svoje šťastie. Na naše otázky odpovedá Pavel „Hirax" Baričák.
Každý človek je zakorenený v detstve. Aké bolo to vaše? Čím ste chceli byť, čo vás formovalo?
- Sbratom sme sa narodili vOstrave, otec tam dostal robotu, takže sa tam naši presťahovali. Môj otec bol alkoholik azažili sme všetko, čo sa vtakomto prípade vrodine zažiť dá. Bitky, úteky, záchrany, schovávačky. Keď som mal sedem rokov, mama našla odvahu azobrala nás späť na Slovensko - do Prievidze. Tam bola doma. Smamou sme sa neskôr sťahovali do Martina - učila sa tu za zdravotnú sestru adostali sme tu byt. Ja som si vybral opak toho, čo som doma vdetstve zažíval. Nikdy som neudrel ženu, ani salkoholom nie som až taký verný kamarát. Hoci - mohlo ma to premôcť. Som narodený vznamení leva aolevoch je známe, že neduhom podľahnú rýchlo. Veď sa to stáva často, že dieťa kopíruje to, čo zažilo vo svojom detstve. No ja som to všetko znova prežiť nechcel. Čo mi berie energiu, od toho dávam ruky preč.
Aký ste boli žiak?
- Učil som sa veľmi dobre, no mal som svoje obľúbené ineobľúbené predmety ako nakoniec každý. Na čítačkách teraz ľuďom hovorím, že som neobľuboval dejepis, hoci som zneho mal jednotku. Nečítal som povinnú literatúru, hoci slovenčinu mám rád adnes dokonca píšem. Azo zemepisu? Dvojky, trojky. Neveria mi. Myslia si, že asi chcem byť zaujímavý. Ale ja som vtedy naozaj nemal potrebu študovať „za cestovateľa". To až časom ma toto všetko začalo zaujímať - čítať velikánov, faktografickú literatúru, sedieť nad mapami. Až vtedy, keď som si mohol vybrať. Ja sám anie inštitúcia, ktorá mi to prikázala. To všetko ma začalo brať, až keď som skončil vysokú dopravnú vŽiline. Študovať som išiel preto, aby som nemusel na vojnu. Akeď som skončil vysokú, ani deň som nerobil vo svojom strojárskom odbore. Dva roky som bol na podpore acvičil na gitare. Hudba ma vždy nesmierne bavila.
Hudba?
- Hudba je vec srdca. Chcel som hrať, tak som hral. Až potom prišlo Rádio Rebeca azvukárčina vňom. Smojimi kapelami som veľa koncertoval a nahrával vštúdiu albumy. Ztoho vyplynulo zasa manažovanie koncertov, festivalov aodtiaľ som sa dostal kinternetovému obchodu shudobnými nosičmi aich vydávaniu. To, že som sa pohyboval medzi mladými, že som často počúval ich spovede, že som videl do kuchyne ich rodín, že som poznal, ako rozmýšľajú, ako riešia svoje problémy, ako sa trápia, milujú, rozchádzajú aschádzajú so svojimi kamarátmi a kamarátkami - to všetko mi dalo množstvo tém. Niekedy stoka, niekedy slnko. To je moja inšpirácia.
To je fakt. Vaše knižky nie sú zo salónov. Považujete sa za rebela?
- Vždy som bol rebel. Učitelia na strednej škole imama by vedeli rozprávať. Nikdy som nemal problém povedať, čo si myslím. Asi som už vtedy tušil, že netreba ísť proti vlastnej duši.
Škola je ale rebélia v malom. Zažili ste aj veľké, zásadné rebélie. Vo vašich knižkách sú na každej druhej strane...
- To áno. Ale snažím sa, aby prevažovala ľudskosť, dobrota vakejkoľvek situácii. To je viac ako hociktorý zákon. Pravidlá svedomia nás vživote posunú ďalej ako bezmyšlienkovité opieranie sa onejaké spoločenské normy, ktoré si ľudia vymysleli. Ľudí treba počúvať aaž keď niekto urobí niečo - napríklad aj moji hrdinovia - čo sa vymyká norme, je tu moment, keď musíme uvažovať, prečo to robí, čo tým sleduje, čo ho motivuje tak konať. Pochopiť iného je základom prijatia. Ak nejakú pravdu hovorí tisíc ľudí, to ešte neznamená, že je to pravda. Možno práve on je ten, ktorý vtej chvíli vidí ďalej ako ostatok. Sú toho plné dejiny.
