Peter je absolventom Ekonomickej univerzity v Bratislave a v Kolumbii strávil rok. No sám hovorí, bol to najlepší rok, aký kedy zažil. V cudzej krajine pracoval ako polodobrovoľník pre Kolumbijský Červený kríž. K tejto práci sa dostal cez organizáciu AIESEC, v ktorej pôsobil aj počas štúdia na vysokej škole. Náplň Petrovej práce spočívala najmä v príprave projektov, žiadostí o granty a na starosti mal aj voľnočasové aktivity pre choré deti na detskej klinike. Býval u jednej kolumbijskej rodiny, kde sa aj stravoval. Peter sa za odborníka na Kolumbiu síce nepovažuje, ale zážitky a postrehy, ktoré nám vyrozprával, ho za takého určite pasujú.
Akí sú Kolumbijčania?
Peter zistil, že v krajine sú krásne Kolumbijčanky s dlhými vlasmi, ktoré takmer nikdy nevyjdú na ulicu neupravené. Muži sa o svoj zovňajšok starajú rovnako dobre ako ženy a preto všade meškajú. Na presnosti im nepridá ani fakt, že nenosia hodinky, ba niektorí ich nemajú ani doma. Čas pre Kolumbijčanov jednoducho neznamená toľko, koľko pre nás Európanov. Každé kýchnutie či zakašľanie už oprávňuje Kolumbijčana povedať, že je chorý. O nás, Európanoch, si myslia, že sme všetci ako Francúzi a radšej použijeme voňavku, ako sprchu. Pritom žiadna vec pre nich nie je dostatočné tabu. Nemajú problém opýtať sa na výšku platu, vzdelanie či náboženstvo, čo sú u nás niekedy tajomstvá dokonca aj pre rodinných príslušníkov.
K temperamentu im určite sedí aj neustále nutkanie veľa telefonovať. Esemesky nielenže nepoužívajú, ale ani si ich nečítajú. Keďže väčšina Kolumbijčanov je zmesou všetkých možných národov, o rasizme počuli len z rozprávania a tento svetový problém v ich krajine vôbec neriešia. Keďže svoje autá nemajú v hornatom prostredí kde zaparkovať, parkujú ich v obývačke. V Kolumbii sa tiež nachádzajú rôzne sídla, ktoré sú pomenované po európskych či iných svetových mestách. Našli by ste tu napríklad Prahu, Cyprus, Fínsko, Palestínu, Čiernu Horu a pod.
Rodičia sa najviac báli Afriky
Centrum drogovej produkcie a zemetraseniami i rôznymi chorobami skúšanú krajinu si Peter vybral náhodne. „Po vysokej škole som dostal veľkú chuť cestovať. Cez AIESEC som sa zapojil do medzinárodného výmenného programu a prišla ponuka ísť do Kolumbie," opisuje začiatok cesty úspešný prekladateľ do angličtiny, nemčiny a španielčiny. Rodičia zareagovali na jeho návrh celkom pokojne. „Pôvodne som chcel ísť do Afriky, takže Kolumbiu považovali za príjemný kompromis," rozpráva so smiechom Peter.
Kolumbia však patrí medzi krajiny, ktoré si vyžadujú početné očkovania. „Musel som sa dať zaočkovať proti cholere, žltej zimnici a týfusu, vakcináciu proti hepatitíde som mal ešte aktívnu. Proti malárii očkovanie nebolo potrebné, pretože som nešiel do miest, kde sa toto ochorenie vyskytuje a besnotu som tiež vynechal, keďže som neplánoval ísť medzi zvieratá," vymenúva balík povinného očkovania mladý cestovateľ. Keď odišiel, celý nasledujúci rok svoju rodinu a známych kontaktoval len prostredníctvom internetu z mestečka Manizales, ktoré leží vo výške 2200 metrov nad morom.
Sprevádzal klaunov, hral aj spieval
Svoju prácu považoval Peter za veľmi zaujímavú. „Spolupracoval som s deťmi, ktoré trpeli onkologickými ochoreniami a museli byť dlhodobo hospitalizované. Našim cieľom bolo, aby sa trochu rozptýlili a nemuseli stále myslieť na svoju chorobu. Najťažšie pre mňa bolo, keď som videl, ako choroba u niektorého z nich naberá zlý smer," tvrdí Peter. „Na druhej strane nás o to viac tešilo, keď liečba zaberala a pozorovali sme, ako sa pacient zotavuje a začína sledovať svet okolo seba," dodáva.
„Do našej nemocnice chodievali dvaja manželia, bývalí herci, ktorí sa chceli stať profesionálnymi nemocničnými klaunmi. Sprevádzal som ich, nafukoval som balóny, rozdával som červené nosy, naučil som sa kolumbijské pesničky a deti sa smiali už len na mojom prízvuku. Potom som ich zase ja učil kohútika jarabého," opisuje časť svojej práce, ktorú mal veľmi rád.
Na rozhadzovanie nemal peniaze
V Kolumbii sa živil prácou v nemocnici, všetko ostatné si musel financovať z vlastného vrecka. „Moja práca bola polodobrovoľnícka, to znamená, že som za ňu nedostával veľa peňazí. Postačilo mi to iba na zaplatenie ubytovania, stravy a zdravotného poistenia. To, čo som potreboval minúť naviac, som riešil z úspor a prostredníctvom práce cez internet," rozhovoril sa prekladateľ.
