Na zimnej olympiáde v Kanade sa zišlo osem najlepších ženských hokejových tímov sveta. Dá sa povedať, že spolu so svojimi spoluhráčkami ste prepisovali slovenskú športovú históriu. Vnímali ste to tak aj vy?
- Podarilo sa nám niečo, o čom žiadna z nás ani nesnívala. Počas olympijskej kvalifikácie v Bad Tőlzi sme porazili favorizované Nemky, Kazašky aj Francúzky. Až o pár dní neskôr sme si uvedomili, kde sa nám podarilo prebojovať. Príprave dievčatá obetovali svoj voľnýčas, rodinu, prácu, školu, peniaze aj zdravie. Môžem s čistým svedomím povedať, že sme všetky spravili maximum pre úspešnú reprezentáciu Slovenska. Ak si predstavím, v akých podmienkach pôsobíme, viac sa urobiť nedalo.
Ako by ste s miernym odstupom času zhodnotili vystúpenie slovenských hokejistiek na ZOH vo Vancouvri?
- Počas turnaja sme síce nezískali žiadny bod, ale vystúpenie Slovenska hodnotím pozitívne. Napriek našej malej hráčskej základni, nedostatočným tréningovým podmienkam a v porovnaní s ostatnými tímami výrazne horšiemu finančnému zázemiu sme okrem Kanady dokázali potrápiť každého súpera. Našou najväčšou devízou bola bojovnosť, ale tá nestačila vymazať všetky rozdiely. Pred olympiádou si družstvo nestavalo vzdušné zámky, tušili sme čo nás vo Vancouvri čaká. Treba priznať, že súperky boli lepšie, čo pre nás znamená motiváciu do ďalšej práce. Okúsili sme, ako chutí hokej na najvyššej úrovni. K nej sa chceme v budúcnosti čo najviac priblížiť.
Čo najpodstatnejšie si z olympijského turnaja zobrala Petra Babiaková a jej spoluhráčky z tímu?
- Všetko na olympiáde bolo pre nás nové a učili sme sa za pochodu. Slovensku chýbala konfrontácia s elitnými tímami. Zápasy so svetovou špičkou do najmenších detailov odkryli naše slabiny. Niektoré dievčatá kondične nezvládali závery stretnutí. Na rýchlu hru sme neboli pripravené, pretože družstvo s ňou nemalo žiadne skúsenosti. Najviac mrzí vysoká prehra s Kanaďankami. Hráčky z kolísky hokeja sú však úplne inde ako my. Ešte stále sa nemôžme porovnávať s profesionálkami, ktoré sa hokejom živia. V Kanade a USA je mužský, ale aj ženský hokej modlou. Veď Kanaďanky nastrieľali 13 gólov aj finalistkám poslednej olympiády zo Švédska. Proti tímu javorového listu sme chceli hrať otvorený hokej. V ďalšom vzájomnom zápase už budeme všetky múdrejšie. Na súperkách bolo vidno, že ich hra má určitý systém, že sú zohraté a majú nacvičené kombinácie. Nás tréner za posledné tri roky naučil veľa, ale nedalo sa stihnúť všetko. Nemôžeme hneď preskočiť celé poschodie, treba ísť schodík po schodíku.
Najmä v stretnutiach proti Švajčiarsku a Číne nechýbalo k víťazstvu veľa. Prečo sa nepodarilo dobre rozohrané zápasy dotiahnuť do víťazného konca?
- V spomínaných zápasoch sme vyťažili z minima šancí maximum a podržala nás brankárska jednotka Zuzka Tomčíková. Mohlo zdať, že hráme vyrovnanú partiu, ale nebolo to úplne tak. Proti Švajčiarsku už Slovensko odohralo niekoľko prípravných zápasov. Aspoň čiastočne sme vedeli, čo môžeme od nich čakať, a dievčatá si viac verili. V zápase s Čínou sme sa chceli spoliehať na zabezpečenú obranu a rýchle protiútoky. Taktika nám pomerne dlho vychádzala, no keď súperky vyrovnali, naše rady nahlodala nervozita a zbytočne sme otvorili hru. V závere sa už prejavila aj fyzická únava. Navyše v zápase nám citeľne chýbala Janka Kapustová. Číňanky zacítili šancu a dosiahli pri svojej štvrtej olympijskej účasti svoje prvé víťazstvo.