Ale vám dejepis v škole nešiel...
- V škole nie. To až neskôr som začal čítať všetku tú povinnú literatúru. Prišiel som na chuť Johnovi Steinbeckovi, F. M. Dostojevskému, Kurtovi Vonnegutovi, Nikolajovi Vasilievičovi Gogoľovi, Normanovi Mailerovi ainým. Začal som študovať mapy, cestoval som po nich celé hodiny. Ahistória? Pochopil som, že história sveta je to isté ako jeden život človeka. Ak sa niekto poučí, nemusí chyby opakovať, nemusí to všetko prežívať druhýkrát. Aj rebelov preto treba počúvať, ale hlavne samých seba. Vlastné srdce nám povie, čo máme robiť, hoci to môže na prvé „počutie" vyzerať, že si uškodíme. Ale ľudia by boli šťastnejší, keby robili to, čo ich baví. Čo človek robí zlásky, tam je jeho miesto.
To je váš príbeh?
- Áno, aj môj. Hovoril som otom, že ma vistom čase hrozne bavila hudba, apritom som sa vôbec na dráhu hudobníka nepripravoval. Prišla potreba - chcem hrať na gitaru. Hral som aokolie ma začalo rešpektovať. Čo podvedome cítime, tomu netreba odporovať. Ak chcete maľovať, maľujte, ak chcete písať, píšte. Hneď abez úvah otom, čo na to povie ostatok sveta. Človek sa nemá brániť tomu, čo hovorí jeho srdce. Čo sa má narodiť, to sa narodí. Pamätám si na svoje pocity, keď som začal písať. Arovno román: Raz aj vpekle vyjde slnko. Nič ma vtedy od toho neodradilo. Keď som bol hotový, dal som to prečítať kamarátke, pár priateľom. Neverili mi, že je to moja práca. Mysleli si, že som to niekde odpísal. Aja som len potreboval dostať zo seba pretlak pocitov. Išlo to samo. Keby som to zo seba nedal von, prasknem, umriem. Kto tvorí, vie, očom píšem. Tvorenie je energia, očistný prúd.
Čím sa dnes cítite viac? Cestovateľom, hudobníkom, spisovateľom, poetom, fotografom...?
- Teraz momentálne ma najviac napĺňa písanie. Veľmi rád cestujem, veľmi rád stojím na pódiu, ale keď som sám, myšlienky sa derú von, na papier. Akoby som bol médiom. Počúvam, čo ku mne príde aja to potom položím na papier. Nemám vymyslenú kostru príbehov, ani hrdinov, ani finále. Nič. Akosi to všetko vždy vyplynie samé. Všetky tie dialógy, úvahy...
Toto myslíte vážne?
- Vážne. Bol som nedávno na Jašíkových dňoch na Kysuciach. Pozvali ma tam vrámci literárneho festivalu. Bola tam aj súťaž mladých spisovateľov a žurnalistov. Večer sme šli všetci na pivo azačali rozprávať otom, ako treba písať román, ako si spracovať najskôr charakteristiku postáv, premyslieť vzťahy medzi nimi, spoločenský kontext... Dopil som víno, čo som mal pred sebou, aodišiel som spať na hotel. Nemohol som tie teórie počúvať. Ja tak vôbec nepíšem. Sadnem si avety sa mi akoby samé ukladajú pred oči. Povzbudil ma aj Robo Mankovecký zdivadla. Tiež sa ma pýtal, či som to študoval. „Dej, čas, priestor - všetko máš. Je tam napätie, postavy sa špecifikujú cez dialógy, rozhovory máš trefné azábavné," zhodnotil apotom mi povedal, nech píšem, ako viem aj bez teórie ahotovo.
Vo vašich románoch ventilujete veľa tém naraz. Náboženstvo, spoločnosť, škola, rodina, generačné problémy, výchova. Je to zámer? Vaša značka?
