Prečo? Nuž, medzi polievkou a hlavným chodom sa na reštaurácii otvorili dvere a dnu vošiel muž. Nemal na výber, sedel som úplne sám, nuž zamieril ku mne. Na stôl mi položil zalaminovaný kúsok papiera s textom a nejakú keramickú figúrku nápadne podobnú na slona. Muž sa vzpriamil a čakal. Utekali desatiny sekundy. Potom som sa vzpriamil ja. Na evidentnú žiadosť o peniaze som jednoznačne povedal: Nie!
Bolo mi nepríjemne, je mi ľúto ľudí, ktorí trpia akýmkoľvek spôsobom postihnutia. Veľakrát som bez rozmýšľania peniaze dal, ale teraz som povedal dosť. Stačí. Spôsob žobronenia o dve eurá sa mi zdá nedôstojný a netransparentný. Poviem rovno, ide o otravovanie a citové vydieranie. Podobnú situáciu som zažil nedávno v Pasáži, iný takýto človek vkĺzol dnu, obehol s kartičkami stoly a na spiatočnej ceste bral, čo kto dal. Vtedy som dal peniaze aj ja. Zakrátko ho majiteľ podniku slušne vyhodil. A dobre spravil. Ak idem niečo podobné urobiť, najprv sa mám opýtať. To, ako to robia postihnutí spoluobčania je neslušné a drzé. Človeka uvedú do rozpakov. Postupne si znepriatelia aj tých, čo by im prostriedky poskytli aj iným spôsobom. V lete otravoval ľudí sediacich na terasách istý pán chodiaci o dvoch barlách. Ten navyše používal aj slovník nižšej cenovej skupiny.
A ešte mám jednu zlú skúsenosť. Predajcovia ruží si síce povolenie na predaj v reštaurácii pýtajú, ale takisto by svoj tovar mali ponúkať spôsobom, ktorý nevyvolá rozpaky alebo rovno trapas. To neznamená, že ak s pánom sedí žena, že je to jeho manželka, alebo milenka. Môže to byť obchodníčka, poistná poradkyňa, známa... Ak muž chce dotyčnej ružu kúpiť, tak dotyčného potulného predajcu si isto zavolá aj bez jeho vnucovania. Reštauračné zariadenia slúžia na pokojné posedenie a isto nie sú zbernicou zazobancov, ktorých treba ľubovoľným spôsobom otravovať a ošklbať o peniaze.
Autor: Jano Cíger
