stvý sedemdesiatnik Ondrej Nagaj.
Venujete sa stále detskej poézii, pozeráte sa aj v osobnom živote na svet detskými očami?
- Polovica mojej tvorby je pre deti, polovica pre dospelých. Nad čím v tvorbe pre dospelých nariekam, fňukám, tak to sa v detskej literatúre snažím preformovať na veselšiu strunku. Snažím sa držať hesla našej klasickej autorky Ľudmily Podjavorinskej, deťom treba rozdávať radosť. Takže tak je to aj s mojím vnímaním sveta. Mám veľmi rád deti. Pôvodne, keď som začínal svoju kariéru v Turčianskych Tepliciach, učil som na pedagogickej škole a akurát sme mali malé deti. To sú dva faktory, ktoré ma k tvorbe veľmi inšpirovali.
Venuje sa niektorý z vašich synov písaniu?
- Z mojich synov sa žiaden nevenuje písaniu, zatiaľ sú obaja slobodní a žijú v Bratislave. Mladší syn skončil matematické inžinierstvo, starší syn slovenčinu a dejepis. Starší mal literatúre bližšie, ako študent pracoval v študentskom časopise, no potom si určil inú métu.
Boli ste učiteľom v základnej i strednej škole, potom ste pôsobili ako redaktor vo vydavateľstve Osveta v Martine. Vrátili by ste sa ešte k niektorému z týchto povolaní?
- Učiteľom by som už v dnešných časoch rozhodne nechcel byť, pretože už sú celkom iné podmienky, žiaci i osnovy sa zmenili. Bol som vždy bezprostredne napojený na okolitý svet... Kedysi som chcel byť lesníkom. Minule som hovoril manželke, že by som chcel byť porybným, to je ten, čo chodí okolo potoka a pozerá na to, ako sa majú ryby. To by bolo dobré zamestnanie pre mňa.
Žijete v Turčianskych Tepliciach už vyše štyridsať rokov. Poskytuje vám toto tiché kúpeľné mestečko živnú pôdu pre vašu tvorbu?
- V Turčianskych Tepliciach pôsobím presne od roku 1969 a tvorí sa mi tu dobre. Máme záhradnú chatku v Turčianskom Michale, v záhradkárskej Somolici, hneď vedľa mal dom Izidor Žiak Somolický. V tom pokojnom a tichom prostredí medzi stromami a vtáčencami sa mi tvorí výborne.
Píšete pre deti v predškolskom a mladšom školskom veku. Kým ste učili na revúckom gymnáziu a teplickej pedagogickej škole boli ste viacej v kontakte so stredoškolákmi. Tínedžeri vás neinšpirujú k tvorbe?
- Najhoršie je písať pre 11 až 15 - ročných, to nie je ani pre dospelých, ani pre deti. Aj som rozmýšľal, čo by sa pre tento školský vek hodilo, ale nič sa v mojej hlave nezrodilo. Keď som bol asi pred týždňom na jednej besede v základnej škole až v Želiezovciach, pozvali ma tam pri príležitosti vydania a krstu mojej knižky Zarecituj si básničku, učiteľky mi ďakovali, že existuje takáto knižka s dlhšími básničkami na recitáciu. Posťažovali sa, že absolútne chýba poézia pre takých šiestakov až deviatakov. Nedá sa nič zohnať, buď je to detsky naivné, alebo príliš dospelácke. V próze sa skôr dá nájsť dievčenská alebo dobrodružná literatúra, nájdu sa aj súčasní moderní autori, ale v poézii to akosi chýba.
Ste aj autorom aforizmov a epigramov. Kde nachádzate zaujímavé podnety? Inšpirujete sa aj politickými témami?
- Pred štyrmi rokmi som vydal knihu s názvom Posmešníky, je to taký štipľavý komentár udalostí, ktorých som bol svedkom. Inšpiráciou sú noviny, napríklad aj tie ktoré nám Tepličanom chodia do schránky. Stačí, že od pondelka do piatku je v programe 99 percent amerických krvákov, samozrejme, že mi príde na rozum mnoho rôznych postrehov. Počúvam aj ľudí, ktorí reagujú na rôzne veci. Aforizmy si odkladám a posielam ich do Slovenských národných novín, Literárneho dvojtýždenníka a teraz som poslal aj do Teplických zvestí.
Čo vás k tomu inšpirovalo?
- Inšpirovali ma práve Teplické zvesti. Prečítal som si ako si tam každý prihrieva svoju polievočku a potom som si sadol a napísal pár riadkov.
Môžete nám zopár z nich prečítať?
- Prečo nie. Čitateľ hneď poznať musí, že začali písať husi. Alebo: Úplatok v nás odpor získa, ak je suma veľmi nízka. A ďalší: Ak hľadáš klebety na Miša, stačí sa spýtať ......... (koho chceš)
Teraz, keď už neučíte, nechýbajú vám deti a ich neuveriteľné otázky?
- Učil som rád, s chuťou a vášňou, ale už by ma to unavovalo. Vždy som hovorieval taký aforizmus, že škola je najkrajšia, keď v nej nie sú deti. Deti mám veľmi rád, ale nie keď sú v škole... Chodím teraz na rôzne stretnutia v Trnave, Brezne, na Dubové, stretávam sa s deťmi. Zapadnem medzi ne. Človek sa s pribúdajúcimi rokmi pomaly stáva infantilným a začína s deťmi nachádzať spoločnú reč. Chodím do školy do Diviak, do Bellamosu v Martine, na pedagogickú školu i gymnázium v Tepliciach. Aj martinská knižnica robí občas stretnutie pre deti. Besedy s nimi sú vždy milé, deti sú bezprostredné, majú nekonečné rady otázok, často absurdných.
Čo plánujete najbližšie? Pripravujete nejakú knihu?
- Odvtedy, čo som vydal knižku aforizmov, som vytvoril asi 400 nových epigramov, takže tie tematicky roztriedim a skompletizujem a v priebehu dvoch rokov by som ju možno stihol aj vydať. Mám pripravených aj asi tridsať básničiek, ktoré tiež čakajú na spracovanie.
