é sa ponúkali v aktuálnych dielach povojnového existencializmu, ale aj u zakázaného Nietzscheho či v ešte staršom Goetheho Faustovi.
Filozofická otázka vzniku života, jeho bytia a zmyslu, ktorá je často, či už otvorenejšie alebo skryto, prítomná v každom závažnom umeleckom diele - jej individualizácia a konkretizácia nachádza rozmanité podoby spracovania aj v slovenskej literatúre. Ako príklad spomeniem aspoň dielo nám blízkeho J. C. Hronského.
Poďme však k básnikovi, ktorý vo fiktívnom rozhovore kladie nepríjemné otázky nie ako rebelujúci mladík, lež ako muž obťažkaný videným, počutým, zažitým. Otázky smerujú síce jemu, ktorého oslovuje pane, ale dopadajú na nás. Došli k nemu, odrazili sa od jeho tváre a on nám ich vrátil osvietené a s naďobnutou škrupinou? Vôbec nie. On, Prvohýbateľ, Tvorca, Génius sa explicitne nesprítomnil ani v Mišákovom rozhovore, výzva nadobúda postupne trpkú chuť nezáujmu o ľudské indivíduum, ba ani o ľudstvo ako celok. Akiste je zaujatý sám sebou, tak, ako sme my zaujatí sebou samými. Háčik je hádam v tom, že sa neobraciame na toho pravého. Je príznačné, že si ľudstvo vytvára jeho podobu podľa seba, ešte aj so znakmi rasy, teda dvojníka, lebo predstava človeka zvyčajne končí na hraniciach vlastného poznania. Takto máme pred sebou len uctievaný idol, modlu, ktorú niekto strká medzi neho a nás - to je ten, ktorého Mišák oslovuje pane, lebo jeho totožnosť s Pánom je básnikovými otázkami neustále spochybňovaná.
Básnikova stratégia kladenia otázok je pritom vedená mimo sprostredkovateľov, pomimo „úradných inštitúcií potenciálnych manipulátorov", zdá sa, že robí všetko pre čo najpriamejší kontakt, je si vedomý, že v dejinách bolo neprehľadne veľa povolaných i vyvolených, avšak so spochybnenými zvesťami a posolstvami. On nás obdaroval všetkým podstatným, lenže my umierame na hocijakú drobnosť; súvisí naša slabosť s našou dušou, ktorá je na veľkosť života primalá a príliš ustráchaná? Urobil chybu, že nás privčas pokladal za schopných žiť bez svojej prítomnosti? Človek obrátil pravý význam slov, jazyky oboch sa vzdialili, kódy sa stratili, významy sa znejasnili. Ak bol dialóg na počiatkoch vekov možný, už nie je. Človek sa odcudzil stvoriteľovi, odcudzil sa človeku, ba aj sebe samému. Poblúdilo ľudstvo v kľučkách chamtivosti, egoizmu, uviazlo na plytčinách pochybného zisku...
Básnik hovorí: „Veď sme iba voda / a štipka soli sivej." A ďalej: Žreci „pasujú sa na pastierov,/ s bičmi v rukách bľačia /ponad naše hlavy". Našu slabosť vie teda niekto šikovne využiť, ten niekto si v jeho mene privlastnil moc a vládu nad bezmocnými, oni strácajú vieru, upadá ich ľudská hrdosť, slová sú zneužívané. Takíto sa krčíme, hoci sme sa stali ľuďmi vďaka vzpriamenosti, teraz sa bojíme aj samých seba. Skazenosť, bezcieľnosť, nemožnosť dialógu medzi ľuďmi. Aj keď i takto už bolo v minulosti na Zemi, presúva sa básnická vízia ďalej do budúcnosti. Čelí jej len slabý náznak v málo veršoch, že treba ísť inou cestou, že na stôl máme klásť len pravé plody svojej práce.
Hlas vysielaný k nemu rušia žreci, to oni stavajú medzi nás modly, sprostredkúvajú slovo za peniaz, to oni nás presvedčili, že nič nemôže byť ničie, ale že všetko musí byť vo vlastníctve niekoho, akiste aby získal nielen výsady, ale aj atribút významnosti. Preto nás On opustil? Nestojí o rozhovor s takými, akí sme? Ostávame v neistote, ktorá nás zbavuje vôle, šťastia, viery, lebo čím ešte môžeš napĺňať svoj život?
Nie revolta, ale výstižná a nemilosrdná správa o nás. Správa o podstatnom: nič sa nemení, len veľké sa naďalej drobí na menšie a nejasnejšie /obrazy prítomného sveta/.
Voľný verš, úsporný výraz, účelné zámlky a naznačenia, kompozičná stavba zbierky a originálnosť spracovania témy sú silnou stránkou Mišákovej v poradí piatej básnickej knižky.
Takto vnímam veršovanú výzvu unikátneho Mišákovho rozhovoru - monológu síce so sebou samým, ale pre nás všetkých a pred nami všetkými. Gratulujem.
