Dušan Gregor: Viedol som mužstvo, ktoré malo charakter

tiť ako vydarená.

Takto pred rokom to s hokejom v Martine vôbec dobre nevyzeralo. Klub bol vo finančných problémoch, nad jeho budúcnosťou visel otáznik. Ako ste to obdobie prežívali?

- Ťažko a určite som nebol sám. Chýbala istota, veľa vecí bolo nejasných. Vtedy som to aj funkcionárom klubu zazlieval. Mal som ponuky z iných mužstiev, ale rozhodol som sa pokračovať v práci v Martine. Žiaľ, nad tou prácou takmer dva mesiace visel otáznik. Našťastie, situácia sa postupne stabilizovala a nakoniec všetko dopadlo tak, akoby pred sezónou len málokto predpokladal. Začiatok bol zlý, no koniec skoro až rozprávkový. A to je na tom to najkrajšie.

Mužstvo sa formovalo za pochodu. Spĺňala jeho skladba vaše predstavy?

- Ideálny stav asi nikdy nedosiahnete, ale snažili sme sa v rámci našich možností nájsť také východiská, ktoré by nastavili perspektívu tímu. Príležitosť dostali mladí hráči ako Themár, Galamboš, Matejka, neskôr i Kozák, ale aj o trochu starší Markovič, ktorý sa potreboval po ťažšom období znovu nájsť. Práca s nimi nebola jednoduchá, možno niekedy i konfliktnejšia, ale stála za to. Chalani pochopili, čo od nich chcem, dokázali sme si porozumieť. Ich výkonnosť mala vzostupnú tendenciu a postupne sa stali platnými hráčmi mužstva nielen počas základnej časti, ale čo je dôležité, aj počas play off. K nim by som ešte rád zaradil aj Adama Drgoňa, ktorý dokáže na sebe pracovať a zlepšovať sa. Samozrejme, z martinských odchovancov treba spomenúť ešte aj Miša Dzubinu, ktorý odchytal veľa zápasov a som rád, že s vysokým štandardom.

Vráťme sa k predsezónnym cieľom. Boli skromné, skloňovali ste predovšetkým slovo záchrana. Prečo?

- Ľudia, ktorí ma poznajú vedia, že som skôr zástancom postupných krokov. Nikdy nie je dobré ísť s bubnom na zajace a dopredu vyhlasovať niečo, čo aj tak nemôžte zaručiť. Zvlášť v sezóne, ktorá bola špecifická v tom, že až dve mužstvá priamo z extraligy zostupovali a tretie sa muselo zachraňovať v baráži. Pokora a skromnosť patrí k mojej filozofii. Možno ju zo začiatku niekto ťažšie prijímal, hodnotil ju ako alibizmus, ale bol som presvedčený, že filozofia pokory a skromnosti je správna.

Čas potvrdil jej opodstatnenosť, veď niektoré mužstvá, ktoré boli vo vyhláseniach na začiatku sebavedomejšie, skončili za nami...

- Nechcem ich veľmi hodnotiť. Niektoré z nich slabšie zvládli vstup do sezóny a už sa to potom s nimi vlieklo celú súťaž. Pritom sa nedá povedať, že by na tom boli kvalitatívne horšie ako my. My sme však poctivo pracovali a prakticky až na poslednú štvrtinu základnej časti, ktorá nám veľmi nevyšla, sme prešli sezónou bez výraznejších výkyvov. Aj z toho pohľadu je jasné, že naše konečné umiestnenie nebolo vecou náhody, ale len odzrkadľovalo to, čo sme predvádzali počas celého ročníka.

Už ste naznačili, že úvod sezóny bol dôležitý. Prečo?

- Získané body nám priniesli nielen pohodu, ale aj potrebný pokoj pre prácu. Súťaž bola dlho vyrovnaná a nikto si nemohol byť ničím istý. Vydarený vstup do sezóny nám dopomohol aj k tomu, že ani raz počas celého ročníka sme sa neocitli na zostupových priečkach, vždy sme boli na pozíciách, ktoré nám zaručovali účasť v play off. Bolo to nesmierne dôležité. Ak by to bolo naopak, boli by sme viac v strese a pod tlakom. Na úvode sme dosť stavali a som rád, že to vyšlo. Nakoniec, už príprava veľa naznačovala. Prehrali sme v nej len raz - s Vítkovicami, ktoré to dotiahli až do finále českej extraligy.