Počas svojho pobytu sa v každej voľnej chvíli snažil cestovať a tak má v živej pamäti ešte veľa, pre nás Európanov, zvláštnych zážitkov.
Zo snehu si vyrábali zmrzlinu
„Nad mestom sa týčia tri sopky, ktoré domáci nazývajú Los nevados, čo v preklade znamená zasnežené. Na vrcholkoch sú horské ľadovce," začína s rozprávaním Peter. „Vybrali sme sa na vrchol jednej z nich aj s jedným kamarátom a jeho priateľkou. Vyrážali sme po piatej ráno, treba však povedať, že keď sa v Kolumbii povie o piatej, v skutočnosti sa vyráža o pol siedmej, a tak aj bolo. Bolo fascinujúce pozerať sa na meniacu sa klímu, ktorá od hustého pralesa prechádzala do ihličnatých hájov pretkávaných kávovými plantážami. Tie neskôr vystriedali pasienky a zemiakové polia, machy a vo výške 4 300 m. n. m. už nerástlo nič. Autobusom sme dorazili asi do výšky 4 700 metrov nad morom, kde sa začal objavovať sneh. V tejto výške sa už dýchalo o poznanie ťažšie a nás ešte čakal výstup posledných 300 metrov až na vrchol ľadovca. Cestou sme stretali horských záchranárov podopierajúcich ľudí, ktorí omdleli. Ani nám sa nešlo ľahko, každých 30 metrov sme museli stáť. Na vrchole sa nám však naskytol úžasný pohľad. Kolumbijčania si naberali kusy snehu a liali naň ovocný sirup. Robili si prírodnú zmrzlinu," opisuje svoj neuveriteľný zážitok Peter.
Na Mošovský jarmok ani jedna z ferias nemá
Kolumbia má pomerne silnú tradíciu jarmokov, ktoré u nich volajú ferias. „Človek by mohol celý rok cestovať po krajine a zakaždým by na nejaký jarmok narazil. Jednotlivé jarmoky majú tematické zaradenie. V druhom najväčšom meste krajiny Medellíne sa každoročne uskutočňujú feria de flores - kvetinový jarmok. Jarmoky sú tu samozrejme príležitosťou aj na prezentáciu a nákup ľudových výrobkov, ale ich hlavnou myšlienkou je zábava. V meste Manizales sa každoročné ferias spájajú s býčími zápasmi a výťažok z nich smeruje na podporu fungovania miestnej detskej nemocnice. Na Mošovský jarmok ale ani jedna z ferias nemá...," preniká do tradícií Peter.
Zážitok s nočnými vtákmi
Ako sa hovorí, to najlepšie nakoniec. Jeden taký zážitok „vlastní" aj Peter. „Posledný týždeň v Kolumbii sme aj s jedným kamarátom chceli navštíviť tie kúty krajiny, kam sme sa ešte dovtedy nedostali. Cieľom našej cesty bola púšť La Guajira. Ale ako to už býva v Kolumbii zvykom, plány sa menia. V deň nášho odchodu strašne pršalo a horské cesty v okolí nášho mesta zavalilo, čo je vraj u nich tiež bežné. S kamarátom Juan Miguelom sme nakoniec vyrazili, avšak na opačnú stranu, do departmentu Huila, kde boli cesty voľné. Po asi dvadsaťhodinovej ceste luxusným autobusom sme dorazili na miesto. Prespali sme a ráno sme sa vybrali do malého mestečka, odkiaľ sme si požičali najčastejší dopravný prostriedok - džíp. Náš nový cieľ cesty bol národný park Parque Naiconal de la Cueva de los Guácharos - obrovské územie dažďového pralesa, v ktorom žijú nočné vtáky - guacharos. Pochod bol náročný, cesta viedla cez rozbahnené chodníky, popri hlbokých roklinách, aj prevýšenie sa stále striedalo. Večer sme dorazili do ústredia národného parku na smrť unavení. Na druhý deň sme so sprievodcom išli do jaskyne, kde hniezdia nočné vtáky. Už zďaleka nás prekvapil strašný škrekot z hlbín jaskyne... Potom sme narazili na niekoľkocentimetrovú vrstvu vtáčieho trusu. Vtákom sa naša návšteva očividne nepáčila, spustili na nás aj svoj vlastný obranný mechanizmus, pľuli po nás palmové kôstky. Vtáky sa totiž živia semenami palmy rastúcej šesť hodín letu od hniezdiska, oplatí sa im to najmä pre vysoké percento tuku v semenách palmy," tlmočí nadobudnuté vedomosti Peter.
Chýbala mu vôňa lesa
Po roku sa Peter vrátil do svojej rodnej obce Mošovce o niečo bohatší. „Priniesol som si zopár nehmotných vecí. Už sa napríklad netrápim nad maličkosťami, nezúfam nad vecami, ktoré neviem ovplyvniť a snažím viac si život užívať," bilancuje s ročným odstupom. Z kolumbijskej kultúry by sme si podľa neho mali ukradnúť aspoň trochu srdečnosti. „Ľudia sa tam bez prestania usmievajú," radí Slovákom vysmiaty Peter. Čo by však nezamenil za nič na svete, je vôňa mošovskej hory, chuť čerešní, naša hudba i vianočná kapustnica.
Na záver sa nám nedalo neopýtať, či je téma drog v Kolumbii naozaj taká , akú nám servírujú médiá. Peter nám však odpovedal stroho. „Počas svojho pobytu som sa s nimi stretol v menšej miere ako v Bratislave," zhodnotil.
