S mojou dcérou - ôsmačkou, sa veľakrát spoločne zamýšľame, kam ďalej na strednú školu. Veľmi radi si pozrieme Ordináciu v ružovej záhrade. A práve tá ovplyvnila moju dcéru natoľko, že uvažuje stať sa zdravotnou sestrou. Myslím, že jej pohľad na túto profesiu je veľmi zidealizovaný. Vedeli by ste poukázať na reálnosť tejto profesie aj z psychologického hľadiska?
Danka
Danka,
nepíšete, akú podporu dokážete poskytnúť svojej dcére vy, ako rodičia. Či ste za takýto výber alebo proti. V každom prípade si myslím, že výber strednej školy je dôležité zladiť z viacerých hľadísk. Či už z hľadiska osobnostného nastavenia človeka pre výkon určitého povolania, z hľadiska inteligencie, talentu, zručností, možností uplatnenia sa z určitého odboru v regióne. Profesia zdravotnej sestry je veľmi významná, no zároveň veľmi náročná. Neraz kladie vysoké nároky na psychiku, fyzickú zdatnosť, celkovú odolnosť ženy voči mnohým emocionálne záťažovým a stresovým situáciám. Veď sú to práve sestričky, ktoré musia zvládať kontakt s plačúcimi pozostalými, ktorých bolesť môže prerásť do výčitiek, obviňovania či agresii voči nim. Sú to práve sestričky, ktoré zostávajú s pacientom po vyrieknutí nepriaznivej diagnózy či prognózy lekárom. Oni sú vystavené ťaživým otázkam, strachu, úzkosti, depresii či obviňovaniu z utajovania informácii rodinou umierajúceho. Niekedy sa od sestričiek očakáva aj väčšia angažovanosť a preberanie úlohy členov absentujúcej rodiny, zvlášť keď je sociálna samota pacienta tak bolestne znateľná. Zvýšené nároky na sestričky sú dozaista kladené aj v situáciách, keď rodina prítomná síce je, ale nespolupracuje. Nie každý dokáže zvládnuť pohľad na amputácie či zápach z rozpadu organizmu svojho blízkeho. A práve vtedy, keď to pacient najviac potrebuje a nedostáva sa mu to od rodiny, výraznejšie sa upiera na sestričku. Myslím, že je namieste vzdať im všetku úctu, hold a obdiv.