Každá časť sezóny má svoje špecifikum. Nám sa ako najdôležitejšie javilo obdobie na prelome rokov, kedy sa začalo v tabuľke viac vyjasnievať. My sme to obdobie zvládli na výbornú. Nielenže sme si v ňom definitívne zabezpečili extraligovú príslušnosť, ale vytvorili si aj výhodnú pozíciu pred play off...

- V tretej štvrtine už išlo naozaj do tuhého, tabuľka sa kryštalizovala. Kým niektoré mužstvá sa nevyhli menšej či väčšej kríze, tak my sme stále išli pevným krokom. Netvrdím, že naše výkony boli v tom čase bezchybné, ale zbierali sme body a to bolo najpodstatnejšie. Herný útlm nakoniec aj nás postihol, pričom vyvrcholil v poslednom kole dlhodobej časti, keď sme prehrali so Žilinou. Vtedy ma nemrzela len prehra, ale aj spôsob akým sme prehrali.

Na play off v Skalici to vôbec nevyzeralo na to, že by sme mohli vôbec pomýšľať na semifinále. Čo sa zmenilo?

- Dokázali sme sa medzi sebou porozprávať. Zásada nie ja, nie ty - ale my sa stretla s veľkou odozvou. Napríklad zranenie Mareka Urama hráči nevnímali ako niečo, s čím sa nedokážu vysporiadať, ale ako niečo, čo ich má nakopnúť a nabudiť. S úžasom som sledoval, že aj po dvoch úvodných prehrách so Skalicou má mužstvo v sebe dostatok energie a predovšetkým túžby dostať sa ďalej. Chalani veľmi chceli. Neuveriteľne sa zomkli, navzájom si pomáhali, hrali ako jeden muž. Neberte to ako frázu, ale preukázali aj veľký charakter. Trikrát sme doma prehrali, no zakaždým sme zdvihli hlavu. Veľa ráz sme mali nôž na krku, avšak aj s navonok neriešiteľnými situáciami sme si poradili. A to dokáže len mužstvo, ktoré má silnú morálku.

Postup cez Skalicu bol jednoznačne tímovou záležitosťou. Ale keby ste mali niekoho špeciálne vyzdvihnúť, tak kto by to bol?

- Významnú úlohu nielen na ľade, ale i mimo neho zohral Michal Beran. Ak som hovoril o pokore a skromnosti, tak práve tento hráč bol jej najväčším nositeľom. Pritom, ak si pamätáte, istú časť sezóny hral aj vo štvrtej formácii. Vtedy vôbec nevyplakával, nebúchal päsťami do stola, ale poctivo drel a pracoval. Vedel som, že na play off bude dobre pripravený a nesklamal ma. Stal sa skutočnou vodcovskou osobnosťou tímu, popri ktorej sa chytali aj ostatní. Najmä mladí vo štvrťfinále išli nad rámec toho, čo bežne predvádzali a výrazne ovplyvnili konečný výsledok celej série. Ale opakujem, úspech bol dielom kolektívu a uznanie si zaslúžia všetci hráči, ktorí sa o medailu pričinili.

Zrejme sa zhodneme na tom, že semifinále bolo pre nás výkonnostným stropom. Natíska sa ale tak trochu provokačná otázka, či sme o finále nemali zabojovať viac? Neuspokojili sme sa predčasne s tretím miestom?

- Či chcete alebo nie, tak podvedomie každého z nás nejakým spôsobom pracovalo. Určite sme neodohrali zlé zápasy, ale možno nám už chýbalo viac hokejovej drzosti a schopnosti výraznejšie trápiť favorita. Sérii navonok chýbalo napätie a dramatická zápletka, ktorá by viac priťahovala pozornosť. Najviac ma sklamal piaty zápas. V ňom sme odohrali výbornú prvú tretinu a keby sme ju boli vyhrali, čo by možno ovplyvnilo aj ďalší priebeh, tak by sa nikto nemohol čudovať. Žiaľ, druhú tretinu sme absolútne nezvládli a zbytočnými chybami sme sa pripravili o možnosť hrať aj šieste stretnutie.

