aveniach v dňoch 9. a 10. marca uvedie hru Bez predsudkov s podtitulom Pod perinou sa ťažko hovorí nie. Hovoríme s Janou Paulovou a Pavlom Zedníčkom.
Z Prahy do Martina je niekoľko stoviek kilometrov. Chce sa vám tak ďaleko cestovať za divákmi?
J. Paulová: Vzdialenosť je relatívny pojem a my sme zvyknutí cestovať. Za dobrým publikom nie je žiadna vzdialenosť dosť dlhá.
P. Zedníček: Chce. Keď nemôže divák za nami, musíme my za ním. Veď komedianti boli vždy kočovníci.
Doteraz ste s Divadlom Kalich absolvovali v Martine dve predstavenia . Je Martin v niečom výnimočný, alebo sa stále na Slovensku stretávate so srdečným poďakovaním za váš výkon?
J. Paulová: Na Slovensku hráme veľmi radi. Reakcie sú vždy úžasné. Ale k Martinu máme zvláštny vzťah. Akoby sme sa vracali domov. Máme radi mesto, ľudí, úžasné dobroty v Kolibe alebo v Harley clube na Vrútkach.
P. Zedníček: Darmo je, na celom Slovensku sú báječní diváci.
V čom je slovenský divák iný ako český? Vnímate to nejako osobitne?
P. Zedníček: Povedal by som, že na Slovensku sú diváci úprimnejší.
J. Paulová: Hráme komédie a našou najväčšou odmenou je smiech divákov. Ale slovenský divák nás odmení ešte tým, že počas klaňačky vstane zo sedadiel. Je to odzbrojujúce. Nekonečne si to vážime a dojíma nás to. Vnímame to ako gesto, že stále k sebe patríme. Je to gesto spolupatričnosti.
Mnohí umelci si ťažkajú na to, že poznajú len divadelné sály, potom hotel a auto. Je to aj váš prípad? Alebo mienite v Martine a Turci stráviť viac dní?
P. Zedníček: My si na nič nesťažujeme. Nás to baví. A koho to nebaví a stále si ťažká (aký je to pekný výraz), tak nech si ide hoci aj pečiatkovať poštu.
J. Paulová: Keď nám to počasie a čas dovolí, tak sa vždy s našou garderobiérkou snažíme urobiť si nejaký výlet a venovať sa prírode a pamiatkam v mestách, kde hráme.
Po rozdelení Československa si najmä Česi prestali prepínať slovenské programy. Slovenskí ale nie. Preto majú prehľad o tom, čo robia umelci, ktorých si obľúbili. A pýtajú sa, prečo ste sa stratili z obrazoviek...
J. Paulová: Ja mám slovenské programy navolené ako číslo jeden a dva a ďalšie - osem a deväť. Takže stále sledujem, čo sa na Slovensku deje. Možno i častejšie ako v Čechách. A možno preto, že ma to, čo vidím až tak nezraňuje, lebo sa ma to netýka.
P. Zedníček: Nebojte sa, nestratil som sa. V minulom roku som natočil rozprávku Láska rohatá, potom filmovú grotesku pre deti Dom pri zlatom úsvite a celovečerný film Muži v ruji. Pre televíziu Nova som robil na seriáli Expozitúra, s Mirkom Donutilom sme natočili rozprávku v rámci jeho cyklu 3+1. Teraz natáčam seriál pre deti, v ktorom hrám ducha Alberta Einsteina a veľmi sa teším na natáčanie seriálu Sanitka, ktorého pokračovanie sa práve pripravuje.
Aký je dnes život herca? Horší či lepší ako v časoch, keď ešte ľudia vedeli, čo je divadlo a nevedeli, čo je šou?
P. Zedníček: Stále je rovnaký a krásny. A verte, že diváci a divadlo nikdy nezahynú. I v tej kríze budú žiť.
J. Paulová: Nemôžem si sťahovať. Máme stále plno, rovnako ako predtým. Asi je to preto, že robíme komédie a ľudia sa vždy chceli a aj chcú zabávať.
Nebránite sa nálepke komediálnych hercov? Neunavuje vás?
P. Zedníček: Ale je nehrám len komické úlohy. Hral som Aljošu v Bratoch Karamazovcoch, Richarda III., hral som v Hamletovi , Macbethovi a teraz sa trebárs zamilovávam do Jany Paulovej v hre Zamilovať sa. Ale ona i tragédia býva niekedy veľká komédia.
J. Paulová: Neviem si predstaviť, aby bolo v hľadisku ticho. Hrala som i dramatické úlohy, takže viem, že je ľahko diváka rozplakať, no ťažšie rozosmiať.
Herec potrebuje nasať energiu aj pre seba, aby sa mohol ďalej rozdať. Kde a v čom hľadáte zdroje energie vy?
P. Zedníček: Cestujem, hrám tenis, potápam sa, mám vedľa seba úžasnú ženu, snažím sa nerozčuľovať a vnímať život s humorom.
J. Paulová: Paradoxne ju nachádzam zase v cestovaní. Prešla som na pokračovanie veľký kus Ázie, chodím po horách, i po tých najvyšších. A keďže väčšinou putujem sama, miestni ľudia, väčšinou tí najchudobnejší, sa mi snažia pomáhať. Mám tak možnosť dostať sa k nim blízko, objavovať ich spôsob uvažovania, vieru i humor a tiež im to neskôr prostredníctvom nášho občianskeho združenia Zmeň môj osud môžem vracať.
Uvidíme vás ešte v budúcnosti v Martine?
P. Zedníček: Zatiaľ máme v pláne 9. a 10. marec a hru Bez predsuvkov. Už sa veľmi tešíme a dúfam, že bude slniečko a tepľúčko.
J. Paulová: Verím, že áno a že diváci budú opäť spokojní.
