v čom má mesto predpoklad uspieť. Osudové spojenie mesta s kúpeľmi však vidí aj v dnešných súvislostiach. Nielen o parku v Tepliciach sme sa rozprávali s fotografom Gustom Hegedűšom.
Koncom februára bola v Galérii Mikuláša Galandu výstava vašich fotografií teplického parku v premenách času. Čo vás s parkom spája?
- V teplickom parku som prežil detstvo, mládenectvo i prvé stretnutia s dievčatami. Práve z detstva mám na park niekoľko silných spomienok. Raz, keď bola búrka, splavil som potok z Dolnej Štubne až niekde do úrovne Galérie Mikuláša Galandu. Pamätám si tiež, že v parku sme ako deti aj pracovali. Susedia mali kravu a tam sa podstieľalo lístím z parku. Takže na jeseň to bolo ako žatva, chodili sme do parku a zhrabávali sme lístie, hrali sme sa s ním. Pre mňa má park v každom ročnom období svoju vôňu, farby a citlivému oku fotografa ulahodia aj premeny svetla a tieňa.
Máte na park len pekné spomienky alebo sú aj také, na ktoré si nerád myslíte?
- Pamätám si na jednu komickú situáciu. Ako dieťa som sa rád bicykloval. V parku bol, samozrejme, zákaz bicyklovania, ako je to aj teraz, ale ľudia to nedodržiavali. Celá Dolná Štubňa chodila do Teplíc na bicykli cez park. Práve na tento zákaz mám spomienku. Bol som raz na bicykli v parku a bol tam aj policajt, ktorý už na mňa striehol. Mohol som mať vtedy 10 rokov, mal som taký malý bicykel a už predtým som sa mu snažil vyhýbať. Raz si ma ale vystriehol a zastavil ma. Predstavte si, dal mi pokutu! Dvadsať korún. To som mal päťkrát do kina. Policajt mi vtedy zobral bicykel s tým, že ak mu nezaplatím pokutu, tak mi ho nevráti. Vtedy som išiel za starou mamou a ona mi dala tie peniaze, ale môžem vám povedať, že to je asi najhorší pocit, ktorý sa mi s parkom viaže. Ešte aj dnes sú tam mnohé nezmyselné zákazy ako napríklad zákaz vodenia psov, korčuľovania a podobne.
Čo vás inšpirovalo k tomu, aby ste pripravili tento cyklus fotografií?
- Keď sme otvárali výstavu bol tam aj pán Hanus, bývalý športovec. Bol som nesmierne šťastný, že prišiel. Dnes je to už starý pán, no jeho spomienky, ktorými sa zapojil do rozprávania Tepličanov, ma silne zasiahli. Hovoril o parku a povstaní. Pedagogická škola bola kedysi oplotená vysokým plotom, tam boli sústredení partizáni, ktorých po ústupe zajali. On práve spomínal, ako im Tepličania nosili jedlo a pomáhali v úteku. A prvá cesta na slobodu viedla práve do parku cez jeho húštiny... Bolo to úžasné, s akým dojatím si na to spomínal. Vtedy som si uvedomil, že toto som vlastne chcel dosiahnuť. Vyburcovať Tepličanov k odkrytiu spomienok aj všedných, možno zapadnutých časom.
Dozvedela som sa, že váš starý otec Anton Herchl sadil stromy v parku. Pamätáte si na to z rozprávania?
- Áno, môj starý otec pomáhal pri dosádzaní parku. Park vysadili v roku 1848 a už skôr vysadené stromoradie sa rozrástlo na riadny park. Postupne, v roku 1886, sa park zväčšoval až po Dolnú Štubňu. Dnes už môže mať okolo 190 rokov. Môj starý otec bol vtedy mladý muž, mohol mať 18 rokov a pomáhal pri dosádzaní stromov, no hlbšie súvislosti si nepamätám.
Dúfam, že vám nebude prekážať, ak sa opýtam, ako je možné, že sa voláte inak ako váš starý otec? Vy máte maďarské meno, starý otec zase nemecké.
