Úspešná speváčka Zuzana Smatanová (25) prežila v Turčianskych Tepliciach nádherné štyri roky v škole a na internáte. Pokojné mesto jej vraj ponúklo bezpečie a pedagogická škola veľa priestoru na umenie a hudbu. Kúpeľné mesto má preto pre ňu osobitý význam. Začiatkom apríla tu opäť spievala.
Kedy ste boli v Turčianskych Tepliciach naposledy?
- Bola som tu na jednej benefícii pre hemofilikov, bolo to niekedy vo februári.
V notese na webovej stránke, ktorý venujete svojim fanúšikom, som čítala, že ste po ôsmich rokoch navštívili aj internát. Aké to bolo?
- Povedala som si, že si pôjdem pozrieť staré priestory. Život na internáte mi dal veľmi veľa a aj s odstupom času by som sa sem veľmi rada vrátila a aspoň na týždeň zažila znovu tie starosti a denný režim, aký sme tu mali. Ísť na spoločný obed, vrátiť sa na izbu, ísť do spoločenskej miestnosti. Absolútne zbožňujem Turčianske Teplice...
Prečo? Čím sú Turčianske Teplice pre vás výnimočné?
- Tie štyri roky, ktoré som tu prežila, boli úžasné. A mesto Turčianske Teplice je veľmi príjemné mesto, aspoň ja mám z neho taký pocit. Cítila som sa tu bezpečne a mala som pocit, že ma tu nemôže nič ohroziť. V ten deň, keď sme tu koncertovali, sme tu aj spali. Bývali sme vo Veľkej Fatre a z balkóna som mala výhľad práve na pešiu zónu, kadiaľ som každý deň chodievala do školy a zo školy. Zasiahla ma taká nostalgia... Vždy, keď sem prídem, prihováram sa ľuďom s tým, že som tu rada a urobím to aj dnes...(pozn. red. speváčka to povedala pred koncertom pri príležitosti Bojov o Turčianske Teplice)
Čo sa vám s mestom spája najviac?
- Určite „intrák" a škola. Keď som mala 15 rokov, odišla som z domu na internát a musela som sa postaviť na vlastné nohy. Takže je to aj určité osamostatnenie sa a nájdenie zmyslu života. Keď som prišla do školy, vedela som, že nechcem byť učiteľkou. Viac ma bavila hudba. Ja som sa prosto našla na tej škole. Vedela som, že umenie je to, čo chcem robiť. Nakoniec tá muzika vyhrala.
Každý, kto býval na internáte zažil rôzne bláznovstvá. O „pégéčkárkach" sa povrávalo, že vyvolávali duchov. Je to pravda?
- Jasné, že na „intráku" sme sa bláznili, ale ja som bola viac taký uzavretejší typ človeka. Viac sme robievali chodbovice. Otočila som si vedro a hrávala som na chodbe na gitare, po desiatej sa nám nechcelo ísť späť a vychovávateľky mali potom z nás nervy. Ale s vyvolávaním duchov som nikdy neexperimentovala, mám pred takýmito vecami rešpekt. Pamätám si ale na jedno obdobie, keď sme na intráku pozerali film Vymetač diabla, v angličtine sa volal Exorcist, to si pamätám, že to bol veľký poplach na internáte, dievčatá sa strašne báli, vysväcovali si izby, prosto sa báli.
Máte pocit, že Teplice sa veľmi zmenili odkedy ste odišli?
- Pár vecí sa určite zmenilo, napríklad pribudli nové kúpeľné budovy. Ale také tie uličky, to je všetko po starom. Všetko mám pred očami, materskú školu, v ktorej som praxovala, park, pešia zóna... všetko ostalo.
Poďme teraz k hudbe. Na slovenskej mediálnej scéne sa v poslednom čase objavuje veľa mladých speváckych talentov. Čo by ste im poradili, aby sa nestratili?
- Ten čas, kedy sú v súťaži, ako je napríklad superstar, je len akože. Potom, keď sa skončí, musia ísť dopredu, nie pre úspech v súťaži, ale pre seba. Takýto človiečik sa musí postaviť na vlastné nohy, nahrať vlastný album s tým, že už nebude spievať cudzie piesne, ale svoje. Je samozrejme na každom, čo koho baví. Niekto do šoubiznisu ide s tým, že chce len nejakú popularitu. Vtedy toho netreba urobiť veľa, lebo popularita ho ponesie istý čas. Ale tým, ktorí chcú naozaj spievať, by som poradila, aby si uvedomili hlavný dôvod, prečo išli do súťaže a ísť za tým ďalej. Keď chcú spievať, musia si zostaviť kapelu, nahrať cédečko a vydať ho. Svetlým príkladom je Peter Cmorík, ktorý keď skončil v súťaži a nahral album, dostal sa vyššie, ako keď jeho spevácka hviezda vychádzala.
Novinári už viac informujú o vašom súkromí. Púšťate si ich už bližšie k telu?
- Nepúšťam si ich bližšie. Čo sa týka môjho života mimo pódia, som ten typ človeka, že nikoho si nepúšťam veľmi blízko a hovorím len to, o čom si myslím, že je vhodné.
Ako sa vám páči v Bratislave? Žijete a tvoríte posledné roky tam... Zrodilo sa niečo aj v Tepliciach?
- V Bratislave žijem už pomaly sedem rokov, ale Blaváčkou sa necítim byť. Možno som pochytila nejaký slang, ale to sa na človeka jednoducho nalepí. Nemôžem povedať, že by som tvorila len v Bratislave. V Tepliciach nevznikla ani jedna skladba, všetky svoje pesničky som zložila doma, v rodičovskom dome. Ale v Tepliciach som mala také prvé seriózne publikum, na internáte.
Tu nájdete fotografie, ktoré nám Zuzana poskytla zo študentských čias.