- Nerozmýšľam otom takto. Chcem sa ľuďom dostať do kuchyne, do duše amožno aj dať návod, ako riešiť problémy. Je doba, kedy sa všetci učíme cez vzťahy, choroby. Učíme sa matematiku, chémiu, geometriu, ale ako sa starať osvoje vlastné šťastie či ako riešiť vnútorné problémy, to deťom nikto nehovorí. Prečo nie sú na školách hodiny psychohygieny, psychológie, teória zdravej výživy, meditácie, riešenie vzťahov, princípy pozitívneho rozmýšľania, že každá choroba nám chce niečo povedať? Ak je niekto šťastný, robí šťastnými aj ľudí okolo seba. Ja ďakujem aj svojim nepriateľom. Ďakujem im za to, že ma urobili silnejším. Veď moje vnútro, túžiace po vývine, si ich napokon samé pritiahlo. Všetko je to oprijatí aďakovaní. Sárte povedal, že peklo sú iní ľudia. Ja tvrdím, že neexistuje ani peklo, ani raj. Sú to len výmysly cirkví, aby mali čím ľudí strašiť alákať. Ja chcem, aby boli ľudia šťastní tu ateraz. Toto je aj cieľ mojich kníh. Sme tu preto, aby sme sa učili, tvorili aboli šťastnými. Všetko je vnašich rukách cez naše rozhodnutia, za ktoré by sme mali niesť aj zodpovednosť.
Hovoríte, akoby ste na tieto rady mali patent.
- Nie, nemám. Som taký istý ľudský červ ako aj iní ľudia. Tiež sa plazím po zemi, schytávam rany, zbieram bolesti. Len ich možno viac pozorujem aopravujem sa.
Nejde v takýchto prípadoch len o obyčajné náhody?
- Náhody neexistujú. Vždy sa stane to, čo sa stať má.
Preto ste dva zo svojich románov zakončili dvoma rozdielnymi kapitolami? Jeden koniec takpovediac podľa Steelovej a druhý podľa reality?
- Je to len moja hra sčitateľmi. Je to prekvapenie, ktoré nachystám. Po prvom románe Raz aj vpekle vyjde slnko mi niektorí dokonca vraveli, že sa báli otvoriť tú poslednú, zašitú kapitolu. Nevedeli, že tam je vyslobodenie. Chcem čitateľom našepkať, že po každej bolesti príde svetlo. Stačí vydržať, aj keď si niekedy myslíme, že vnejakom bôli sa už dlhší čas nevieme pohnúť. Vedzte ale, že duša na úrovni nevedomia usilovne pracuje, len rozum neprebudeného človeka otom nevie. Chystá podmienky pre narodenie do ďalšieho životného úseku. Vtedy sa treba usmiať. Aj keby nasilu. Ten úsmev privolá lúče dobra.
Podobnú hru zažili čitatelia aj pri vašom ostatnom románe Sekundu pred zbláznením. Tam ste nechali hlavnú hrdinku zomrieť. Prečo?
- Priznám sa, nevedel som to ukončiť. No ono sa ukázalo, že to bolo treba. Marko najskôr príde olásku, potom ju stratí definitívne, aby pochopil, že aj smrť treba prijať apoďakovať i za túto skúšku. Aj preto má román podtitul - Všetko je, ako je. Ako som už spomínal, všetko je to o prijímaní. Je len na človeku, či sa bude trápiť, žalovať, opúšťať sa, alebo ranu prijme anechá ju vsebe sláskou roztopiť.
Riešite v ňom zaujímavý vzťah. Lásku zrelého muža k nedospelej dievčine. Prečo vás táto téma zaujala?
- Dej mojich románov - to je zjednej tretiny zažité, zďalšej odpočuté azvyšok je fikcia. Mnohí ma nahovárali, aby som napísal román zmuzikantského prostredia. Stalo sa. Hudba je vpozadí príbehu. Nosnou tému je ale láska sediaca na lavici obžalovaných. Až na takejto hrane bolo možné vysloviť to, čo si myslím oklišé vspoločnosti. Ľudia si vymýšľajú zákony, ktoré ich len spútavajú. Žijeme vMatrixe. Cez moje knihy kričím na ľudí, nech sa stanú jedincami, rebelmi. Keď budú cítiť, nech idú aj na červenú...
