Vaše režisérske pôsobenie v martinskom divadle je od začiatku lemované úspechmi. Pozoruhodné a medzinárodne ocenené inscenácie Baal a Dotyky a spojenia sú stále citované, druhá z menovaných dala dokonca symbolický názov martinskému divadelnému festivalu. Vaša nedávna inscenácia Ivanova má na svojom konte nezanedbateľnú sumu Dosiek, vrátane za réžiu i ako najlepšia inscenácia sezóny 2005/2006. Dosť dôvodov na návraty, všakže? Predsa však - čím je pre vás Slovenské komorné divadlo v Martine príťažlivé?
- Je to divadlo, o ktorom s láskou hovoril môj učiteľ, režisér Miloš Pietor. V tomto divadle som umelecky vyzrel. Tu som sa sformoval. Tu som nadväzoval na tradíciu, i ju búral. Tu v Martine bol Slovenský spevokol, Matica i Národný dom, tu vznikalo slovenské divadlo. Ale čo je najpodstatnejšie, tu som mal šťastie na spolupracovníkov. Scénograf Jožo Ciller, kostýmová výtvarníčka Marika Cillerová, dramaturg Martin Porubjak, to bol tím, ktorý ma pred tridsiatimi rokmi motivoval a ja verím, že som motivoval ich. A herci, množstvo výborných hercov: Jaroslav Vrzala, Anton Šulík, Katka Vrzalová, Tibor Bogdan, Emil Horvát a mnohí iní, to bola živá tradícia, s ktorou sa mohol mladý človek konfrontovať, ale i učiť sa a nadväzovať. Martin ma zasiahol silnou zhustenou kultúrnou tradíciou. Samozrejme, bolo tu i dosť malomeštiactva, ale to už k divadelnému životu patrí. Rád sa sem vraciam, je to pre mňa konfrontácia s tým, kam som dospel ja, kam divadlo, kam spoločnosť. Tu sa mi vracajú spomienky a istým spôsobom ma to spomínanie prostredníctvom konkrétnej réžie očisťuje.
Vašou tohtoročnou premiérou Mizantropa na scéne Národného domu pokračujete s martinským súborom v inscenovaní hier francúzskeho dramatika Moliéra. V rokoch 2001 - 2003 ste pre toto divadlo režírovali a autorsky upravili moliérovský triptych Don(a) Juan(a), Striptýz Tartuffe, Úbohý lakomec. Prečo dnes prichádza na rad Mizantrop, hra napísaná takmer pred štyristo rokmi? Čím oslovila vás a aký význam má jej uvedenie pre súčasného diváka v rozbehnutom, rozporuplnom 21. storočí?
- Hľadanie morálky má vždy význam. Aj pred štyristo rokmi, aj dnes. A Mizantrop je hra o morálke, lepšie povedané o nemorálke. Smutné je to, že sa spoločnosť v negatívnych vlastnostiach vlastne nemení. Len je sofistikovanejší spôsob ako klamať, podvádzať, kradnúť. Moliére hrou kritizoval kráľa, šľachtu, súdnictvo, ktoré nerozhoduje podľa práva, ale podľa známostí, úplatkov, podľa toho, kto má bližšie ku kráľovi. Stačí si zameniť kráľa za predsedu, dvor za vládu, súdnictvo ani netreba zamieňať a zrazu sme šokovaní, aká je tá hra moderná. Pokrytecké sú u Moliéra nielen spoločenské vzťahy, ale tiež intímne vzťahy medzi mužom a ženou. Ani v tejto oblasti sme za tých štyristo rokov nedospeli k niečomu pozitívnemu. Verejný priestor je presýtený telesnosťou. Vonkajšok má prednosť pred vnútornosťou. Je to trh márnosti a prázdnoty. Aj naša inscenácia pracuje s touto odľudštenou formou dráždivosti. Hovorí sa o láske, ale vidíme len ľahké erotično. V tomto prostredí hlavný hrdina Alcest, ten, ktorý túži po skutočnej láske, po pravdivosti a poctivosti, pôsobí na ostatných smiešne a naivne. Aj to je smutná správa pre súčasnosť. Zvykli sme si na špinavé pomery a tí, ktorí proti tomu chcú niečo povedať, sú nám smiešni.
V martinskom divadle ste pri dnešnom príchode, s odstupom niekoľkých rokov, našli zmeny v umeleckom súbore. Niektorí herci (aj vaši nedávni protagonisti) odišli, stálice ostávajú, viacerí mladí prišli do Martina prednedávnom. Ako sa vám s hercami pracovalo, našli ste na „svojho" Mizantropa správnych predstaviteľov?
- Vsadil som na mladú generáciu. Nie preto, že by som zrelým hercom neveril. Naopak, mám ich rád a možno by naše názory boli oveľa bližšie ako názory na život a spoločnosť mladých ľudí, ktorí sú o tridsať rokov mladší. Ale mňa zaujímal hlavne názor mladej generácie na pokrytectvo a klamstvo, na falošnosť a povrchnosť citov. Áno, mnohokrát máme pocit, že mladých zaujímajú najmä konzumné veci, že problémy spoločnosti sú im ľahostajné. Práca na tejto inscenácii ma utvrdila v tom, že to nie vždy je pravda. Som rád, že mladí hovoria mladým o prázdnote, ale i o túžbe niečo zmeniť. Bola to príjemná práca na náročnom projekte. A mali sme si aj čo povedať. Aj o tom, že ani v živote ani na javisku sa k výsledkom nedopracujeme ľahko a bezproblémovo. Verím, že táto inscenácia osloví divákov a pre hercov bude dobrou príležitosťou rásť s hrou ľudsky i profesionálne.
