V noci z 13. na 14. apríla 1950 sa komunistický režim rozhodol zlomiť vplyv rímsko-katolíckej cirkvi "na masy". S týmto cieľom jej zasadil v rokoch 1950 - 1955 štyri hlboké rany: 1. internáciou všetkých biskupov v domácom väzení ich oddelil od veriacich, 2. v noci z 13. na 14. apríla 1950 Akciou K (kláštory) zlikvidoval všetky mužské rehole (akcia známa ako Barbarská noc), 3. Akciou P zlikvidoval gréckokatolícku cirkev a 4. v auguste 1955 Akciou R (rehoľníčky) paralyzoval činnosť ženských rehoľných spoločností. Práve posledná akcia z uvedených sa priamo týkala aj mesta Martin, a to konkrétne Štátnej nemocnice, kde v tom čase pôsobilo 141 rehoľných sestier.
Chceli, aby odišli inde
Sestry rádu sv. Vincenta pôsobili v Martine od roku 1942. Od prevzatia vlády komunistami sa štátna moc snažila rozbiť jednotu sestier vincentiek rôznymi pokusmi. Okresný cirkevný tajomník, riaditeľ nemocnice aj zástupcovia KNV zo Žiliny najprv vyzývali rehoľníčky k presunu na iné pôsobisko. Naliehali aj na zmenu zaradenia, aby sa prijatím platu stali štátnymi zamestnankyňami so všetkými dôsledkami (napr. ľubovoľné prekladanie na iné miesta).
„Najhoršia" situácia je v okrese Martin
Vo volebnom roku 1954 začali politickí pracovníci agitovať medzi rehoľníčkami o význame volieb. Cirkevný tajomník vyhodnotil agitáciu tak, že najhoršia situácia je v okrese Martin, pretože rehoľníčky tvrdošijne odmietajú voliť. ŠTB sa obávala, že voľby budú ignorovať rehoľné sestry aj v ďalších nemocniciach. Štátne úrady preto nútili sestry organizovať „politické desaťminútovky", vytláčali ich z ubytovne v ktorej boli ubytované (Bulovský dom). Neskôr rozčlenili rehoľný personál do štyroch kádrových skupín. V reakčnej skupine sa ocitlo 16 sestier a vo štvrtej, najreakčnejšej, bolo zaradených 13 sestier.
Predstavená internovaná v Močenku
Tieto a ďalšie manipulácie prebiehali počas neprítomnosti predstavenej, ktorá bola už dlhšie internovaná v Močenku. Na život a prácu vincentiek však tieto zásahy mali iba minimálny vplyv. Ako konštatoval okresný cirkevný tajomník, rádové sestry v martinskej nemocnici bol jeden „ucelený reakčný kolektív" a ostávajú „zarytými nepriateľmi ľudovodemokratického zriadenia".
O akcii tušili päť rokov
Nasledovala akcia, ktorú veriaci tušili už najmenej 5 rokov, odkedy štátna moc zlikvidovala mužské kláštory, na ktoré sa pripravila monsterprocesom zosnovaným ÚV KSČ proti 10 obvineným - predstaveným reholí. V knihe Z klauzúry do vyhnanstva opisujú autori Z. Baláž, P. Kollár a R. Lacko, ako boli v noci z 30. na 31. augusta 1955 pristavené nákladné autá pred budovu, kde rehoľníčky bývali. O 02. 30 hod. opustilo martinskú nemocnicu 5 nákladných áut s osobnými vecami a zariadením kaplnky a o 3. hodine odišli 3 autobusy a veľká sanitka s chorými sestrami do Belušských Slatín. Pobyt v tamojšom zanedbanom a dlhšie neobývanom tzv. Poštárskom dome však netrval dlho. Internované sestry boli rozdelené až do 11 skupín a odvezené do neznáma a rôznymi smermi.
Rády sa režimu nepodarilo zničiť
O tom, že rády sa komunistickému zriadeniu nepodarilo zničiť, nemohol tušiť ani jeden z organizátorov tejto akcie - na čele s generálnym tajomníkom ÚV KSČ Rudolfom Slánskym, ktorý ženské rehole nazval „jednou z posledných zbraní reakčnej hierarchie", a to iba niekoľko mesiacov predtým, ako ho vlastní súdruhovia postavili pred súd a nechali obesiť. Nenávistný postup komunistického vedenia proti rádom sa konal napriek faktu, že po zvolení Klementa Gottwalda za prvého komunistického prezidenta sa tento zúčastnil na slávnostnom Te deum vo Svätovítskom chráme.
Stali sa prenasledovanou skupinou občanov
Najbolestnejším dôsledkom týchto zásahov boli strastiplné osudy tisícok rehoľníkov a rehoľníčok, kňazov i laikov, ktorí sa na niekoľko desaťročí stali prenasledovanou skupinou občanov. Svojím spôsobom to však postihlo celú spoločnosť, ktorá bola spoluúčastná nespravodlivosti tak priamo, podporou takéhoto konania, ako aj nepriamo, mlčaním a prispôsobením sa situácii. Okrem ľudských obetí nemožno zabudnúť ani na devastáciu duchovného prostredia spoločnosti.
Čo sa stane, ak vytesníme pravdu
Pre ľudský život je 60, resp. 55 rokov, ktoré uplynuli od napadnutia a likvidovania rádov, pomerne dlhý čas, nie však pre históriu. Preto teda netreba zabúdať, že manipulácie, klamstvo, hrubá a netolerantná sila a ďalšie hriechy a zločiny stále číhajú v zálohe, aby mýlili, zneužívali a zotročovali iných. Tých, ktorí zotrvávajú a trvajú na ľudských morálnych hodnotách a chcú žiť čo najpravdivejším spôsobom života. Preto je vhodné v každej dobe, aj v predvolebných obdobiach, pripomínať prežité skutočnosti flagrantnej manipulácie - síce zákonnou mocou - ktoré niektoré skupiny ľudí vedome vytláčajú z povedomia občanov. Ale ak vytesníme zo svojej histórie pravdu, ako sa možno poučiť?
Vieme vôbec niečo o Akcii R?
Hlavný cieľ, ktorý vtedajší režim sledoval svojou cirkevnou politikou - totálna ateizácia spoločnosti - sa ani po 40 rokoch komunistickej nadvlády a 20-ročnému tlaku liberalizácie na Slovensku nepodarilo dosiahnuť. Opakujme si však s Poľským maršálkom Pilsudskim jeho myšlienku: „Kto si neváži svoju minulosť, nezaslúži si prítomnosť a nemá právo na budúcnosť". Len nedávno sme boli svedkami veľkej tragédie súčasného Poľska a Poliakov v súvislosti s ich historickou tragédiou spred takmer 70 rokov so spoločným názvom Katyň. Poliaci sa snažili aj po týchto rokoch dokázať pravdu a trvali na jej objasnení. Po leteckom nešťastí pri Smolensku s 96 obeťami vie už celý svet ak nie plnú pravdu, tak aspoň historický fakt pôvodného zločinu.
V tejto súvislosti si možno položiť otázku: koľko občanov Slovenska vie aspoň o historickom fakte Akcie K, alebo Akcie R? A koľkí z nás by chceli túto tragédiu naozaj objasniť, alebo skutočne napraviť?
Autor: Katarína Adamicová
