Prečo sa venujete práve hre na fujaru? Viedol vás k tomu niekto z rodiny ?
- Od malička som mal rád prírodu. Vo voľnom čase som sa túlal po horách, navštevoval salaše, všímal si všetko, čo s životom a tradíciami pastierov súvisí. S pastierstvom sa odjakživa na Slovensku spája hra na fujaru. Obdivoval som tento nezvyčajný nástroj a aj chlapov, ktorí na ňom hrali. Túžil som byť jedným z nich. Z rodiny však nikto nehral na žiadny ľudový nástroj.
Kto bol teda vašim vzorom a učiteľom?
- Našťastie v sedemnástich rokoch som pomáhal na salaši vo Folkušovej starému bačovi Slobodníkovi z Priechodu, ktorý mal fujaru a on mi prvý ukázal základy zrodu i hry. Neskôr som dva zvonce vymenil za svoju prvú fujaru a tešil sa, ako budem na nej hrať. Začiatky boli ťažké, nakúpil som cédečka a snažil som sa vylúdiť rovnakú melódiu. Nedarilo sa. Rozhodol som sa vyrobiť novú, už vlastnú fujaru. Bez akýchkoľvek meraní a odbornej literatúry vznikla moja prvotina. Dnes ju však už nemám, pretože som ju daroval známemu do Príboviec.
Tieto prvé neúspešné kroky vás ale neodradili. Ako ste teda pokračovali, čo vás inšpirovalo?
- V začiatkoch mi veľmi pomohol Cyril Rumpeľ zo Slovenského Pravna. Postupne som si zabezpečil odbornú literatúru a pokračoval v pokusoch. Raz som v televízii videl film Fujary Ľuba Páričku a podľa vrchov som spoznal, že je z Turca. Oslovil som ho, navštívil a on ma zasvätil do odbornej výroby a naďalej s ním a s jeho synom Mirom spolupracujem. Ľubomír Párička je určite jeden z najlepších výrobcov fujary a propaguje ju učením svojich pokračovateľov a nadšencov. Ďalšiu pomoc mi poskytol aj môj bývalý spolužiak Ľuboš Milanec z Kľačian, s ktorým si v súčasnosti najviac pomáhame.
Čo predchádza tomu, aby ste mohli začať vyrábať fujaru? Kde hľadáte vhodné drevo na svoje výrobky?
- Treba mať predovšetkým trpezlivosť. Len nájsť rovné drevo dlhé aspoň 180 cm na štandardnú G - dur fujaru je umenie. Potom musí vyschnúť a to trvá okolo štyri až päť rokov. Najlepšie je drevo z bazy čiernej, ale používa sa aj jaseň, agát či javor. Mne sa osvedčila baza, má mäkké jadro, ktoré sa dá dobre vyvŕtať. Popri pasení, obzerám si vhodné miesta a v zimných mesiacoch, v mimovegetačnom období, ho zbieram. Vtedy je v dreve najmenej vody, pri práci nepraská.
Odkedy sa venujete výrobe fujár a koľko ste ich už vyrobili?
- Fujary vyrábam od roku 2005. Zatiaľ som vyrobil asi 40 fujár a nachádzajú sa v rôznych kútoch Slovenska. Na nejakú komerčnú výrobu si trúfam len pomaly, takže sú to väčšinou darčeky alebo suveníry. Vyrábam tiež pastierske, koncové píšťalky a začal som aj s umeleckým rezbárstvom. Dokončievam i svoj prvý črpák. Niektoré fujary sa zmenili na polienka do pece. Vyskúšal som už aj údenú fujaru. Na dvore čaká ďalších asi 60 kusov dreva na postupnú premenu v tento čarovný nástroj.
Prezradíte nám, ako sa z kusu dreva zrodí nástroj, ako je fujara?
- Každý fujarista má svoje výrobné postupy, osvedčené grífy. Klasické činnosti sú sušenie, čím pomalšie a dlhšie, tým je zaručená väčšia kvalita, potom postupné vyvŕtavanie vnútorného otvoru, vyrovnávanie, obrúsenie vnútorného otvoru, vonkajšie opracovanie, osadenie bočného vzduchovodu a dekorácia s konečnou úpravou. Najdôležitejšia pre dušu, hlas fujary, je výroba hlásničky (pozn. autora: dychový otvor skladajúci sa z okienka, jazýčka a klátika) a správne rozmiestnenie hmatových otvorov.
Pri čom si zvlášť dávate pozor, keď tvoríte hudobný nástroj?
- Pri výrobe fujary sa pridŕžam rôznymi tabuľkami, ktoré sú na to určené. Mnohí fajnšmekri si však na fujare vytvárajú svoje miery a je to ich tajomstvo. Tak sa dosahujú neobyčajné tóny fujár. Na ladenie používam gitarovú ladičku. Každý fujarista sa odlišuje aj vlastnou dekoráciou nástroja. U mňa prevažujú kvetinové a tradičné ľudové ornamenty z oblasti pôvodu fujary z Podpoľania. Pri tejto dekorácii musím byť opatrný, pretože na leptanie používam zriedenú kyselinu dusičnú. Nakoniec fujaru natriem šelakom a namastím vzduchový otvor, aby nevlhol.
Všimli sme si, že medzi hračkami vašich dcér Alenky a Táničky sú rôzne píšťalky. Je vidieť, že ich vediete k ľudovej hudbe. Zaujímajú sa napríklad aj o fujary?
- O nasledovníkoch ešte nemôžem hovoriť, lebo aj ja sa neustále učím. Takže skôr si len ja rozširujem obzory v tejto sfére. Zohnal som si ľudový kroj. Nacvičujem rôzne piesne, pretože s hrou na fujaru a píšťalky sa odjakživa spájal spev. V dedine spolupracujem s Daliborom Košarišťanom. Od neho som získal drumbľu, lebo hra na tento zaujímavý ľudový nástroj sa mi páčila a chcel som sa ju tiež naučiť.
Od roku 2005 je fujara ako hudobný nástroj a jeho hudba zapísaná do Zoznamu diel ústneho a nehmotného dedičstva humanity UNESCO. Objavujú sa noví výrobcovia, organizujú sa rôzne súťaže či tvorivé dielne fujarášov. Kedy vás nájdeme v zozname účinkujúcich?
- Minulý rok som sa chcel zúčastniť festivalu v Korytárkach, ale kvôli pracovným povinnostiam sa mi to nepodarilo. Mojím životným cieľom je účasť na najdôležitejšom podujatí - na Folklórnych slávnostiach pod Poľanou v Detve. V tomto roku to bude už 45. ročník. A životným snom? Získanie certifikátu za najlepšiu výrobu a hudobný prejav Instrumentum Excellens.
Autor: Gabriela Matejčíková
