ktorej sa ešte koncom tridsiatych rokov špacíroval dobytok.
Ani po druhej svetovej vojne sa Martinčania sna urobiť zo svojho mesta hlavné nevzdali. Už malo iný výzor, dobudovalo sa. Opätovne žiadali predsedníctvo Slovenskej národnej rady v Košiciach, kde dočasne sídlila, aby si za sídlo zvolilo Martin uprostred krajiny a urobilo z toho mesta hlavné. Vyslovili aj pádny dôvod: ak sa majú dávať slovenské peniaze na výstavbu nejakého mesta, tak takého, aby nebolo sporné, či slovenské je, alebo nie. A takým nebola ani Bratislava, ani Košice. O post hlavného mesta sa zároveň uchádzali aj Žilina, Zvolen a Banská Bystrica. Hoci boli v boji o hlavné mesto rivalmi, vytvorili spoločnú organizáciu, ktorou vytvorili tlak, aby bolo hlavné mesto na strednom Slovensku.
Trolejbusy mali spojiť Martin s Vrútkami
Stavebná komisia vtedajšieho MNV v Martine sformovala predstavu, ako by malo hlavné mesto vyzerať. Keby sa ním Martin stal, výrazne by sa zmenil. Mesto by sa rozdelilo na staré a nové. Staré - centrum malo ostať neporušené, vládne budovy mali byť v novej časti. Tá sa mala rozkladať medzi Martinom, Vrútkami a cestou do Sučian, teda približne na území Priekopy a Košút. Autori návrhu - I. Thurzo, F. Štefunko, E. Philadelphy a V. Benický - počítali s výstavbou modernej budovy Slovenskej národnej rady, novým divadlom, dvoma modernými kostolmi, obchodnou sieťou moderných obchodných domov, budovami ministerstiev. Mestá Martin i Vrútky takto mali splynúť v jedno. Po druhej svetovej vojne na vŕšku Hrádok pri Košútoch - na Attilovom hrobe - mal vyrásť rozsiahly Pamätník SNP. Hoci položili aj jeho základný kameň, zostalo len pri zámere. Tak ako trolejbusová doprava. Jej základné kontúry vznikali ešte počas vojny v roku 1943. Dodávku a stavbu trolejbusovej trate mala zabezpečiť nemecká firma, avšak pre neskoršie vojnové udalosti sa stavba nezrealizovala. S trolejbusmi sa rátalo aj pri návrhu budovania hlavného mesta. Mali spájať Martin s Vrútkami, pričom ich východiskovou stanicou mala byť Bystrička. Oživiť túto snahu sa snažili viacerí predstavitelia mesta, naposledy napríklad exprimátor mesta Stanislav Bernát.
Martin takmer železničným uzlom
Už v roku 1947 prišiel z Bratislavy list, v ktorom stálo, že premiestnenie hlavného mesta na stredné Slovensko nie je z hospodárskych ani stavebných dôvodov aktuálne. Martinčania sa nevzdali. Viliam Žingor napísal brožúrku Organizujeme druhé Povstanie, ktorá obsahuje námety na vybudovanie Martina ako veľkomesta. Veril, že ak sa spoja všetky sily, za štvrťstoročie sa Martin zmení na 100 až 200 tisícové mesto...
Brožúra obsahuje aj návrh od občana, ktorý sa pod list podpísal ako Ing. Bod. Podľa neho sa mala v Košútoch vybudovať nová železničná stanica, cez ktorú by prechádzali všetky vlaky zo západu i východu a mala byť tiež východiskom smerom na juh. Preto navrhol zmeniť trať Vrútky - Kraľovany tak, že vlak by z Vrútok išiel najprv do Košút a odtiaľ do Turian. V povojnových rokoch sa zjavne uvažovalo, že nie Vrútky, ale Martin bude železničnou križovatkou na trati Košice-Bohumín. Pôvodná stanica mala slúžiť nákladnej doprave, osobná sa mala vybudovať pri Tomčanoch, odkiaľ by viedla trať do Košíc a oblúkom by sa napájala v Košťanoch na Banskú Bystricu.
Z malého mestečka veľkomesto
Sen o hlavnom meste sa odpoveďou Bratislavy skončil a pretransformoval sa v ďalší - v sen o veľkomeste. Malé mestečko sa zväčšilo, keď sa k nemu postupne v roku 1949 pripojili okolité obce - Košúty, Záturčie, Priekopa, Tomčany, Lipovec a Vrútky. Neskôr sa od Martina niektoré znova odpojili. V súčasnosti v metropole Turca žije viac ako 60 tisíc obyvateľov a stále neutíchajú snahy o vybudovanie druhého centra mesta. To by malo postupne vyrásť v Košútoch, na mieste, kde malo podľa prvých ambícií stáť sídlo prezidenta Slovenskej republiky. Ako sme sa dozvedeli na súčasnom Útvare hlavného architekta mesta, územný plán Košút sa už rozpracováva...
Ako to pôvodne malo vyzerať?
V roku 1941 na mieste štrkopieskovej bane pri príležitosti memorandových slávností mesto postavilo amfiteáter. Až o viac ako 30 rokov k nemu pribudla aj prevádzková budova.
Martinské kasárne plánovali architekti umiestniť za Národným cintorínom smerom do Dražkoviec. Druhá alternatíva - za riekou Turiec - sa napokon zdala byť lepšia.
Turiec má vraj ideálne podmienky na stavbu letiska, dokonca aj pre letisko vyššej kategórie ako bolo to, ktoré v päťdesiatych rokoch postavili v Tomčanoch. Vzniklo preň viac alternatív. Tá najlepšia počítala s letiskom pri Čepčíne, neskôr spracovali štúdiu pre Kláštor pod Znievom.
V 60. rokoch vyhral súťaž na úplnú prestavbu centra projekt, podľa ktorého mal v centre ostať iba katolícky kostol. Autori chceli zlikvidovať historické budovy od kostola po Neografiu. Zväz slovenských spisovateľov s pamiatkármi však napísali do časopisu Kultúrny život otvorený list Slovenskej národnej rade, ktorá tento zámer zastavila.
V Príbovciach plánovali výstavbu vodnej nádrže, medzi Turanmi a Krpeľanmi mala vzniknúť tepelná elektráreň.
V rokoch 1967 až 1973 postavili blízko miesta Vajanského domu administratívnu budovu štátnych orgánov, kde sa časom presídlil aj mestský úrad. V roku 1997 však vznikol nápad vystavať novú radnicu. Tá mala stáť vedľa divadla aj so sobášnou sieňou. Či bude stáť, je však otázkou pre budúcnosť...