V apríli 2006, bezprostredne po premiére Ivanova vo vašej réžii, ste odchádzali z martinského divadla priamo na riaditeľské miesto v Činohre Slovenského národného divadla v Bratislave. Z miesta riaditeľa SND ste odišli takmer o rovné dva roky na vlastnú žiadosť. Dnes je opäť problém s obsadením vedenia v národnom divadle. Prečo je taký problém viesť našu prvú scénu?
- Je to téma, ktorá sa otvorila až po odchode generálnej riaditeľky Hroncovej. Zatiaľ je to diskusia o osobách, bohužiaľ. Tá pozitívna je pani Hroncová, ktorá chcela z divadla spraviť európske divadlo a všetci ostatní sú konzervatívci, ktorí ju donútili odstúpiť. Ja som odstúpil kvôli nej, nemal som na ňu žalúdok. Ale nemám už chuť reagovať na jej názory, ktoré sa neustále vracajú vo výpovediach mnohých jej obdivovateľov. Ak je naozaj schopná kultúrna manažérka, určite si nájde príležitosť, aby o tom presvedčila širokú kultúrnu verejnosť. Môj názor na SND sa nemení ani po dvoch rokoch pôsobenia vo funkcii riaditeľa činohry. Spolužitie troch súborov pod jednou strechou je umelé a môže fungovať len vtedy, ak majú čo najväčšiu umeleckú aj ekonomickú autonomitu. Činohra je divadlom slova, divadlom jazyka, jej zmyslom je oslovovať čo najširšie publikum s programom veľkého klasického svetového i slovenského dramatického aj literárneho dedičstva. Oproti tomu sa nesmie báť osloviť diváka i zaujímavými textami našich slovenských dramatikov, ale tiež súčasných svetových dramatikov. Tento program nie je ničím novým, len ho treba neustále tvarovať smerom k problémom súčasnosti. Národné divadlo nemá byť len elitným klubom dobrých a výborných hercov, má to byť i otvorená kultúrna inštitúcia. Pokúšal som sa činohru otvoriť pre nových režisérov i novým hosťujúcich hercov. Tá tendencia chvalabohu pretrváva i po mojom odchode. No súčasne s ňou sa mobilizujú sily opačné. Uzatvoriť divadlo. Nepripustiť doňho tých, ktorí necítia ako my. Mnohí túžia po zábavných inscenáciách a vôbec, prispôsobiť sa vkusu televízneho diváka. Verím, že zvíťazí tá prvá tendencia. Potom, keď vzniknú skutočne zaujímavé inscenácie (a mnohé už vznikli), môže divadlo oslovovať zahraničných režisérov, pokúšať sa dostať do širšieho európskeho kontextu (aj v tom je už na čo nadväzovať). Ale prvoradé je pokračovať v procese približovať sa k divákovi. Nie lacnou zábavou (tej je všade až príliš veľa), ale náročnými humanistickými hrami, ktoré mapujú kultúrne dedičstvo ľudstva.
Pre režiséra v sústredenom hľadačskom období - iste veľmi krátkych a nepostačujúcich šiestich týždňov - je dôležité zázemie. Pre Romana Poláka je to v Martine už po druhý raz rodina. Vaše dve malé dcérky spolu s mamou tu opäť počas skúšobného obdobia boli s vami. Iste preto, aby vám vytvorili potrebnú harmonickú pohodu po práci. Ako sa im to darilo, čo ste spolu podnikali ako mladá rodina, tentoraz v riadne zimnom Martine?
- Už ma nebaví cestovať samotný po svete. Samota je niekedy obrodzujúca. Ale ja som dnes rád, keď môže byť pri mne rodina. Moja žena bola na materskej, keď som skúšal v Martine Ivanova a na materskej je aj teraz, keď som skúšal Mizantropa. Predpokladám, že čas materských už asi u nás končí a potom znova príde samota pri skúšaní, alebo postupné obmedzenie mojich réžií mimo domova. Uvidíme. Tie dve inscenácie, ktoré vznikli na materskej, mali zmysel. A o to v divadle ide. Aby malo zmysel a aby z neho vyžarovala pozitívna energia. A je jedno, či ide o komédiu alebo o tragédiu. Ide o energiu poznania.
VIZITKA
Roman Polák pôsobil od roku 1984 vo vtedajšom Divadle SNP v Martine ako režisér, neskôr aj umelecký šéf. Výsledky jeho práce v martinskom divadle ho zaradili medzi najvýznamnejších divadelných režisérov 80. rokov. Najúspešnejšie martinské inscenácie Dotyky a spojenia (1988) P. de Marivaux a Brechtov Baal (1989) reprezentovali československé divadlo na medzinárodných festivaloch po celej Európe. Obidve predstavenia mali úspech na prehliadkach vo Wroclavi a Toruni v Poľsku, Baal bol udalosťou v Moskve, Dotyky a spojenia na BITEF v Belehrade a obidve predstavenia nadchli divákov aj odbornú kritiku v škótskom Edinburghu, kde Dotyky dostali prestížne ocenenie kritikov denníka The Guardian. Od roku 1990 Roman Polák spolupracuje s Divadlom Astorka - Korzo 90, najskôr ako hosťujúci režisér, od roku 1996 do roku 2000 je interným režisérom, od roku 2005 aj umeleckým šéfom Astorky. Pôsobí tiež v Košiciach, v činohre aj opere a v súbore Slovenského národného divadla v Bratislave, hosťuje v Národnom divadle v Prahe. Do martinského divadla sa v priebehu rokov stále úspešne vracia. Najnovšia inscenácia Moliérovho Mizantropa sa dozaista zaradí do pozoruhodného radu Polákových divadelných návštev v Slovenskom komornom divadle v Martine.