V čom bol najväčší rozdiel medzi štvrťfinálovými a semifinálovými súbojmi?

- Zrejme v tom, že sa už Karolovi Križanovi nepodarilo zopakovať výkony, ktoré predviedol v súbojoch so Záhorákmi.

V jedinom súboji, v ktorom sme nad Košicami vyhrali, vynikajúco chytal Michal Dzubina. V košickej odvete však už v bráne stál Karol Križan. Prečo?

- Stavil som na to, že Karola bude Mišov výkon motivovať. Veril som, že zopakuje niečo podobné, ako so Skaličanmi, že svojimi skúsenosťami, ktoré nadobudol v ťažkých súbojoch, mužstvu pomôže. Nevyšlo to, ale taký je šport.

Poďme do zákulisia. Ste typ trénera, ktorého si každý musí všimnúť. Počas zápasov veľa komunikujete s hráčmi, neustále im niečo vysvetľujete, kreslíte. Ako to vnímali hráči?

- Otázka by skôr mala smerovať na nich. Ale ak mám k tomuto vášmu postrehu niečo povedať, tak snáď len to, že takýto som a iný už asi nebudem. Niekoľkokrát za sezónu som sa snažil aj trochu stiahnuť, ale k ničomu to neviedlo. Možno by sa to dalo vtedy, keby som pracoval s dvadsiatimi hotovými hráčmi, ktorých stačí pred zápasom iba usmerniť, ale u nás sa to nedá. Každý tréner sa snaží mužstvu, ktoré vedie vtlačiť svoj rukopis a ja nie som iný.

Hokejový tréner pracuje pomerne s veľkým kolektívom a preto je takmer isté, že sezóna okrem radostných chvíľ prinesie aj také, ktoré veľmi veselé nie sú. Bolo ich v Martine veľa?

- Už z toho ako sme dopadli je jasné, že radosti bolo podstatne viac ako smútku. Samozrejme, nie všetko bolo ideálne a nejedenkrát som musel byť aj dôraznejší, ale to k životu patrí. Nakoniec, ak konflikty prinášajú riešenia, tak môžu byť aj prospešné. Iste pochopíte, že žiadne konkrétnosti vyťahovať nebudem. To, čo bolo určené kabíne, musí ostať v kabíne. Nikdy som z nej nič na verejnosť nevyťahoval a neurobím tak ani teraz.

Čo Lukáš Říha, s ním to má ťažké asi každý tréner...

- Vzájomne sme sa rešpektovali a to je najpodstatnejšie. Lukáša mám rád nielen ako hráča, ale aj ako človeka. Je svojský, ale každý sme nejakí. Trochu ma zamrzelo, že v rozhodujúcich častiach sezóny nebol pre mužstvo takou osobnosťou, akoby sa od neho očakávalo. Ja viem prečo to tak bolo a aj som to Lukášovi povedal. Je to však medzi nami a nebudem to podrobnejšie rozoberať. Verím, že bral moje slová vážne, lebo ak by to tak nebolo, tak sa pokojne môže stať, že Lukáš Říha ako hráč skončí.

Dnes už je jasné, že z Martina odchádzate. Napriek tomu sa vás spýtam, ako vidíte perspektívu tohto mužstva. Je v jeho silách zopakovať tretie miesto?

- Mužstvo je vekovo veľmi dobre vyvážené. Okrem starších hráčov ako je Beran, Uram, Klepáč je tu aj početne silná stredná generácia, ktorá je základom každého tímu. Ako sme už spomínali, svoje možnosti naznačili aj tí najmladší, takže je na čom stavať.

Výhodou by mohlo byť aj to, že mužstvo radikálne zmeny asi nečakajú, väčšina hráčov v ňom pravdepodobne bude pokračovať...

