KRPEĽANY. Vyučený elektrikár na svoju súčasnú prácu nedá dopustiť. „Vždy som mal blízko k horám, všímal som si samorasty, s otcom som chodil na huby, na Maguru vybehnem aj štyrikrát do týždňa," hovorí Miroslav Vojt, ktorý je zároveň aj inštruktorom vysokohorskej turistiky.
Jeho fujary už poputovali do rôznych kútov sveta. Miroslav si vedie podrobný zoznam, komu predal akú fujaru. „Jedna išla do Kórey, sprostredkovane cez jedného známeho sa dostala aj známemu dídžejovi Tiestovi. V kostole v Zlatých Moravciach na jednej hráva farár a jedna išla aj do sídla Horskej služby," vymenúva fujarista.
Dôvod, prečo sa začal venovať výrobe fujár, treba hľadať niekde v láske k prírode. Hudobné nástroje vraj začal vyrábať len skusmo, bál sa, či nástroj vydá aspoň jeden tón. A vydal. „Vyrábam od malých fujár až po tie väčšie. Najmenšia má 80 centimetrov, robím aj väčšie do 175 centimetrov," povedal Miroslav. Drevo na hudobné nástroje si zháňa sám. „Auto nemám a tak občas sa mi stane, že idem s káričkou alebo na bicykli aj cez päť dedín," hovorí so smiechom. Hoci on na fujare hrať nevie, jeho 9-ročný syn sa dychovému nástroju venuje. „Syn hrá vo Folklórnom súbore Liptáčik. Na festivale v Poľsku v kokurencii 63 hudobníkov získal hrou na píšťalke tretie miesto," pochválil sa pyšný otec.
Autor: Janka Kovalčíková