No predsa len, na lásku ste sa v ňom pozerali len zo strany zaľúbených. A čo rodičia tej dievčiny? Ich starosti, ich strach o dieťa - táto paleta pocitov v ňom nie je.
- Román píšem zpozície Marka, hlavného hrdinu. Vprvej osobe. To je moja sila. Ak by som to zmenil, už to nie som ja. Možno sa niekedy zbavím prvej osoby, aodkryje sa mi priestor pre iné postavy. Ale teraz sa mi takto píše najlepšie.
V románe sa dotýkate vzťahov rodičov a detí. Sú v protiklade, bojujú medzi sebou, nerozumejú si. Bol to z vašej strany zámer?
- Áno aj. Rodičia nemôžu vychovávať svoje detí podľa knižiek či skúseností, ktoré nazbierali v detstve. Mali by sa naučiť prijímať svoje deti ako božské stvorenia. Pochopiť, že napriek tomu, že sú naše, nepatria nám. Dať im výchovou čo najlepšie technológie do života, tie povestné krídla akeď príde čas, pustiť ich. Niekedy sa mi ale zdá, že chorá generácia tvorí ďalšiu chorú generáciu. Neexistuje nemocné dieťa bez chorej matky. Trápenie s deťmi totiž začínajú väčšinou už ogeneraciu-dve skôr. Ďalším problémov rodičov je, že sa neučia od svojich detí. Veď oni idú priamo od Boha, sú čisté. Ich hra je meditácia sama, každý ich pohyb je bohoslužba. Ale na scénu prichádza dospelák, ktorý zrazu kričí na božskú podstatu, čo má ačo nemá. On, ktorý je uzlík smútku, nervy samé... Svet visí dole hlavou. Deti sú zajtrajšok a život nekráča nikdy späť,nikdy sa nezastaví uvčerajška.
Svoje knihy si sám aj vydávate. Nedôverujete slovenským vydavateľstvám?
- Keď som napísal prvý román, obišiel som sním tri vydavateľstvá. Všade mali výhrady kvulgarizmom aodmietli ich. Ja som už mal skúsenosti svydávaním apredajom cédečiek, tak som si povedal, že to skúsim aj sknihou. Redaktorsky mi pomohla Janka Vargová zBratislavy aRobo Mankovecký zmartinského divadla, korektorsky nevymeniteľná pani Anna Fričová. Mám rád ich pripomienky. Sú to duše, ktoré mi češú texty aja sa rád učím.
Na Slovensko už ale dorazili správy o tom, že idete aj na český trh. Je to pravda?
- Áno. Česi sú viac zvyknutí na literárnu avantgardu môjho typu. Práve som podpísal licencii na vydanie mojich románov sveľkým českým vydavateľstvom XYZ aromán Sekundu pred zbláznením sa už prekladá. Ukazuje sa dokonca možnosť niektorý z románov sfilmovať. Prišlo to akoby samé od seba. Asi som si to vyprosil zvesmíru. Vôbec som sa nemusel snažiť. Treba pozitívne myslieť avšetko do seba zapadne.
Takže, o čo budete prosiť vesmír v tomto roku?
- Rád by som niekedy vmáji vydal cestopisy zPanamy aEtiópie. Viem, že dnes nie je vhodný čas na tento žáner, ale aj obásňach, ktoré som vydal na sklonku minulého roku, mi to hovorili auž je hotová ich dotlač. Taký bol one záujem. Tie cestopisy by mali byť viac oobrázkoch apotom ovtipných zážitkoch ztýchto krajín. Vmáji chcem vydať ďalšie básne aniekedy okolo Vianoc ďalší román. Zatiaľ má pracovný titul - Nauč ma umierať. Aešte chcem vydať román Olívie Olivieri Cicuškine zápisky, ktorý by mal vyjsť pred letnými dovolenkami. Toto je môj plán akeď človek chce, celý vesmír sa spojí, aby mu pomohol.
POZVÁNKA
V Cafe Kamala sa 11. februára o 16.30 h uskutoční rozprávanie Pavla „Hiraxa" Baričáka o jeho ceste po Mexiku. Návštevníci kaviarne si nielen počas besedy môžu pozrieť jeho fotografie z cesty po Etiópii.