Športovci vo všeobecnosti tvrdia, že olympiáda má špecifickú atmosféru. Ako ste si užívali svoje prvé hry?
- Zúčastniť sa na OH je niečo výnimočné. Pre športovca je to najkrajšia odmena za roky driny a odriekania. Pocity sa nedajú opísať pár vetami, pretože ide o zážitky, ktoré mi zostanú v pamäti do konca života. Pri nástupe na štadión počas otváracieho ceremoniálu som mala zimomriavky po celom tele. Srdečnosť, nadšenie a elektrizujúca atmosféra ma dostali, veď koľko kvalitných športovcov taký pocit nikdy nezažije.
Mali ste počas hier možnosť povzbudiť aj iných členov slovenskej výpravy?
- Náš program bol nabitý od rána až do večera. Len raz sa nám podarilo dostať do Whistleru, povzbudiť zlatú a naozaj veľmi skromnú biatlonistku Anastáziu Kuzminovú. Videli sme aj dva hokejové zápasy mužov. Vancouver je krásny. Možno sa tam raz vrátim a poobzerám si všetko, čo som počas olympiády nestihla vidieť.
Už dlhší čas sa vedie debata o fyzickej hre v ženskom hokeji. Pomohlo by tomuto športovému odvetviu povolenie hry do tela?
- Ak to so ženským hokejom myslíme vážne, najprv sa musíme zbaviť predsudkov typu, že ženám patrí do rúk vareška a nie hokejka. Už počas olympiády sa veľa diskutovalo o zmenšení veľkých výkonnostných rozdielov a zatraktívnení ženského hokeja. Mne osobne by povolenie fyzického kontaktu problémy nerobilo. Myslím, že som dostatočne trénovaná aj odolná. Ale sme ženy. Náš organizmus je náchylnejší na zranenia, viac musíme myslieť na budúcnosť a na zdravé potomstvo. Netreba presne kopírovať mužský hokej. Zodpovední ľudia nech nájdu kompromis, ktorý nebude nudiť divákov, ale zároveň neohrozí zdravie hokejistiek. Robme všetko pre to, aby sme čo najskôr dosiahli úroveň Kanaďaniek a Američaniek. Na ich vzájomný súboj sa naozaj dalo pozerať.
Je v súčasnosti slovenský ženský hokej schopný produkovať svetové hráčky?
- Záleží to aj na tom, či sa zlepšia podmienky v našej lige. Ak chceme patriť k špičke, dievčatá sa musia hokeju venovať naplno a aj u nás sa musí začať brať tento šport vážne. Inej cesty niet. Samotný postup na OH bol pri súčasnom postavení ženského hokeja u nás malým zázrakom.
Boli ste súčasťou projektu ženskej hokejovej reprezentácie, ktorá hrala pod hlavičkou Slovana Bratislava. Čo hovoríte na to, že dnes už je tento klub minulosťou?
- Projekt Slovan Bratislava skončil z neznámych dôvodov mesiac pred olympiádou. Bola to pre nás poriadne studená sprcha. Mali sme ladiť formu na vyvrcholenie sezóny a nie zápasiť s existenčnými problémami. Dodnes tomu nerozumiem. Mám dojem, že funkcionári sa na rozdiel od hráčok uspokojili s tým, čo sa podarilo dosiahnuť. Napríklad, ešte stále nám nik nepovedal, či s naším vystúpením na olympiáde vládla spokojnosť alebo sme sklamali. Je veľká škoda, že sa tento projekt skončil. Doplatia na to najmä mladé talentované dievčatá.
Ako bude vyzerať najbližšia budúcnosť olympioničky Petry Babiakovej?
- Som stále hráčkou Martina. V Slovane som bola iba na hosťovaní s možnosťou striedavého štartu za materský klub. Mojím cieľom bolo zabojovať o miesto v reprezentácii a splniť si tak olympijský sen. Do Martina som prestúpila pred tromi rokmi zo Zvolena a našla si v Turci nový domov aj životnú lásku. Dnes naozaj neviem, či budem pokračovať v hokejovej kariére v Martine alebo niekde inde. Prioritou začína byť pre mňa rodina a možno už v blízkej budúcnosti zavesím korčule definitívne na klinec a uvoľním priestor mladším.