- Zdá sa, že až na malé výnimky zrejme ostane hráčsky káder pohromade, takže pri vhodnom doplnení nemusí byť súčasné tretie miesto len akousi epizódkou. Netvrdím, že chalani automaticky získajú ďalšiu medailu, ale šancu na dobré umiestnenie majú aj v budúcnosti. Nesmú však poľaviť v úsilí, stále musia na sebe pracovať. Uspokojiť sa s tým, čo dosiahli, by bolo najhoršie, čo by sa im mohlo stať.

Aká je slovenská extraliga? Viacerí tvrdia, že to s ňou ide z kopca. Je to tak?

- Dali ste mi ťažkú otázku, na ktorú nie je jednoduchá odpoveď. Rozhodne nebudem slovenskú extraligu chváliť, ale zas nečakajte odo mňa, že ju budem haniť. Jej úroveň sa odvíja od finančných možností klubov. Peniaze na šport sa v tejto dobe ťažko zháňajú, hokej nie je žiadnou výnimkou. Každý lepší hokejista odchádza do zahraničia, konkurencia na hráčskom trhu je pomerne nízka. So všetkými nedostatkami by sme sa ale mali dokázať nielen vyrovnať, ale aj ich postupne odstraňovať. Je to možno beh na dlhé trate, no najhoršie by bolo, keby sme si povedali, že sa to nedá.

Extraliga sa po dlhšom čase vracia k modelu s desiatimi účastníkmi. Je to dobré rozhodnutie, bude jej úroveň vyššia?

- Som o tom presvedčený. Dvanásť tímov bolo na slovenské pomery veľa, desať účastníkov považujem za optimum. Dôležité však bude to, aký sa zvolí hrací model súťaže. Dúfam, že nie taký, aký bol v tomto ročníku. Veď chvíľami sme viac stáli, ako hrali. Mužstvám jednoznačne chýbal zápasový rytmus. Prestávok bolo veľa, k ničomu pozitívnemu to neviedlo. Každý kto hokej hrával vie, že tréning je síce dôležitý, ale nikto sa na tréningoch ešte veľkým hráčom nestál.

Čo vás čaká v najbližšom čase?

- V prvom rade sa potrebujem dať zdravotne do poriadku, keďže som mal menšie problémy. Trošku si odpočiniem a potom začnem intenzívnejšie rozmýšľať nad budúcnosťou. Hokej sa síce v tomto období nehrá, ale formuje sa zloženie tímov, riešia sa príchody a odchody hráčov a v neposlednom rade príprava mužstva. Bol by som nerád, keby nás zastihlo toto obdobie nepripravených.

Práca, práca, práca. Asi vás baví?

- Netajím, že áno, hokej je v mojom živote veľmi dôležitý. Ak ma ale prestane baviť, tak skončím. Nerobím ho pre peniaze.

S akými pocitmi odchádzate z Martina?

- Keď som do Martina v januári minulého roka prichádzal, tak ma vôbec nenapadlo, že z neho budem odchádzať s pocitom smútku a nostalgie. Prežil som tu pekné hokejové obdobie, na ktoré budem dlho spomínať. Som zaň vďačný. Spolupráca s prezidentom klubu Jaroslavom Zigom bola na vysokej úrovni, rýchlo sme dokázali nájsť spoločnú reč. Ďakujem mu za to, ale nielen jemu. Veľmi dobre som si rozumel aj s Jánom Ilgom, či Aurelom Naušom. Samozrejme, nemôžem zabudnúť na fanúšikov, ktorí rozhodne patria k najlepším na Slovensku. Boli skvelí, som rád, že sme cítili ich podporu. A to nielen vtedy, keď sa nám darilo.

Vrátite sa ešte niekedy do Martina?

- Určite sme za sebou nezabuchli dvere. Práve naopak. Život je kľukatý a človek nikdy dopredu nevie, čo bude. Nedá sa teda vylúčiť, že sa do Martina ešte niekedy vrátim. Ak sa tak stane, tak viem, že ma to bude napĺňať radosťou.