- Môj starý otec sa volal Herchl, bol karpatský Nemec z oblasti Hornej Štubne, Turčeka Skleného či Kremnických baní. Vysvetlím vám, ako to bolo s našimi menami. Starý otec mal bratranca, ktorý bol tiež Herchl, ten vyštudoval a bol gymnaziálnym profesorom v Budapešti, to bolo ešte za Rakúsko - Uhorska. V tom čase sa však veľmi nenosilo, aby učiteľ s nemeckým menom učil na gymnáziu v Budapešti. Bolo teda účelné, aby prijal maďarské meno Hegedűš. Nikdy nemal deti a preto zobral môjho otca Pavla Imricha, svojho synovca, na štúdiá do Budapešti. Takže Herchl si zmenil meno na Hegedűš a adoptoval si ďalšieho Herchla a ten tiež prevzal meno Hegedűš. Neskôr sa otec druhýkrát oženil a s jeho deťmi a ich rodinami sme sa prvýkrát stretli práve na vernisáži. Veľmi ma to potešilo...
K parku vás teda viažu aj bohaté rodinné spomienky. Ako sa vidíte park dnes? Páči sa vám taký, aký je, alebo by ste na ňom niečo zmenili?
- Park sa mi, samozrejme, aj dnes veľmi páči. Ako fotograf vnímam krásne scenérie, ktoré stále ponúka, ale mám voči nemu aj niekoľko výhrad. Mám taký pocit, že sa šliape po pôvodnom poslaní parku, ktorý tu zasiali naši predchodcovia. Pamätám si park v prvom rade ako promenádu kúpeľných hostí a Tepličanov, boli tu tenisové kurty, na ktorých hrávala vtedajšia stredná vrstva. Chodili sme tam zbierať tenisové loptičky. Nepáči sa mi ani to, že sa zrušila cesta vedúca alejou, čím sa zrušila jej funkcia promenády. Bol tu aj bufet, ľudia sa tu stretávali. Teraz mi to tam chýba.
Čo môže byť podľa vás dôvodom týchto zmien?
- Tepličanom som opäť len päť rokov, predtým som žil a pracoval najmä vo Zvolene, takže súčasnú situáciu v Turčianskych Tepliciach nepoznám až tak dôkladne. Ale stihol som si už všimnúť základný problém. Nekomunikatívnosť medzi mestom a kúpeľmi, ktorá škodí ďalšiemu rozvoju nielen parku, ale i mesta. Mrzí ma, že hoci som na otvorenie výstavy pozval mesto aj ľudí z kúpelov, za kúpele nik neprišiel. Park je perla nielen Turca, ale aj Slovenska. Ale keďže je organického pôvodu, potrebuje opateru, inak sa rozpadne. Chcel som len poradiť.
Čo si myslíte, že by mestu mohlo pomôcť? Nehovorím, samozrejme, o vyriešení sporov medzi mestom a kúpeľmi...
- Podľa mňa by mala byť opäť otvorená pre chodcov celá alej a mala by byť zabezpečená lepšia starostlivosť o stromy. Teplice by mali čerpať, ako sa povie z národnej kultúry. Tu však nikdy nebol národnou kultúrou folklór, ako je to možno v iných mestách či dedinách. Bola to vždy noblesa kúpeľných hostí a tradícia kúpeľov, športu a pedagogická škola tomu dodala už len punc. Kultúrne a spoločenské zázemie v Tepliciach tvorili a stále tvoria kúpele a okolie, čo je zároveň aj východisko pre ďalší rozvoj. Mesto sa tomu nemôže brániť, potrebujeme, promenádu. V Chorvátsku vo Varaždine sa každý rok koná tzv. Špancir fest, čo môžeme preložiť ako sviatok prechádzky. Ľudia sa oblečú do dobových kostýmov a prechádzajú sa po meste. To môže byť tiež jedna z možností ako prispieť k zvýšeniu kúpeľného lesku Turčianskych Teplíc a prilákať nových hostí.
